Prosíme pedofilně orientované osoby, aby vyplnily dotazník od projektu Národního ústavu duševního zdraví PARAFILIK.CZ:
https://www.pedofilie-info.cz/forum/viewtopic.php?f=115&t=7943

Děkujeme! - Tým ČEPEK

Dve ruky (Sme.sk)

Reakce na články z médií (tisk, rozhlas, televize, internet, ...) a diskuze o nich.
Uživatelský avatar
Filip
Člen skupiny ČEPEK
Líbí se mi: Chlapci
ve věku od: 3
ve věku do: 23
Výkřik do tmy: Dieťa je ako kvetina, keď ho odtrhneš, zvädne.
Příspěvky: 555
Dal: 613 poděkování
Dostal: 333 poděkování

Dve ruky (Sme.sk)

Nový příspěvek od Filip »

O týraní a sexuálnom zneužívaní detí v škole.

V roku 2016 preletela bulvárom ťažko uveriteľná správa o tom, že riaditeľ banskobystrickej súkromnej základnej školy Fantázia - neskôr premenovanej na Dve ruky - Aleš Štesko brutálne zbil 14 ročného žiaka.

Už jeho prvé vysvetlenie pre médiá bolo mimoriadne šokujúce, keď z vlastného fatálneho zlyhania v skutočnosti obvinil systém, ktorý pedagógom nedáva dostatočnú možnosť riešiť konfliktné situácie s problémovými deťmi a zodpovednosť tiež preniesol na samotného žiaka, ktorý vraj trpel bližšie neurčenou nezvládnuteľnou poruchou. Pomenovať ju však už odmietol náhle si spomenúc na ochranu práv dieťaťa, ktoré však svojim konaním vystavil primárnej aj sekundárnej traumatizácii spojenej so samotným násilným incidentom a s následným enormným záujmom médií. Štesko sám seba štylizoval do polohy obete ospravedlňujúc sa matke, že nedokázal jej dieťa zvládnuť a ochrániť tak iné deti a kolegov. Autor článku je v kontakte s psychologičkou, ktorá poskytuje napadnutému dieťaťu dlhodobú posttraumatickú starostlivosť. Tá Šteskovo vysvetlenie považuje za nepravdivé a podlé, k skutočnej diagnóze žiaka sa eticky správne nevyjadruje, údajnú nezvládnuteľnosť však vylučuje. Pri prijímaní žiaka do školy bolo vedenie o špecifikách jeho prípadu podrobne informované a problémy s nedostatočne efektívnym prístupom a (ne)stanovovaním hraníc niektorých pedagógov trvali niekoľko mesiacov.

Čo sa to teda vtedy vlastne stalo? Štesko po chlapcovom údajne nevhodnom správaní ho v amoku odvliekol z vyučovania do miestnosti Cukrík, kde s ním zostal sám. Zvalil ho na zem, sadol si na neho obkročmo a bil ho využívajúc svoju fyzickú prevahu. Podľa obžaloby mu udieral hlavu o podlahu, škrtil ho, vulgárne mu nadával a vyhrážal sa mu zabitím. Chlapec utrpel mnohopočetné pomliaždenie hlavy, ramien, chrbta a ľavej ruky, ako i zranenie hrudníka a skončil v starostlivosti lekárov. Psychické následky tejto udalosti si nesie dodnes. Čo po počiatočnom šoku médií a verejnosti takmer úplne zaniklo bol pritom Šteskov svojský spôsob obrany na neskoršom súdnom pojednávaní: údajne si na okolnosti incidentu od istej chvíle spomína iba zahmlene a už vôbec si nepamätá, kde a ako chlapca udieral.

Ešte raz a pomaly: Štesko sa preukázateľne minimálne raz pri výkone učiteľského povolania ocitol v psychickom stave, v ktorom sa podľa vlastných slov nedokázal ovládať, stratil súdnosť, brutálne zaútočil na dieťa a dokonca si na niektoré okolnosti útoku pamätá zahmlene, alebo vôbec nie (!). Tento zvláštny jav by si rozhodne zaslúžil oveľa väčšiu odbornú pozornosť, než sa mu svojho času dostalo. Šteskovi totiž zrejme zlyháva pamäť pri násilnom konaní voči deťom opakovane. Toto je zrejme jediné možné vysvetlenie zdanlivo nevysvetliteľného rozporu: verejne známy je totiž iba tento jediný incident, v skutočnosti ich však bolo mnohonásobne viac.

