Podpořte povědomí o pedofilech a pedofilii vyplněním dotazníku k diplomové práci studentky Policejní akademie ČR → https://pedofilie-info.cz/forum/viewtopic.php?t=9647

Denalea Volkona: Laň medzi vlkmi (poviedka)

VLASTNÍ TVORBA slouží ke sdílení vlastní tvorby uživatelů – povídek, črt, básní, písní, kreseb, případně i fotografií a videoklipů zobrazujících veřejně známé osoby v současnosti starší 18 let (narozené do r. 2003 včetně).
Pravidla fóra
  1. Je povoleno vkládání vlastní tvorby uživatelů.
  2. Je přísně zakázáno vkládání tvorby, která je sexuálně explicitní či provokativní.
  3. V případě, že je v rámci vlákna uvedeno audiovizuální dílo zobrazující reálnou osobu, musí se jednat o osobu, která je veřejně známá či na veřejnosti se prezentující a která je v současnosti starší 18 let (narozena do r. 2003 včetně). Fotografie, obrázky a videa je zároveň možné vkládat jen formou odkazů (za využití URL, IMG či VIDEO tagu), při užití IMG tagu je nutné dodat přímý odkaz a zdroj.
  4. Při porušení těchto pravidel dojde k upravení či odstranění vlákna, případně k penalizaci uživatele. V případě nejasností, jaké odkazy můžete v této sekci sdílet, kontaktujte Macka, moderátora AV sekce. Stížnosti na obsah sekce řeší administrátorský tým odpovědný za chod fóra, viz rubriku Kontakt.
Uživatelský avatar
Mathias8
Registrovaný uživatel
Varování: 1
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 7
ve věku do: 12
Příspěvky: 1081
Dal: 154 poděkování
Dostal: 469 poděkování

Denalea Volkona: Laň medzi vlkmi (poviedka)

Nový příspěvek od Mathias8 »

Tato poviedka nieje moja praca. Na fb jedna spisovatelka pise tento pribeh na pokracovanie. Mne sa paci a tak ju sem pridam. Toto je zatial prva kapitola.


.„Hej, maličká!“, ozvalo sa jej od chrbta a ona ľakom stuhla nad kontajnerom plnom smetí. Obzrela sa ponad plece s očami plnými strachu, ruka jej znehybnela nad otvoreným sáčkom, ktorý sa zdal byť najnovším príspevkom medzi neroztriedeným odpadom. Niekoľko metrov od nej stál dospelý muž. Celý bol oblečený v čiernom, napriek augustovej horúčave. Dlhé nohavice, čierne poltopánky blyštiace sa na jasnom slnku, dopoly rozopnutá čierna košeľa s krátkym rukávom a čierne slnečné okuliare v tenkom ráme.

NA ROZDIEL OD NEJ, BOL ČISTÝ A ASI AJ VOŇAL

Nevedela to isto, ale jeho temno-elegantný zjav musel voňať. Až bytostne si uvedomovala svoje spotené bosé chodidlá v lacných plátených sneakersoch. Na ľavej topánke jej vpredu chýbal kus podrážky, zatiaľ čo na pravej šnúrka do topánky. Ružové tričko s krátkym rukávom a veľkou slnečnicou na prednej strane ohľaduplne schovávalo jej chudý trup v škvrnách špiny, potu a malých dier. Zelené nohavice po kolená mala obdraté už skôr, než pred mesiacom zostala odkázaná sama na seba v nie bezpečných štvrtiach predmestia. Ustúpila o krok. O dva. Jej malý hrudník pojal do upätého objatia nepokoj.
„Ako sa voláš?“, prihováral sa jej.
„Siya…“, vyslovila takmer pošepky a začervenala sa. Drobným krôčikom dozadu sa opäť od neho o niečo vzdialila.
„Aké krásne meno!“, zvolal.

