Rodičia sa boja pedofilov z internetu a podceňujú pritom oveľa reálnejšie hrozby (DennikN.sk)

Keď deti zažijú na internete niečo negatívne, štvrtina z nich to nikomu nepovie, nemá im tak ani kto pomôcť.

Hoci rodičia sa často boja hlavne predstavy staršieho pedofila, ktorý na internete číha na ich deti, oveľa reálnejšou hrozbou je napríklad kyberšikana zo strany ich rovesníkov. Ukazujú to výsledky najnovšieho výskumu správania detí a mládeže (9 – 17 rokov) na internete EU Kids Online.

„Predstava staršieho pedofila, ktorý zneužíva deti, je v skutočnosti veľmi nereálna a ako hrozba okrajová. Oveľa viac problematických situácií sa deje medzi spolužiakmi alebo všeobecne rovesníkmi a môžu mať na deti výrazne negatívny dosah,“ upozorňuje psychológ David Šmahel z Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity, ktorý sa podieľal na výskume za českú stranu.

„Mýtus, že hlavnou hrozbou na internete je starší pedofil, má negatívny dosah na prevenciu, pretože namiesto toho, aby si deti dávali pozor na svojich rovesníkov alebo trochu starších, majú v hlave predstavu staršieho nebezpečného muža, čo je často mimo realitu,“ hovorí psychológ.

Dávať si pozor a dodržiavať pravidlá

Ako ukazujú zistenia slovenských výskumníkov, 18 percent detí sa aj osobne stretlo s niekým, koho predtým spoznali na internete. Stretnutie s dospelou osobou tvorí z týchto prípadov len 6 percent, najčastejšie sa deti takto stretnú so svojimi rovesníkmi (64 % ) a jedna pätina prípadov sú stretnutia so starším tínedžerom.

...

Nemá někdo předplatné, že by doplnil plný text článku?

Edit: Díky Mackovi je plný text uveden v jeho příspěvku.

To je typické. Lidé se vždy bojí menších rizik a větší rizika přehlížejí. Menší rizika jsou totiž něco tajemného, neznámého a proto z toho mají lidé strach. Podobně se většina rodičů daleko více bojí, aby jejich dítě náhodou někdo nezneužil, než že dítě srazí auto. Nebo se lidé panicky bojí Koronaviru, přestože daleko větší riziko je, že zemřou na rakovinu, která má mnohonásobně vyšší úmrtnost.

Samozřejmě škodlivé pro dítě mohou být i jiné děti. Mnohokrát jsem se setkal s tím, že do té doby slušné dítě se naučilo se špatně chovat od party. Každopádně to ale není důvod k tomu, aby děti byly pod neustálým dozorem, to také není dobré, protože je to nenaučí zodpovědnosti a samostatnosti.

Slovenský zákon proti zlehčování pedofilie byl psán právě proti progresivistickým novinám jako je Denník N. Takže bych řekl, že kvůli tomuto článku se na ně brzy snese obžaloba za zlehčování pedofilie.

Rodičia sa boja pedofilov z internetu a podceňujú pritom oveľa reálnejšie hrozby (DennikN.sk)

Keď deti zažijú na internete niečo negatívne, štvrtina z nich to nikomu nepovie, nemá im tak ani kto pomôcť.

Hoci rodičia sa často boja hlavne predstavy staršieho pedofila, ktorý na internete číha na ich deti, oveľa reálnejšou hrozbou je napríklad kyberšikana zo strany ich rovesníkov. Ukazujú to výsledky najnovšieho výskumu správania detí a mládeže (9 – 17 rokov) na internete EU Kids Online.

„Predstava staršieho pedofila, ktorý zneužíva deti, je v skutočnosti veľmi nereálna a ako hrozba okrajová. Oveľa viac problematických situácií sa deje medzi spolužiakmi alebo všeobecne rovesníkmi a môžu mať na deti výrazne negatívny dosah,“ upozorňuje psychológ David Šmahel z Fakulty sociálnych štúdií Masarykovej univerzity, ktorý sa podieľal na výskume za českú stranu.

„Mýtus, že hlavnou hrozbou na internete je starší pedofil, má negatívny dosah na prevenciu, pretože namiesto toho, aby si deti dávali pozor na svojich rovesníkov alebo trochu starších, majú v hlave predstavu staršieho nebezpečného muža, čo je často mimo reality,“ hovorí psychológ.