V prípade o ktorom je reč totiž nešlo o žiaden ojedinelý exces. Škola, ktorej je Štesko zriaďovateľom a bol aj riaditeľom je po bližšom oboznámení sa s jej fungovaním ťažko uveriteľnou ukážkou závažných zlyhaní, ktoré trvajú roky a dodnes pokračujú. Reputačná katastrofa súvisiaca s napadnutím dieťaťa viedla okrem zmeny na poste riaditeľa aj k zmene názvu z Fantázie na Dve ruky, obsah sa však nezmenil a ak, tak k horšiemu. Toto je príbeh ktorý rozplietam už takmer rok a stále mu nevidno konca.

Na počiatku rozplietania bola Ivana Škodová, bývalá dlhoročná pracovníčka Krajskej pedagogicko-psychologickej poradne Banská Bystrica a neskoršia vedúca Centra prevencie v oblasti siekt. Ešte v roku 2006 ju oslovili rodičia detí navštevujúcich súkromnú školu U Filipa, ktorí boli znepokojení z ich zvláštneho správania a kládli si otázky, či je skutočne tým najlepším, čo pre ne vybrali. Požiadali teda Škodovú o posúdenie a analýzu interných materiálov školy. Aj na základe ňou vypracovaného nálezu skupina rodičov vyvolala stretnutie so zriaďovateľom. Keďže sa na tomto stretnutí nepodarilo dospieť ku konsenzu, Štesko spoločne s niekoľkými učiteľkami odišiel a založil vlastnú sukromnú školu Fantázia. Pôvodná sa teda rozdelila na dve: vznikli tak Škola u Filipa a Fantázia. K predstaviteľom druhej z nich Škodová uvádza: “Videla som tam riziká hlavne v morálnej a mravnej rovine, v relativizácii všeobecne akceptovaných spoločenských hodnôt”.

Špecializáciou Škodovej sú témy sporných sektárskych spoločenstiev a psychickej manipulácie. Ako uvádza, riziká a základné rysy dnešných problémov v Šteskom vedenej škole videla v metodických materiáloch už pred 12 rokmi. Škola U Filipa - už bez Šteska - pokračovala úspešne ďalej a postupne sa stala štandardnou predstaviteľkou alternatívneho školstva bez rizikových deviácií. To potvrdzuje aj Zuzana Benková, psychologička štátneho Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici (ďalej len CPPPaP): “Ku škole U Filipa nemáme k dnešnému dňu výhrady. Funguje normálne.” Škodová potvrdzuje jej slová: “Škola U Filipa pôsobí veľmi transparentne a etablovala sa na spolupracujúcu, otvorenú alternatívu k štátnemu školskému systému.”

Úlohou CPPPaP je metodické vedenie pedagógov a poskytovanie starostlivosti deťom od troch rokov až do ukončenia prípravy na povolanie: “V okrese zastrešujeme všetky materské, základné a stredné školy a pracujeme aj s vysokoškolákmi. Každá škola, ktorá je v oficiálnej sieti školských zariadení dostáva našu starostlivosť.” Škola na Magurskej 16, v tej dobe známa ako ZŠ Fantázia bola Benkovej pridelená v roku 2015. Bezprostredne po pridelení začala od rodičov, pedagógov a detí získavať znepokojujúce informácie: “Pracujem ako psychológ už 18 rokov a pomerne rýchlo vo mne začalo rásť presvedčenie, že tam nie je niečo v poriadku. Hneď po prvých sporných informáciách som ako konzultanta oslovila bývalú kolegyňu Škodovú, ktorá sa tejto škole v minulosti venovala. Moje služby som rodičom poskytovala bežne a opakovane, znepokojivé informácie som dostávala z množstva na sebe úplne nezávislých zdrojov.”