„Koľko máš rokov, malá Siya?“ Čupol si, aby ju nestrašil svojou výškou a usmial sa na ňu bielym úsmevom. Nechýbal mu ani jeden zub, zato jej dva. Mlčala. Gánila na neho s nevysloveným želaním vo veľkých modrých očiach, aby ju nechal na pokoji a stratil sa v špinavých uliciach za jeho chrbtom.
„Dvanásť!“ nakoniec odvetila.
Blahosklonne sa usmial nad jej klamstvom. Opäť sa zapýrila, srdiečko v jej hrudníku splašene mávalo krídlami.
„Si hladná?“
Siya už dva dni nejedla nič. Avšak zanovito pokrútila hlavou a odvrátila od neho náhle smutný pohľad, podvedome striehnúc na každý jeho pohyb.
„Správne,“ skonštatoval a rukou siahol popod košeľu. „Opatrnosti nie je nikdy dosť. Hemži sa to tu samými indivíduami.“

Jej pozornosť sa nechala dobrovoľne zajať jeho rukami ako croissant v priesvitnom obale, ktorý znenazdajky vytiahol. Pri pohľade na jemné pečivo Siyi stiekla dole krkom veľká slina. Siya v jej fantázii sa rozbehla k mužovi, vytrhla mu croissant a rozbehla sa ozlomkrky preč, zatiaľ čo Siya z mäsa a kostí nepohnute stála na mieste a napäto čakala, čo sa bude diať. Muž položil croissant na zem, potom vytiahol peňaženku a zamyslene sa do nej zadíval.

Nakoniec sa postavil, venoval jej posledný úsmev – sčasti povzbudzujúci, sčasti sladkobôľne otcovský a nenáhlivo kráčal preč.
Siya sa za ním dívala, dokým sa jej úplne nestratil z dohľadu. Až potom sa odvážila pristúpiť ku kôpke na zemi. Vyľakaný vtáčik v jej hrudníku konečne stiahol krídla a sadol si na bidielko. Rozbalila croissant a natlačila si ho do úst. Do jednej ruky vzala desať euro. Jej detskú myseľ zaplavila radosť, zatiaľ čo si v druhej ruke obzerala kartičku, ktorú jej tu neznámy zanechal. Bola biela, hladká a na nej červený znak. Neboli na nej žiadne písmená, to poznala, aj keď nevedela čítať. Zato vedela, ako vyzerajú písmená a čísla. Strčila si ju do zadného vrecka nohavíc a kráčala opačným smerom, ako odišiel muž. Kontajneru s odpadom, v ktorom sa len pred chvíľou hrabala, venovala opovržlivý pohľad so silou dobre namiereného kopanca.
Naposledy upravil(a) Allein dne středa 1. 7. 2020, 20:36:07, celkem upraveno 1 x.
Uživatelský avatar
Mathias8
Registrovaný uživatel
Varování: 1
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 7
ve věku do: 12
Příspěvky: 1081
Dal: 154 poděkování
Dostal: 469 poděkování

Re: Denalea Volkona: Laň medzi vlkmi (poviedka)

Nový příspěvek od Mathias8 »


Malá Siya kráčala cez park, nie chodníkom, aby nebola na očiach. Ešte stále si nezvykla na ľútosť či znechutenie zvedavo sa vykláňajúce z cudzích pohľadov. Učila sa ich však ignorovať, ľuďom zásadne do očí nepozerala.

Prechádzala poza stromy. Väčšina z nich držala svoje husté zelené koruny na hrubých kmeňoch, ktoré ju starostlivo skrývali do chladivého tieňa. Dnes bolo v parku veľa ľudí, deti výskali, rodičia ich láskavo napomínali a smiali sa s nimi, držiac pod pazuchou fľašu s limonádou. Rozbaľovali sladkosti či rožky so salámou, mávali na deti a popíjali kávu.

Mohla byt dnes nedela dumala Siya ale nebola si ista.

Sliny jej tiekli z toľkých vôní, drobný noštek sa jej chvel. Tu určite nájde niečo pod zub. Z bezpečnej vzdialenosti pozorovala, ako sa plnia smetné koše. Nakúkala, či niekto nezabudne na lavičke kus pizze alebo hamburgera, nedajbože nedeľného koláča. Striehla, či niekomu nespadne do trávy hranolka z plastovej misky alebo cukrík z farebného sáčka.

Pomaly prechádzala park z jednej strany na druhú, keď jej nečakane zastali cestu traja chlapci a stiahli ju za jeden z veľkých stromov. Jeden z nich ju schmatol za tričko a pritisol chrbtom o kmeň.

