Potřebujete pomoci? Trápíte se a nevíte si rady? Vyzkoušejte kontaktní terapii či online krizovou intervenci → PARAFILIK.CZ

Lucia bola 10 rokov v detskom domove, adopciu vždy prekazili rodičia...

Reakce na články z médií (tisk, rozhlas, televize, internet, ...) a diskuze o nich.
Uživatelský avatar
Mathias8
Registrovaný uživatel
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 7
ve věku do: 12
Výkřik do tmy: „Když polámeš andělům křídla - pláčí. Když zlomíš jejich srdce - trápí se. Když zradíš jejich lásku - přestanou žít.“
Příspěvky: 966
Dal: 126 poděkování
Dostal: 391 poděkování

Lucia bola 10 rokov v detskom domove, adopciu vždy prekazili rodičia...

Nový příspěvek od Mathias8 »


V detskom domove vyrastala až do svojich osemnástych narodenín. Za bránami domova ju čakali ďalšie prekážky, ona ich však prekonala a v dospelosti si vytvorila to, čo nikdy nemala. Rodinu s láskou.

Lucia nemala detstvo a nevedela, čo je to materinská láska. Keďže nemala rodinné zázemie, chýbalo jej toho oveľa viac. Detský domov bol akousi náplasťou, pričom v ňom bola až do svojich osemnástych narodenín.

Po opustení detského domova to nemala ľahké, ako však povedala pre Dobré noviny, napriek všetkému je dnes už dávno dospelou ženou, manželkou a milujúcou matkou, ktorá veľa lásky dáva aj dostáva.

Najlepším priateľmi boli farbičky a hudba od susedov

„Rodičia o mňa neprejavovali záujem. Otec odišiel, keď som mala asi 6 rokov, potom zase prišiel a zase odišiel. A to sa opakovalo. Mama ma nechávala často samú doma, alebo si domov nosila mužov. Často som sa už v ich tvárach strácala. Keď sa venovali sebe, nechávala ma samú v izbe. Teda, často som bývala sama. Bola som pre ňu menej ako vzduch,pričom mi pozerá niekde nad hlavu a vraví, že inak to nedokáže. Jej najlepším priateľom boli vtedy vraj polámané farbičky a hudba, ktorá sa ozývala od susedov.

Lucia nezažila Vianoce, nikdy neoslávila narodeniny, no aj dnes si pamätá, ako bývala často hladná a tešila sa na školské obedy. Zjedla, či skôr vylízala z taniera všetko:
„Neexistovalo pre mňa zlé jedlo, skôr málo jedla. Zatiaľ čo sa spolužiaci v jedle hrabali alebo schovávali ‚to hnusné mäso‘ do ryže alebo pyré, ja som tajne dúfala, že mi pani kuchárka naloží viac.“

Zanedbanú si ju všimla učiteľka

Že niečo nie je v poriadku si všimla učiteľka, vtedy ešte súdružka učiteľka. Prvýkrát si zavolala matku školáčky, ktorá síce prišla do kabinetu, no vzápätí si svoju neschopnosť vybila na nej doma. Ruky, ktoré ju mali ochraňovať, učiť a najmä milovať, naraz chytili do rúk nožnice: „Doma mi vynadala, chytila ma za vlasy a vzápätí ma ostrihala.“

Z úst matky stihlo vyjsť len jedno a to, že keď sa nevie učesať, tak si vlasy viac nezaslúži. To jej povedala žena, ktorá v sebe nenašla ani kúsok miesta pre starostlivosť a už vôbec nie materinskú lásku. „Veľmi som plakala. V škole sa mi deti vysmievali, volali ma sliepka,“ hovorí, pričom posmešne jej to pripomínali zvukom, aké vydávajú zvieratá.

Potom to už nabralo rýchly spád.
Súkromné dohovorenie od vyučujúcej sa už nekonalo. Učiteľka všetko nahlásila vtedajším úradom. Luciu, ktorá niekedy chodila i týždeň v tom istom oblečení, lebo matka prala hlavne svoje veci a na dievča si len občas spomenula, odviezli do detského domova.

Bežné veci boli pre ňu ako z iného sveta

Priveľmi tiché až zakríknuté 9-ročné dieťa, čo často chýbalo v škole, odviezli do detského domova. Lucia zrazu spoznala iný svet. Veci a činnosti, ktoré sú iným priam priehľadné a bežné, boli pre ňu ako z iného sveta.