S vážnymi problémami v škole vedenej Alešom Šteskom sa tak po rokoch Škodová stretla druhýkrát. Služby štátnej poradne vtedy vyhľadala jedna zo znepokojených matiek dieťaťa navštevujúceho Fantáziu. Podľa Benkovej išlo o vrchol ľadovca, pretože signálov o množiacich sa negatívnych vplyvoch na deti sa objavovalo v poznatkoch poradne stále viac. V tom čase už mala Škodová intenzívny anonymný mailový a telefonický kontakt s jednou z matiek, ktorá sa neskôr rozhodla odhaliť svoju totožnosť. Išlo o podozrenie zo sexuálneho zneužívania u dievčaťa vo veku 6 rokov, matka si nevedela poradiť s náhlym nástupom prejavov predčasnej sexuality a nevysvetliteľnými reakciami, ktoré sa u dcéry nikdy predtým nevyskytovali. Škodová matke odporučila okamžité vyhľadanie podporných služieb štátnej poradne a odborné vyšetrenie, ktoré malo vyvrátiť, alebo potvrdiť podozrenia. Matka sa po návštevách poradne a absolvovaní vyšetrení klinickým psychológom obrátila aj na políciu, kde na jar 2017 podala trestné oznámenie. Podľa názoru odborníka má dieťa akcentovaný presexualizovaný vývin s veľkou pravdepodobnosťou podmienený vplyvom školského prostredia. Až takmer po roku polícia rozhodla o určení termínu odborného znaleckého vyšetrenia dieťaťa na koniec februára 2018. Či sa už vôbec uskutočnilo a s akým výsledkom nie je zatiaľ oficiálne známe.

Približne v tom istom čase sa na Škodovú obrátila aj matka malého chlapca, prváka na Šteskovej škole pre nečakané zmeny v jeho správaní po zhruba polroku od nástupu do prvého ročníka: “U chlapca sa prejavovala nečakaná agresivita, strachové reakcie a odmietanie kontaktu. Aj v tomto prípade som postupovala rovnako a nasmerovala mamičku na poradňu.” Ako sa neskôr ukázalo, v tom čase boli už klientami poradne aj ďalší z rodičov. Nezávisle na sebe prinášali nové informácie o ďalších alarmujúcich skutočnostiach. Škodová tiež uvádza, že sa z pozície vedúcej Centra prevencie v oblasti siekt pokúšala upozorniť zriaďovateľa a zároveň riaditeľa školy Fantázia Aleša Šteska, že na verejne prístupné semináre pre rodičov a pedagógov v priestoroch školy pozýva predstaviteľov sporných, vedecky nepodložených, či dokonca jednoznačne rizikových metód: “Išlo napríklad o predstaviteľov sekty Osho, či Ing. Bálinta, ktorý sa predstavoval ako psychoterapeut vykonávajúci takzvanú hlbinnú abreaktívnu regresnú psychoterapiu. Ide o odborne neuznanú metódu vychádzajúcu zo scientologickej dianetiky a z teórie reinkarnácie. Pán inžinier Bálint pritom na vykonávanie psychoterapie v žiadnom z uznaných psychoterapeutických smerov nemá príslušné vzdelanie, nespĺňa základné predpoklady pre jej výkon a nie je ani členom Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti. Reakciou pána Šteska bolo najskôr pobavené zľahčovanie, neskôr osobný útok a spochybňovanie mojej kompetencie.” Škodová navrhovala aby sa seminára okrem nej zúčastnil aj odborný zástupca Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti a aby ho moderovala nestranná osoba, čo Štesko odmietol. Bálint k tomu uvádza, že voči účasti Škodovej a ani zástupcu Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti nemal námietky, kedze prednáška bola voľne dostupná a verejná. Tiež vylučuje, že by sa niekedy predstavoval ako psychoterapeut, hoci je mnohými tak vnímaný. Bálint: "Pracujem so svojím systémom Regresnej terapie, ktorý má s hlbinou abreaktívnou psychoterapiou spoločné veľmi málo a informácie, ktoré uvádza pani Škodová považujem za nepresné."

Na riaditeľa Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie Ľubomíra Tichého sa v januári 2016 obrátil aj Jakub Lunter, ktorého syn navštevoval Šteskovu školu v školskom roku 2015/2016. Tichý si na spoločnú konzultáciu zavolal Benkovú a v opakovanej spolupráci s otcom vzhľadom na vážne pochybnosti o vhodnosti školského prostredia navrhli matke psychologické vyšetrenie dieťaťa. To bolo Lunterovou expartnerkou striktne odmietnuté, avšak neskôr súhlasila aspoň s vykonaním pozorovania dieťaťa v školskom prostredí. V marci roka 2016 ho teda Benková aj skutočne vykonala. Podľa jej slov takéto pozorovania vykonáva CPPPaP v školách bežne: “Najčastejšie som bola uvedená do takzvanej konzultačnej miestnosti Cukrík, ktorá má z vonkajšej strany dverí guľu, alebo do miestnosti určenej pre výchovnú poradkyňu.”