„Malá žobráčka!“ Skríkol s maskou odporu na tvári. „Prehľadajte ju, možno má nejaké vyžobrané peniaze!“

Siya sa krútila, aj keď vedela, že u nej nič nenájdu. Snažila sa pohrýzť ruku, ktorá jej nešetrne naťahovala tričko, no nebola ani rýchla, ani silná. Mohli byť od nej aj o dva roky starší, ale nevzdávala sa. Cítila, ako rukami vkĺzli do jej vačkov na nohaviciach a keď ich vytiahli prázdne, na hlavu sa jej zniesla spŕška nadávok.

„Ty malá vretenica! Ako sa opovažuješ chodiť do nášho parku?“

„Držte ju!“ Vyzval kamarátov ten, čo stál oproti nej, načo ju zdrapili silno za ruky.

„Na dnešnú bitku nikdy nezabudneš, malá špinďúrka! Toto…“ máchol rukou do vzduchu, „je náš park!“

„Zapamätaj si to, ty malé blchavé šteňa!“ Šplechol jej zúrivo do tváre.

Siyi sa vykrivili ústa do prvého vzlyku a tak si zahryzla silno do jazyka.

Nemože plakat.

Vydrží všetko, čo jej spravia a keď ju konečne pustia, utečie. S vypätím posledných síl vystrúhala na tvári bojovný nenávistný výraz, ktorým ich chcela odstrašiť a zatla zuby, okato dávajúc najavo odvahu, ktorú v skutočnosti necítila.

„Ty!“

Horúce hlavy prebodol ľadový cencúľ cudzieho hlasu v náhlom výkriku plnom zadržiavaného hnevu. Všetky hlavy sa naraz otočili na štíhleho mládenca v tielku a šortkách po kolená. Prudko schmatol chlapca stojaceho pred Siyou a hodil ho o zem.

„Aká odvaha!“ Mračil sa. „Traja na jedného! A ešte k tomu dievča!“ Odpľul si pohrdlivo na zem.

Ruky, ktoré Siyi zvierali chudé zápästia, razom zmizli. Chlapci obozretne odstúpili a hľadeli, ako sa ten tretí opatrne postavil a cúvol.

„Jeden na jedného! Nech je to fér!“ Vyzýval ich, v čiernych očiach sa mu prelieval vzdor a nebojácnosť.

Trojica váhala, azda preto, lebo súper bol od nich vyšší a určite aj starší.

„Tak dvaja na jedného!“ Bojovne sa rozkročil a mávol na nich, aby sa priblížili. Keďže sa nič nedialo, nakoniec rozhodol:

„Traja na jedného!“

Po niekoľkých váhavých pohľadoch sa rozhýbali. „To ešte oľutuješ, ty ochranca zatúlaných otrhaných bastardov!“

Vysoký chlapec priskočil najskôr k tomu, čo stál najbližšie a vlepil mu zvučné zaucho. Siya sa prizerala s otvorenými ústami, vystrašená, prekvapená, plná obáv i neskrývaného obdivu. Vrhli sa na neho z každej strany, až ho povalili na zem. Siya videla lietať buchnáty, facky i päsťačky. Jej ochranca nakoniec vyskočil na rovné nohy a striasol protivníkov ako muchy. Tí sa bolestne zviechali zo zeme s ústami plnými nadávok, no pri pohľade na svojho protivníka hromženie vystriedalo napäté ticho. Ako k nim znova pristúpil a rozohnal sa, odrazu zobrali nohy na plecia.

„Ja som Kay Takashi!“ Udrel sa do pŕs. „Dobre si zapamätajte to meno!“ Kričal za nimi z plných pľúc. „Ak vás ešte raz uvidím biť dievča, to meno sa stane vašou nočnou morou!“ Čelo sa mu vyjasnilo len čo sa obrátil na Siyu:

„Si v poriadku?“

Prikývla, neschopná vydolovať z útrob vlastný hlas.

„Neboj sa, tí už ťa viac nebudú otravovať!“

Iba mykla plecami, lapená v mäkkom pohľade na pozadí smelého chlapčenského postoja.

„Koľko máš rokov?“

Oprašoval si špinu z oblečenia.

„Dvanásť,“ odvetila bez rozmýšľania.