Spomína si najmä na pravidelné jedlo, čisté oblečenie, to, že nikdy nebola sama a každý záujem od cudzieho človeka, ktorý pre ňu znamenal tak veľa. Tiež si spomína na bledoružové pyžamo, ktoré jej vtedy prišlo ako tá najkrajšia a najčistejšia vec na svete: „Nepamätám si, kedy mi ona (Lucia tak často nazýva matku, pozn. red.) oprala pyžamo, lebo som mala len dve a tie nikdy nevoňali čistotou, a to som si na oblečenie dávala veľký pozor, inak by ma vytrestala.“

Takto oblečená si z paplónu vytvorila „svoju nedobytnú pevnosť“ a dlhší čas nesnívala „o niečom viac“, lebo veľa banálnych vecí bolo pre ňu niečím novým. „A cítila som sa v bezpečí. Nikto po mne nekričal, vychovávateľky mi pomáhali s úlohami, niekedy sa na mňa dlhšie usmiali,“ spomína.

Začalo jej chýbať, že niekam patrí

Časom jej však začala chýbať istota: „Pre vychovávateľky to bola stále len práca, ktorá mala svoje dni, hodiny. Prichádzali a odchádzali - a opäť som bola sama. Nezazlievam im to, veď to je len ich povolanie, ale dieťa túži po niečom inom.“

Časom sa jej zunoval i program. Ten sa opakoval. Deň sa začínal raňajkami, potom deti vyprevadili do školy. Keď prišli, čakal ich nejaký program. Chvíľku boli vonku, potom si čítali. Nasledoval olovrant, robenie školských úloh, upratovanie, večera a spánok. Ona však dúfala, že si časom nájde novú rodinu. Nestalo sa tak.

Za bránami „sveta“ si neskôr našla svoje miesto

„Adopciu vždy prekazili rodičia. Občas prejavili o mňa záujem, potom zase nie a zrazu som mala 18,“ rozpráva. Za bránami ozajstného sveta to však nemala ľahké. Začala pracovať najprv ako pomocná sila v kuchyni, neskôr ako predavačka.

Do svojej prvej práce sa dostala cez vychovávateľku v detskom domove: „Bola mi ako druhou mamou. Bola som jej vďačná, ale zrazu všade bolo veľa cudzích ľudí.“ To však nebol jediný problém. Jej kolegovia vyrastali v inom prostredí, mali iný rozhľad a zažili to, čo ona nikdy. „Kolegovia rozprávali o svojom detstve, priateľoch, často vraveli vtipy, ktorým som nerozumela. V detskom domove je to úplne iný svet a čudne sa na mňa pozerali,“ vysvetľuje.

Keď si nevie rady, odpovie láskou

Muselo prejsť niekoľko ďalších rokov, kým porozumela iným sociálnym väzbám, pričom to, že je z domova, často tajila a pred mnohými tají i dnes: „Cudzím ľudom a kolegom vravím, že mi rodičia zomreli. Aj napriek tomu, že stále žijú.“

Padla na dno, no potom stretla svojho budúceho manžela: „Nepýtal sa hneď, odkiaľ som a čo chcem, nečudoval sa veciam, ktoré mu prišli samozrejmé, až som nerozumela, prečo sa tak ku mne správa. Povedal, že ma miluje a je len na mne, keď mu niečo, ak budem chcieť, jednoducho poviem,“ hovorí Lucia a dodáva, že to z nej občas liezlo ako „z chlpatej deky“, no vydržal a dnes sú nielen manželmi, ale aj rodičmi.

Aj dnes sa jej stane, že si niečo „nevie zaradiť“ napriek psychologickej pomoci, preto niektoré sociálne väzby a situácie necháva len tak na intuíciu: „Deti z detských domov to nemajú v živote ľahké. Niektorí sa nikdy nezaradia. Začnú drogovať, predávať svoje telo, kradnúť. Nenájdu oporu, porozumenie, lásku... Možno mi niečo dlhšie trvá, možno to neviem hneď pomenovať, ale viem, čo nechcem a čo chcem. Mám štyri deti, piate na ceste a každé dostane rovnako veľa lásky. Dávam ich všetku lásku, po ktorej som vždy túžila, ale nikdy som ju nemala - na všetko často odpovedám láskou.“