V prípade “Cukrík” ide o tú istú miestnosť, v ktorej sa vtedajší riaditeľ Štesko dopustil násilia voči žiakovi z úvodu článku. Pri príprave a realizácii pozorovania spolupracovala s výchovnou poradkyňou a špeciálnou pedagogičkou Marcelou Anderle. Benkovej bolo umožnené pozorovanie v rámci takzvaného kruhového stretnutia zhruba 20 detí prvého stupňa, ktoré ako učiteľka viedla Tereza Takáčová, terajšia Šteskova životná partnerka. Štesko sa tejto aktivity zúčastnil tiež, hoci na to nebol žiaden zjavný dôvod. Klasické delenie na ročníky na škole nefungovalo: podobných aktivít sa zúčastňovali všetky deti prvého stupňa v rámci takzvanej Džungle 1, pre druhý stupeň bez rozdielu veku bola k dispozícii Džungľa 2.

Podľa Benkovej sa už na prvom pozorovaní potvrdili niektoré z jej obáv. “Štesko už svojim vzrastom a vystupovaním budí zjavný rešpekt a svoju moc a autoritu využíva napríklad k takzvanému utíšeniu nepokojného a nepozorného dieťaťa. Bola som svedkom toho, ako si zhruba desaťročné dievča v predpuberte posadil do lona, veľmi silne ho objal, hladkal a hojdal. Pre mňa ako profesionála ktorý vie, čo je intímna zóna čosi také patrí výhradne do vzťahu medzi najbližších dospelých sexuálnych partnerov, prípadne medzi rodiča a dieťa, aj to len do určitej vekovej hladiny.” Po opakovanej konfrontácii s týmto názorom Benková tvrdí, že nikdy počas celej svojej profesionálnej kariéry nebola svedkom podobnej interakcie medzi pedagógom a dieťaťom. Rozhodne to podľa nej nemožno označiť za obvyklý a prijateľný spôsob: “Presne takto som neskôr vypovedala aj na polícii.” Jej kritický pohľad sa v tomto prípade týka účasti a neprípustného správania riaditeľa na vzdelávacej aktivite. Vo vzťahu k samotnej triednej učiteľke a k jej výkonu má prevažne pozitívne referencie.

Benková tiež uvádza, že zhruba v čase, keď začala bližšie skúmať fungovanie školy narazila na ďalší zarážajúci fenomén: “Od šiestich klientov som v priebehu niekoľkých mesiacov získavala informácie o akejsi Sisteme, mne vtedy neznámom ruskom učení, ktorého metódy sa v škole začali presadzovať a využívať. Buď priamo od detí, alebo od ich rodičov som sa dozvedala skutočnosti, o ktorých som priebežne informovala môjho nadriadeného.” Deti ju s hrdosťou informovali, že sa v škole učia zaobchádzať s nožmi, mečmi a s nagajkou, špeciálnym bičom. Učiteľom týchto techník sa stal donský kozák Andrej Karimov, údajne antropológ, etnológ a praktický psychológ, ktorý vraj v roku 2004 získal diplom hneď zo štyroch predmetov na Univerzite v Novosibirsku.
Administrátor efektívne znemožnil prístup k minulému obsahu stránky cez prehliadač google.sk. Printscreeny tejto stránky budú zverejnené v ďalšom pokračovaní. Nefunkčný preklik v článku nie je chybou, spôsobilo ho nedávne zablokovanie prezerania obsahu a histórie a znefunkčnenie stránky administrátorom krátko potom, ako bol kontaktovaný s otázkami.