Zvláštne sa na ňu zahľadel, potom sa zohol k nohaviciam a pomaly ich zbavil špiny opakom ruky. „Koľko máš naozaj?“ Nezdvihol k nej hlavu.

„Sedem.“ Priznala farbu.

Nato sa narovnal, podišiel k nej a sklonil svoju tvár k jej prepadnutým líčkam: „Poznáš pána Luigiho?“

Zavrtela hlavou.

„Luigi robí najlepšie špageti na svete! Chceš sa staviť?“

Tvár jej rozžiaril široký úsmev a z očí vykukli trblietavé hviezdy ako víly z čarovného lesa. Natiahla k nemu ruku a vybrala mu z čiernych vlasov zosušený list.

Šťastne prikývla.
Naposledy upravil(a) Marco Freeman dne neděle 5. 7. 2020, 17:35:05, celkem upraveno 1 x.
Uživatelský avatar
Mathias8
Registrovaný uživatel
Varování: 1
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 7
ve věku do: 12
Příspěvky: 1081
Dal: 154 poděkování
Dostal: 469 poděkování

Re: Denalea Volkona: Laň medzi vlkmi (poviedka)

Nový příspěvek od Mathias8 »


Luigi nepovedal ani slovo, keď sa zjavili vo dverách jeho reštaurácie ako dvaja duchovia. Potľapkal chlapca dobrosrdečne po pleci a zaviedol ich do zadnej uličky, aby ich nevideli hostia. Deti si sadli na zem a čakali, dokým sa jeho guľatá postava v červenej zástere nezjavila v zadných dverách s plnými rukami. Tanečným krokom na krátkych nohách k nim podišiel a pod nos im vopchal misky s tajomnými slovami, ktoré im zneli v ušiach ako magické zaklínadlo:

„Ecco, gli spaghetti alla bolognese.“ Povzbudzujúco sa na nich usmial a dobrácky postrapatil Kayovi jeho čierne hniezdo na hlave. Zamyslene preskúmal Siyinu drobnú tvár a venoval jej úsmev:

„Piccolina, hai gli occhi come un angelo!“

„Čo povedal?“ Obrátila sa Siya na Kaya, keď sa Luigi stratil v reštaurácii.

„Povedal, že máš oči ako anjel,“ odpovedal s plnými ústami.

„Ty mu rozumieš?“ divila sa.

„Luigi je čistokrvný talian. Trochu som od neho pochytil,“ pyšne vypol hruď.

Siya potichu prežúvala. Nevedela, čo je to čistokrvný, ale prišlo jej, že by to mohlo znamenať, že Luigi je dobrý človek. Napokon nad ňou zvíťazila zvedavosť:

„Čo je to čistokrvný?“

Kay sa sústredením okamih mračil:

„To znamená, že Luigi je ako tie špagety, ibaže bez omáčky a syra. Ničím neprimiešané špagety.“

Siya sa mimovoľne usmievala nad Luigim – veľkou tučnou špagetou – vo svojich predstavách. Aj bez omáčky sú špagety dobré, takže mala pravdu – Luigi bude dobrý človek.

„Ja,“ obrátil na ňu Kay vážnu tvár, „som ako špagety s omáčkou. Moja mama je totižto japonka. Mám jej priezvisko – Takashi.“

„To nevadí,“ Siya cítila, že ho musí utešiť, „špagety s omáčkou sú chutnejšie.“ Odvetila detsky prostoducho.

„Otca som nikdy nevidel. Mama povedala, že zomrel. Ale možno si len priala, aby zomrel,“ dodal zachmúrene.

„Páči sa mi – tvoje priezvisko,“ uisťovala ho s vážnou tvárou.

„A aké je tvoje?“ Zostal na ňu zvedavo hľadieť, v rukách prázdna miska.

„Canavarro,“ na sekundu zaváhala, akoby si nevedela spomenúť.

„Piccollina,“ Maličká, napodobnil Luigiho, „aj mne sa páči tvoje. Znie tak – gangstersky!“

Prázdne misky položili Luigimu na prah zadných dverí a keď sa otáčali na odchod, Kay mu zakýval:

„Grazie, Luigi! Stai bene!“ Ďakujeme, Luigi! Maj sa dobre!

„Ci vediamo piu tardi!“ Zaznelo za nimi. Vidíme sa neskôr!