Dávať si pozor a dodržiavať pravidlá

Ako ukazujú zistenia slovenských výskumníkov, 18 percent detí sa aj osobne stretlo s niekým, koho predtým spoznali na internete. Stretnutie s dospelou osobou tvorí z týchto prípadov len 6 percent, najčastejšie sa deti takto stretnú so svojimi rovesníkmi ( 64 % ) a jedna pätina prípadov sú stretnutia so starším tínedžerom.

„Samozrejme, riziko stretnutia s cudzou dospelou osobou tu stále je. Výskumy však ukazujú skôr klesajúci trend, čo môže znamenať, že mediálna gramotnosť v tejto oblasti sa zlepšuje,“ hovorí slovenský koordinátor výskumu EU Kids Online Pavel Izrael z Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Českí výskumníci sa následne pýtali, ako sa deti cítili potom, čo sa stretli s niekým z internetu. Dvanásť percent detí a mladých uviedlo, že boli zo stretnutia rozrušení. Počet detí, ktoré boli zo stretnutia výrazne rozrušené, tvoril menej ako percento. Naopak, tri štvrtiny detí uviedli, že boli po stretnutí s cudzím človekom z internetu spokojné.

Hoci podiel detí, ktoré boli rozrušené, je pomerne malý, výskumníci si uvedomujú, že v rámci toho môžu byť aj prípady, ktoré sú naozaj nebezpečné. „Určite to nemôžeme zľahčovať. Deti by si mali dávať veľký pozor a dodržiavať bezpečnostné opatrenia, aby sa im nestalo nič zlé. Všeobecne by mali poznať pravidlá a spôsoby, ako sa bezpečne stretávať s cudzími ľuďmi z internetu. Rovnako ako by mali vedieť, ako sa bezpečne stretávať s cudzími ľuďmi všeobecne, napríklad na diskotékach či inde,“ hovorí David Šmahel.

Sex vidia hlavne v televízii

Napriek tomu, že deti a mladí ľudia dnes žijú v intenzívnom kontakte s digitálnymi médiami, podľa výsledkov výskumu realizovaného na Slovensku sa so sexuálnymi obsahmi najčastejšie stretli prostredníctvom televízie a filmu ( 93 % ). Po nich nasledovali časopisy ( 76,6 % ), až potom telefón, počítač alebo tablet s internetom ( 72,5 % ). Zo získaných dát je zrejmé, že väčšina z tých, ktorí sa so sexuálnymi obsahmi stretli, mala viacnásobnú skúsenosť z rôznych zdrojov. Takmer dve tretiny detí a mladých uviedli, že sa so sexuálnymi obsahmi stretli cez sociálne siete a zdieľacie platformy ako YouTube a Instagram.

Podľa psychológa Davida Šmahela také správanie má určité riziká a zvlášť u mladších detí môže mať negatívne dosahy. „No na druhej strane u starších detí bolo ešte pred nástupom internetu bežné, že mali pod posteľou časopisy so sexuálnym obsahom, ukazovali si ich a dávali kolovať v triede. Mladý človek vtedy dostal správu so sexuálnym obsahom v papierovej podobe. Samozrejme, dnes je to vďaka internetu oveľa jednoduchšie a dostupnejšie. Nebezpečenstvo spočíva práve v tom, že sa to môže ľahšie dostať aj k mladším deťom. No tiež treba brať do úvahy, že u starších detí ide o úplne prirodzenú súčasť ich vývoja a nemusíme v tom vidieť nič zlé.“

Koľko detí sa priznalo k sextingu?

Ako ukazujú dáta, len 3 percentá detí vo veku 11 – 17 rokov priznalo, že poslalo niekomu text, fotku alebo video so sexuálnym charakterom. Podľa výskumníkov také nízke percento môže súvisieť aj s tým, že sa výskum realizoval v domácom prostredí prostredníctvom anketára a deti sa mohli zdráhať uviesť takúto citlivú odpoveď. „Viac detí, konkrétne 10 percent, však má skúsenosť, že od nich niekto cez internet chcel intímne informácie sexuálnej povahy – text, fotky, video,“ upozorňuje Pavel Izrael.

Podľa psychológa Juraja Holdoša, ktorý sa tiež podieľal na výskume, aj samotné vystavenie detí v predpubertálnom veku sexuálnym obsahom môže mať negatívny dosah. I keď vo výskumoch vychádzajú zväčša nízke čísla, pretože sa deti k tomu nerady priznávajú, na internete je sexuálny obsah tak ľahko dostupný, že je pravdepodobné, že sa s ním skôr či neskôr stretnú.