Neskôr došlo bez konzultácie s rodičmi aj k zníženiu rozsahu vyučovania angličtiny a rozvrh bol rozšírený o vyučovanie ruštiny Andrejom Karimovom. Karimov sa stal členom učiteľského zboru, jeho vplyv v škole postupne rástol a neskôr sa stal dokonca zástupcom zriaďovateľa. Nahradil v školskej rade Patrika Bálinta, ktorý sa po medializovanom incidente stotožnil s pôvodným rozhodnutím Šteska sa do vyriešenia kauzy zo školy úplne stiahnuť. Štesko však už zakrátko pod vplyvom Karimova opäť aktívne vstupoval do fungovania školy a napriek tomu že formálne nebol ani učiteľom, ani riaditeľom, zúčastňoval sa vzdelávania a opakovane sa dopúšťal vo vzťahu k žiakom kontroverzného konania. To malo za následok napísanie otvoreného listu Bálintom a definitívne dištancovanie sa od procesov v škole. Na otázky, aké je skutočné vzdelanie Karimova, či je jeho diplom nostrifikovaný a umožňuje mu vykonávať na Slovensku učiteľské povolanie napriek opakovaným pokusom oslovení zástupcovia školy neodpovedali. Rovnako nechali nezodpovedané úplne všetky ostatné otázky a dodnes ich ignorujú, nevyužijúc tak možnosť ovplyvniť definitívnu podobu tohto článku.

Pri rozhovore s Benkovou je aj s odstupom času zreteľná emočná zaangažovanosť. Jej osobnú zaujatosť voči osobe samotného Šteska možno z dobrých dôvodov vylúčiť, zaujímalo ma teda, či nemá predsudky a negatívny postoj voči alternatívnemu, či súkromnému školstvu: “V našej starostlivosti sú desiatky školských zariadení, vrátane súkromných, aj cirkevných, máme na starosti aj deti vzdelávané doma. Rozhodne nechcem, aby naše konanie niekto vnímal ako útok na alternatívne a súkromné školstvo, pretože naopak, mnohé z týchto škôl patria k veľmi kvalitným. Problémy o ktorých je reč sa v našom kraji týkajú výhradne školy, ktorej zriaďovateľom je pán Štesko.” Benková opakovane zdôrazňuje, že sa k veci vyjadruje ako profesionál a zástupca štátnej inštitúcie, nie ako súkromná osoba, čo potvrdzuje aj jej šéf Ľubomír Tichý.

Práve on ako štatutár CPPPaP podával v súvislosti so Šteskovými excesmi na políciu ďalšie a ďalšie podnety a trestné oznámenia. A to je ďalší zaujímavý moment: k oznámeniam sa niektoré z orgánov činných v trestnom konaní od začiatku stavali veľmi rezervovane, až odmietavo. Doteraz nebolo verejne známe, že trestných oznámení a činov spojených so Šteskom ktoré podľa oznamovateľov prekročili hranicu zákona bolo a je oveľa viac, než ten jeden nešťastne medializovaný útok. Trestné oznámenie naňho niekoľko ďalších osôb, väčšinou rodičov žiakov jeho školy - medzi nimi aj Jakub Lunter - a tiež spomínané CPPPaP.

Zjavná nechuť orgánov činných v trestnom konaní čokoľvek riešiť bola pritom podľa Luntera zreteľná už v prístupe Okresnej polície, ktorá sa vyšetrovaniu vecí súvisiacich so Šteskom vyhýbala: “V podstate ma v prípade nekorektného zaobchádzania s deťmi v škole presviedčali, že oni s tým aj tak nemôžu nič robiť, všeobecne mi hovorili o prípadoch bitých detí, že pokiaľ neboli na PN aspoň sedem dní, tak sa nedá Šteskovi nič dokázať. Riešili iba dĺžku PN, vážne podozrenia zo sexuálnych deliktov, týrania, či obmedzovanie osobnej slobody nie. To je v prípade niektorých obetí hrozná správa, napríklad ak ide o sociálne slabú rodinu, kde je pre vás big deal vôbec si skúsiť najať advokáta, že štát ani v takejto situácii nestojí na vašej strane.” Benková k tomu dodáva: “Nebyť opakovaných zásahov Generálnej prokuratúry, ktorá Okresnej a Krajskej prokuratúre znemožnila ukončiť veci bez následného stíhania dnes už by sa viaceré z podnetov a trestných stíhaní vôbec neriešili. Iba vďaka generálnemu prokurátorovi tieto veci ešte stále žijú.”