Neveľká rušná križovatka na kopci bývala popoludní hlučná a neprehľadná. Stáli bok po boku na jednom z jej štyroch ramien a hľadeli nadol, na cestu, ktorou mali v pláne zísť do spleti ďalších uličiek, v ktorých by sa cudzí človek ľahko stratil. Asfaltové chodníky sa drobili, pod nohami im škrípal štrk, zeleň či lavičky v tejto mestskej časti neexistovali, okrem minizáhradiek v kvetináčoch na ošarpaných terasách či nestabilne vyzerajúcich balkónoch. Na lampách lačne zahryznutá hrdza, odpadky v žltých či modrých sáčkoch sa povaľovali pri preplnených kontajneroch, pri dverách malých obchodíkov či len tak ich niekto oprel pri vchodové dvere do nízkych šedivých budov. Schádzali ulicou, aby jej Kay ukázal, kde býva.


BUDOVY, OPADANÉ Z OMIETOK, ČUPELI JEDNA VEDĽA DRUHEJ

Mdlo zazerali na ich kroky cez usadenú špinu na sklených tabulách osadených do starých drevených rámov. Niektoré okná, aby držali pokope, boli pozliepané izolačnými páskami či prebité drevenými doskami. Keď zastali, Siya zdvihla pohľad do ošumelých okien sčasti schátraného trojposchodového domu, ktorý sa ničím nelíšil od budovy stojacej v rovnako nevábnej ulici, zopár blokov ďalej, v ktorom bývala so svojou mamou. Kay sa zadíval smerom, kam sa ona pozerala.

„Je tvoja mama doma?“ Siya náhle uprela na Kaya veľké oči ako zrkadlá.

„Pravdepodobne áno. Chcela by si ju spoznať?“

Siya len mykla plecami. Nebola si istá. Spomenula si na ženy, ktoré ju zlostne zaháňali ako otravnú muchu, keď k nim podišla s prosebným výrazom v tvári. Varovne na ňu gánili alebo vykrikovali, aby sa stratila. Kay je však na ňu dobrý, isto bude aj jeho mama, uisťovala sa v duchu.

Kay jej gesto pochopil ako súhlas, chytil ju za ruku a viedol hore popukaným schodiskom, na najvyššie poschodie.


Nad vchodovými dverami sliepňala osamelá žiarovka. Otvoril staré drevené dvere bez čísla či menovky a vošli dnu. Škrípania zhrdzavených pántov sa Siya nezľakla. Vnútri bolo husté šero. Byt bol malý, neveľký štvorec, v ktorom stála jedna posteľ, kuchynský drez a kopa šatstva, navŕšená na zemi pri krabici s kuchynským riadom a na jedinej stoličke dávno zošúchanej z pôvodnej farby.

Uprostred ležalo nehybne telo.

Dlhé tmavé vlasy porozhadzované vôkol hlavy mäkko spočívali na studenej tvrdej fľakatej dlážke. Zdalo sa, že Kayova mama spí.

„Och nie!“ skríkol vyplašene Kay a pustil jej ruku. Po niečo sa zohol a zlostne to šmaril do drezu. Potom si čupol k tej malej žene, oblečenej iba v spodnom prádle a zatriasol ňou.

Zatiaľ čo Kay volal na svoju mamu úpenlivým hlasom, Siya nakukla do drezu. Striasla sa strachom. Striekačka s ihlou.

Je Kayova mama chorá?

„Siya, nájdi nejaké šaty!“ Zdalo sa, že Kay zadržiava slzy.

Spolu ju obliekli do kvietkovaných šiat, ktoré vybrala Siya a snažili sa ju dostať do postele. Nakoniec ju Kay prikryl tenkou, praním vyblednutou prikrývkou a zostal nad ňou stáť so zaťatými päsťami:

„Zas tu bol! A ona mu otvorila!“ zvolal obviňujúco.

„Kto?“

„On! Drogový díler, ktorého raz zabijem!“ zaprisahával sa Kay.

Siya sa zachvela. Mohla by aj ona zabiť muža, ktorý udrel jej mamu tak, že spadla a už sa nikdy nepostavila? Lepšie sa Kayovi prizrela.