„Keď je dieťa predčasne vystavené nevhodným sexuálnym obsahom, môže na ne reagovať zvýšenou úzkosťou, tenziou alebo vyhýbaním sa akémukoľvek podnetu, ktorý len vzdialene pripomína to, čo videlo – napríklad môže brániť rodičom, aby boli sami v miestnosti. Tiež sa to môže prejaviť zvýšeným záujmom o sexualitu, v extrémnych prípadoch aj v podobe závislosti od pornografie v detskom veku,“ hovorí psychológ.

V budúcnosti sa to podľa neho môže negatívne odraziť aj na partnerských vzťahoch – v podobe nereálnych očakávaní alebo zníženého záujmu o sexuálne aktivity s reálnymi partnermi.

Šikana takmer v každej triede

Ako upozorňujú odborníci, reálnou hrozbou na internete je šikana medzi rovesníkmi. V reprezentatívnom výskumnom súbore detí vo veku 9 – 17 rokov sa 6,4 percent opýtaných priznalo, že boli v poslednom roku obeťou šikanovania v offline alebo online forme. Možnosť „neviem“ označilo 1,6 percenta respondentov a 2,2 percenta označilo možnosť „radšej nechcem povedať“.

„Vzhľadom na reprezentatívnosť získaných dát môžeme povedať, že každé pätnáste dieťa sa v poslednom roku stalo obeťou šikanovania. Reálne to vychádza, že šikanovanie sa vyskytuje v každej školskej triede od 3. ročníka základnej školy po 2. až 3. ročník strednej školy,“ hovorí Pavel Izrael.

Podľa psychológa Juraja Holdoša je kyberšikana veľmi často spojená aj s klasickou šikanou. „Nebezpečné je to, že kyberšikana potom pokračuje aj mimo školy, doma a vlastne všade, kde je dostupný internet. Kyberšikana môže pôsobiť dlhšie, lebo internet nezabúda, a oveľa širšie, lebo takéto obsahy sa zvyknú na nete šíriť ďalej. Byť neustále online je dnes pre mnohých mladých ľudí spôsobom bytia, takže keď sú napadnutí v prostredí, ktoré pokladajú za vlastné, môže to byť ešte zraňujúcejšie,“ dodáva psychológ.

Kyberšikana cez sociálne siete

Kyberšikanovanie sa najčastejšie deje prostredníctvom sociálnych sietí ( 81 % ), následne správami zaslanými na telefón obete ( 21 % ) a najmenej cez e-mail ( 3 % ).

U dievčat je kyberšikana prostredníctvom sociálnych sietí výrazne častejšia ( 96 % ) ako u chlapcov ( 65 % ). Podľa výskumníkov to súvisí s tým, že dievčatá všeobecne častejšie používajú sociálne siete.

Pokiaľ ide o obsah kyberšikanovania, respondenti najčastejšie označili odpoveď „Prinútili ma urobiť niečo, čo som nechcel/a“ ( 92 % ) a najmenej často „Niekto mi poslal hnusné alebo nepríjemné správy“ ( 18,5 % ). Často sa deje aj to, že obeť je vylúčená zo skupiny alebo z aktivity na internete ( 79 % ), alebo o nej niekto zverejňuje nepríjemné informácie takým spôsobom, že ich môžu vidieť iní ( 79 % ). Takmer 70 percent z obetí kyberšikanovania zažilo situáciu, keď sa im niekto cez internet vyhrážal.

„Znepokojujúce zistenie je, že profil na sociálnych sieťach má a používa takmer tretina detí vo veku 9 – 10 rokov a až 69 percent detí vo veku 11 – 12 rokov, a to napriek vekovému obmedzeniu, ktoré stanovuje pri sociálnych sieťach minimálny vek 13 rokov. Práve aktivita mladších detí na sociálnych sieťach pritom súvisí s väčším rizikom, že sa im na internete stane niečo, čo ich rozruší, čo môže u mladších detí viesť k emocionálnym problémom,“ zdôrazňuje Pavel Izrael.

Ak by dieťa zažilo na internete niečo negatívne, pätina rodičov by o tom zrejme vôbec nevedela. Z výskumu totiž vyplýva, že každý piaty rodič sa nikdy nerozpráva so svojimi deťmi o tom, čo robia na internete, a len jedna štvrtina rodičov používa nejaký technický prostriedok (aplikáciu alebo softvér), aby mali prehľad o stránkach, ktoré ich dieťa navštevuje.

„Veľkým rizikom je, že viac ako štvrtina detí o svojich negatívnych skúsenostiach na internete nehovorí s nikým. Nemá im teda ani kto pomôcť,“ zdôrazňuje Pavel Izrael.