Na škole pôsobil aj tzv. Ženský kruh vedený údajnou terapeutkou, učiteľkou školy Martinou Jungou, v rámci ktorého v priebehu niekoľkých mesiacov došlo v k ďalšiemu zvláštnemu javu: náhle sa rozpadlo niekoľko vzťahov medzi rodičmi. Takto prišiel k novej partnerke aj Karimov: prišla na jeden zo seminárov Radi s deťmi, neskôr sa začala zúčastňovať aktivít v prospech školy, nechala na ňu zapísať svojho syna. Rýchlu konverziu zavŕšila rozvodom a zblížením sa s autoritatívnym Andrejom. Podobný príbeh sa odohral aj v prípadoch viacerých ďalších žien. Opustili svojich partnerov, niekedy aj deti a začali žiť so Šteskom a Takáčovou v absolútne nevyhovujúcich nebytových priestoroch školy na druhom poschodí. Šteskova nová partnerka po náhlom rozvode opustila svoje tri deti, z ktorých najmladšie malo iba dva roky a prenechala ich vo väčšinovej starostlivosti bývalého manžela. V škole sa s nimi zabývali aj ďalšie matky s deťmi. Je spoľahlivo zadokumentované, v koľkých miestnostiach kabinetov a tried žili ktoré osoby a v akom časovom období. Táto dokumentácia sa stala jedným z podkladov pre ďalšie z neúspešných vyšetrovaní. Prečo bolo neúspešné v tomto prípade?

Do veci sa totiž na podnet prokuratúry zaangažoval aj miestne príslušný stavebný úrad, ktorému vec postúpila na prešetrenie. Úrad však nevyužil zákonnú možnosť v prípade podozrenia z možného marenia účelu kontroly ohlásiť ju až tesne pred jej vykonaním. Plánovanú kontrolu nebytových priestorov pre podozrenie, že nespĺňajú podmienky na bývanie a sú využívané v rozpore so zákonom ohlásil škole s veľkým časovým predstihom, následkom čoho ich obyvatelia v priebehu jediného víkendu vypratali a neskôr sa časť z nich presťahovala do domu v bývalom Leninovom parku. Z priestorov náhle zmizla aj Šteskova legendárna jacuzzi. Dnes viacerí bývalí obyvatelia druhého poschodia žijú rovnakým “komunitným spôsobom života" mimo priestorov školy. Malé, ale podstatné pozitívum: na rozdiel od druhého poschodia školy tam za nimi nemôžu chodiť deti. Neskôr sa dozviete, prečo je to tak lepšie.

Séria článkov na túto tému iba začína. V pokračovaní sa dozviete skutočnosti oveľa silnejšieho kalibru. Na jej konci bude na stole otázka, ako je možné že škola Dve ruky ešte vôbec existuje v sieti akreditovaných školských zariadení. Ibaže to by nemohol byť zriaďovateľom školy Aleš Štesko, dlhé roky neprehliadnuteľná osobnosť alternatívneho školstva, ktorý si vždy dokázal získať vplyvných spojencov na kľúčových pozíciách jeho údajnou charizmou. Neviem posúdiť, na mňa akosi nefunguje. Vo vlastnej relácii na Slobodnom vysielači sa vyjadril veľmi priamo: “Štátom riadené školstvo, to už je prežitok. Nejaké štátom podporované školstvo o ktorom všetci vieme že už je mimo.” Zaujímavé je, že proti príspevkom od štátu na prevádzku jeho školy zatiaľ žiaden odpor neprejavil.

Pokračovanie príbehu už o tri dni bude obsahovať aj svedectvá viacerých rodičov a priamych účastníkov incidentov, ktoré sú už zhruba dva roky v rôznych fázach vyšetrovania orgánmi činnými v trestnom konaní.




Ďalšou z priamych aktérok udalostí v škole Dve ruky, ochotných popísať skutočné pomery je Ana G., matka jednej z bývalých žiačok.

Inšpiroval ju príbeh anglickej školy Summerhill. Ana mala vplyv aj na iných rodičov, čo viacerí zamestnanci školy oceňovali a snažili sa školu viesť v podobnom duchu. Slobodný a demokratický prístup však s príchodom Karimova začal slabnúť a čoraz viac sa uplatňovali direktívne a na tresty orientované metódy.

Ako sedemročná prišla dcéra Any G. domov zo školy s tým, že počas obeda ju Aleš Štesko za trest zamkol v triede, pretože podľa neho neposlúchala na matematike. Dcéra má pritom celoživotný problém strachu z uzavretých priestorov. Po konfrontácii oznámil matke dieťaťa, že to vraj neurobil úmyselne. Ana G. však považuje Šteskovo vyjadrenie za neúprimné: “Vtedy som k nemu absolútne stratila dôveru a dcéru som v škole ponechala už len v nádeji, že ostatní pedagógovia ju ochránia. Štesko ju našťastie ďalej neučil.”