Aj on bol tenký, ale nie ako ona. Pri každom pohybe sa mu napínali svaly na ramenách či lýtkach, zúrivosť v tvári ho robila hrozivejším protivníkom než sa zdal v parku. Keď sa mračil, sťaby sa blýskalo. A keď zlosťou zovrel plné, výrazne krojené pery nad úzkou, ostro rezanou sánkou, brada sa mu chvela.

Keby vyzerala hrozivo ako Kay, nebola by takým ľahkým terčom pre troch chuligánov, ktorí ju prepadli v parku. Je slabá! Ako môže zabiť toho veľkého dospelého muža, keď nevyzerá ako Kay a navyše, ani mama sa mu neubránila?

Siya by chcela byť ako Kay.

„Bude v poriadku?“ opatrne sa spýtala.

„Vyspí sa z toho.“ Pohľad sa mu miešal sklamaním i láskou k malej žene, ktorá sa nevedela ubrániť drogovému dílerovi.

„Poď,“ obrátil sa k Siyi, „nanosím ti vodu do lavóra a dám mamine tričko. Umyješ sa, a potom mi ukážeš, kde bývaš ty.“
Uživatelský avatar
Mathias8
Registrovaný uživatel
Varování: 1
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 7
ve věku do: 12
Příspěvky: 1081
Dal: 154 poděkování
Dostal: 469 poděkování

Re: Denalea Volkona: Laň medzi vlkmi (poviedka)

Nový příspěvek od Mathias8 »


Siya sa zhlboka nadychovala, nezvyknutá na vônu, ktorá sa z nej šírila a rozradostnene ju šteklila vo vlastnom nose. Vonia mydlom! Aké opojné! Keď vyšla z maličkej kúpeľne, zaznamenala Kayov prekvapený pohľad plný zle skrývaného obdivu. Celá červená sa skryla za cencúle mokrých vlasov, ktoré jej viseli do tváre.

„Odteraz sa budeš umývať každý deň. Je dôležité, aby si bola čistá.“ Poučoval ju Kay.

„Prečo?“ Siya bola zvedavá.

„Aby si bola zdravá. Špinaví ľudia zomierajú na všelijaké choroby. A ty nechceš zomrieť, že nie?“

„Nie,“ uistila ho Siya vážnym hlasom. Nechce zomrieť.

Kay nasledoval Siyu von z predmestia. Siya bola na rade, aby mu ukázala svoju tajnú skrýšu, kde schovávala všetky svoje najväčšie cennosti. Maminu fotku, zlatý krížik, ktorý nosila na krku, Siyinu kresbu, kde dopísala – ĽÚBIM ŤA.

Siya náhle prudko zastala. Pohľad jej zostal visieť na stene starého kamenného plota. Tam, na mieste, kde stena držala pokope a nebola výrazne dopraskaná, ale rovná a hladká, sa belel znak. Ten znak už niekde videla. Krčila drobný noštek ako veľmi sa snažila spomenúť si. Siahla do zadného vrecka nohavíc a vytiahla odtiaľ vizitku bez jediného písmena. Ako to, že rovnaký znak vidí na stene?

„Počkaj!“ Nakázala Kayovi, ktorý sa začudovane prizeral, ako krátkymi prštekmi uvoľňuje kameň z muriva. Siya radostne zvýskla. Našla croissant!

Pod croissantom sa belela ďalšia kartička, s rovnakým znakom, ibaže tentokrát na jej zadnej strane našla kresbu kostola. Ten kostol spoznala hneď, zastal jej cestu zakaždým, keď vstupovala do parku vo východnej časti mesta. Vrátila kameň na miesto, aby skrýša zostala neporušená a druhú kartičku zastrčila do nohavíc k prvej. Nedočkavo rozbalila croissant a rozpolila ho. Široký úsmev, ktorým sa jej Kay poďakoval, bol navlas rovnaký ako ten, ktorý mu venovala, šťastná, že ho môže obdarovať.

Od toho dňa, hrali s neznámym mužom s čiernymi okuliarmi túto tajomnú, nezvyčajnú hru.