Česi nás predbehli v nenávistných prejavoch

Pokiaľ ide o nenávistné prejavy voči iným ľuďom alebo skupinám, výskum priniesol prekvapujúce zistenie. Ako ukazujú dáta, slovenské deti sa s nimi stretávajú výrazne menej ako české. Výsledky z Česka ukazujú, že na nenávistné obsahy narazilo na internete minimálne raz za mesiac 26 percent detí a dospievajúcich, u slovenských respondentov je to len 7 percent.

„Ten rozdiel si nevieme presne vysvetliť, ani z pohľadu spôsobu administrácie dotazníka. No treba uviesť, že už v 2010 Česká republika patrila medzi krajiny s najvyššou mierou online rizika v Európe,“ hovorí Pavel Izrael.

Ako potvrdzuje český psychológ David Šmahel, pokiaľ ide o vystavenie nenávistným prejavom na internete, české deti sú jednou z troch krajín, ktoré sú na tom najhoršie v Európe (spolu s Belgickom a Poľskom). „Výskumy ukazujú, že česká spoločnosť je veľmi nenávistná voči menšinám. Hoci presne nevieme, kde na internete vidia deti tie nenávistné obsahy, podľa mňa to všeobecne súvisí s vysokou mierou nenávistného správania v spoločnosti. To, čo sa deje na internete, je len odrazom toho, ako spoločnosť všeobecne premýšľa a správa sa,“ vysvetľuje psychológ.

Celkovo je na Slovensku 27 percent detí, ktoré sa za minulý rok na internete stretli s nenávistnými prejavmi voči iným ľuďom alebo skupinám ľudí. Okrem náhodného či neúmyselného kontaktu s nenávistnými obsahmi až 10 percent slovenských detí priznalo, že ich vyhľadávali zámerne. Ako ukazujú dáta, robilo to dvojnásobne viac chlapcov ako dievčat.

Riziko skúsenosti s nenávistným obsahom narastá s vekom. Kým v skupine 11 – 12 rokov to bolo len 18 % detí, v skupine 13 – 17 rokov to už bolo 30 %. Z pohľadu rozdielov medzi regiónmi sa ukazuje, že na východnom Slovensku je približne o 10 percent vyšší výskyt takejto skúsenosti ako inde.

Nezakazovať a nešíriť paniku

Psychológ David Šmahel nemá pre rodičov univerzálnu radu, koľko času by malo dieťa tráviť na internete. „Je to veľmi individuálne, záleží na veku a vyspelosti dieťaťa a je to vždy na rozhodnutí každého rodiča.“

Rodičia by si mali od raného veku detí všímať, čo robia na internete. Čím mladšie deti, tým viac času by tomu rodičia mali venovať. „Používať internet spolu s dieťaťom, učiť ho, ako internet používať, ako si overovať správy a u mladších detí, samozrejme, aj kontrolovať čas strávený na internete.“

Aj podľa psychológa Juraja Holdoša by sa mali rodičia viac zaujímať o to, čím ich deti žijú vo virtuálnych svetoch, a snažiť sa ich formovať aj v tejto oblasti. Sám priznáva, že je to veľmi ťažké, lebo deti sú často technicky zručnejšie ako rodičia a občasnou praxou väčšiny rodičov je využívanie tabletu alebo mobilu ako automatickej pestúnky.

„Správnou cestou nie je všetko zakázať a šíriť paniku. Správnou cestou by mohlo byť využívanie benefitov internetu s patričnou opatrnosťou a zvlášť pri výskyte rizikových faktorov chrániť deti pred ujmou. Dôležité je o používaní internetu s deťmi hovoriť, viesť ich k zodpovednosti a ku kritickému mysleniu,“ radí psychológ.

Odborníci upozorňujú aj na potrebu systematickej mediálnej výchovy na školách. Napriek tomu, že je už viac ako desať rokov súčasťou vzdelávacích programov, stále v tom vidia veľké rezervy.

„Výskum realizovaný FMK UCM ukázal, že mediálna výchova sa nerealizuje na jednej štvrtine slovenských škôl a 40 percent škôl ju realizuje ako prierezovú tému, čo často končí tak, že sa formálne vykáže prepojenie témy z mediálnej výchovy s témou z iného predmetu. Tretina škôl však má mediálnu výchovu ako samostatný predmet alebo vo forme krúžku, čo je veľmi dobré,“ konštatuje Pavel Izrael.