PREŠLI SLNKOM ROZPÁLENÝ MOST

Na jeho konci kovová tabuľa oznamovala, že tu sa končí hranica mesta. Rieka pod ním bola pokojná a voda tmavá. Schádzali dole k jej brehom. Tam, medzi stromami, mala Siya svoj neveľký stan, jej nový domov. Zohla sa k provizórnemu vstupu a preštvornožkovala cez divo rastúcu stenu pichľavého krovia niekam, kde ju Kay nemohol vidieť, pokiaľ sa nepostavila a nekývla mu, aby ju nasledoval. Kay skepticky skúmal dieru, ktorá bez problémov pojme Siyino drobné telo, nie však jeho. Pravda, vysvetľovalo to množstvo drobných dier na tričku so slnečnicou, ktoré nechala ležať na strakatej dlážke ich šťúplej kúpeľne. Odhodlane zaťal päste, bol rozhodnutý spoznať Siyinu skrýšu a tak sa onedlho vzpriamil vedľa nej.

„Máš to tu dobre zariadené.“ Skonštatoval, uznanlivo skúmajúc Siyino bývanie. Stan bol vyskladaný z kartónových krabíc a poprikrývaný potrhanými igelitovými taškami či sáčkami na odpad.

„Poď,“ lákala ho do stanu, „ukážem ti niečo.“

Uznanlivo zapískal, keď vnútri našiel pohodlný pelech pre veľké psy, ktorý musela ukoristiť z nejakej záhrady či dvora. Podušky a staré prikrývky mu pripadali lákavo a komfortne. Usalašil sa vedľa nej, Siya mu otrčila zovretú päsť a sprisahanecky sa na neho zadívala. „Toto je môj najväčší poklad. Tadá!“ Na dlani jej ležal miniatúrny zlatý krížik.

„Je zo zlata!“ Pochválila sa, aj keď presne nevedela doceniť jeho hodnotu. Mama však vždy nadšene hovorila o zlatom krížiku s dôrazom na jeho vzácnosť.

„To je Ježiš na kríži.“ Ozrejmil jej Kay.

„To je kto?“ Marilo sa jej, že to meno už počula. Spomínala ho mama?

„To je chlap, ktorého ľudia volajú, aby im pomohol, keď majú nejaké problémy.“

„A kde býva?“

Kay ukázal prstom hore.

„Na streche?“ Hádala.

„Nie,“ rázne zavrtel hlavou a nešikovne schovával pobavený úsmev. „Na nebi.“

„Môže pomôcť aj mne?“ Vyzvedala s očami plnými očakávania.

„Asi áno,“ pokrčil plecami, „stačí, keď takto zopneš ruky,“ Kay k sebe pritisol dlane, „a povieš – Ježišu, prosím ťa, pomôž mi stať sa slávnou speváčkou.“

„Nechcem byť speváčka,“ ohradila sa Siya. „Môže mi vrátiť mamu?“

„A kde je teraz tvoja mama?“

„Tam, kde on – na nebi.“

Kay naklonil hlavu na bok a hútal. „Hm, tak to sa nedá. Kto raz vystúpi do neba, už nemôže na zem. Ale nemusíš sa strachovať, som si istý, že na tvoju mamu Ježiš dáva pozor. A dá dobrý pozor aj na teba, dokým sa s mamou znova nestretneš.“

Narovnal sa. „Zajtra ti niečo donesiem.“ Náhle sa rozhodol.

„Čo také?“

„To bude prekvapenie.“

Kay vyliezol zo stanu. „Musím už ísť.“

Čas akoby dostal krídla, keď boli vo dvojici, súmrak sa prikradol nečakane ako zlodej.

Siya vyšla von za ním. Posmutnela.

„Zajtra prídem tiež, ak môžem.“

Prikývla. Súmrak škodoradostne pred Kayom skryl do svojich dlaní drobné ohníčky radosti v jej pohľade.

Jej nový kamarát preliezol dierou na druhú stranu, tam sa postavil a zakýval jej na rozlúčku.

„Stai bene!“ Kričal na ňu.

„Čo to značí?“ Zakričala mu späť.

„To značí – maj sa dobre – Maličká!“

Dívala sa za ním, dokým sa jej nestratil z dohľadu. Potom zopäla ruky, ako ju to práve naučil Kay a zašepkala do začínajúceho večera svoju prvú modlitbu:

„Ježišu, prosím ťa, daj dobrý pozor na Kaya a na jeho mamu, aby jej viac nemuseli pichať injekcie.“