Ana k forme zvoleného trestu dodáva: “Viem s určitosťou, že takéto tresty nie sú adekvátne ani na iných školách, nieto ešte na pôde slobodnej a demokratickej školy. Vo veci zamykania detí sme sa viacerí rodičia neadekvátne trestaných detí pridali k trestnému oznámeniu podanému vedením pedagogicko-psychologickej poradne. Prípad mojej dcéry bol riešený samostatne pre podozrenie z trestného činu obmedzovania osobnej slobody. Do dnešného dňa nie je ukončený a vo veci prebiehajú vyšetrovacie úkony.”

Ana pritom situáciu popisuje z dvoch uhlov pohľadu: “Nie som len matka, ale zároveň aj profesionálny psychológ a pozorovala som procesy, ktoré sa v škole pomerne často opakovali. Prichádzali noví, pre vedenie inšpiratívni ľudia, no po krátkom čase schopní a samostatne uvažujúci školu opúšťali, alebo boli v hierarchii nahradzovaní takými, ktorí neohrozovali Šteskovu pozíciu alfasamca.” Údajne tomu tak bolo až do príchodu Karimova, ktorý postupne získal v škole dominantný vplyv a Štesko k nemu začal vzhliadať ako k svojmu vzoru. Išlo to rýchlo. Karimov sa v prostredí školy začal otvorene prejavovať od roku 2015, v roku 2016 už zásadným spôsobom ovplyvňoval jej chod a neskôr sa stal dokonca zástupcom zriaďovateľa. Ana G: “Nikto nám nič neoznámil, nespýtal sa, jednoducho sme sa odrazu ocitli v škole, ktorá začala fungovať podľa úplne iného systému.” Ten má dokonca aj svoj vlastný názov: systém sibírskeho kozáka. Jedným z jeho kľúčových nástrojov je takzvaná nagajka: špeciálny bič, ktorému sú vo vyšinutej mytológii prisudzované priam magické schopnosti: podľa Karimova dokáže tento bič dokonca správnym “tónovaním masážnych bodov” - rozumej bitkou - liečiť problémy s prostatou, anémiu, ale aj obyčajné prechladnutie. Úplne vážne.
Učiteľkin autentický zážitok z nácviku kozáckeho boja s nožom ako vhodnej prípravy na prácu s triedou plnou pubertiakov V ďalšom dieli série článkov budú vznešené - a popletené - výchovné teórie konfrontované s ich reálnym využívaním v praxi. Andrej Karimov je podľa vlastných propagačných materiálov doslova mýtickou bytosťou schopnou získať štyri vysokoškolské tituly v jedinom roku. Dopátrať sa ale k realite je takmer nemožné.
Na čom je založený nový prístup k výchove v škole Dve ruky? (3 fotografie)

Karimovove hry na mnohých rodičov spočiatku pôsobili ako veselé a netoxické. Postupne však metamorfovali do stále agresívnejších foriem napádania jednotlivca skupinou. Z pôvodne dobrovoľných aktivít sa stávali povinné, a dokonca dochádzalo k zamykaniu miestnosti, aby deti nemohli slobodne odísť. Až spätne sa napríklad rodičia dozvedali, že na pobytoch v prírode boli deti bez prípravy a následného spracovania vystavované simuláciám tráum zažívaných novorodencom pri pôrode. Ide pritom o techniky, ktoré smú pod supervíziou vykonávať iba certifikovaní odborníci poznajúci riziká a smú pracovať iba s dospelým klientom. Aj v odborných kruhoch sú tieto metódy stále považované za kontroverzné. Matka jedného z detských účastníkov tejto simulácie popisuje jej priebeh z pohľadu svojho syna: “Išiel sa pozrieť do miestnosti, kde ju realizovali. Bol tam Aleš, ktorý ho násilím a bez vysvetlenia zobral a položil ho na ďalšie dieťa, pevne ho držal až kým ho nepriľahol Igor Miháľ (terajší riaditeľ). Stavali pyramídu z detí a učiteľov a tým vraj odstraňovali traumu z pôrodu.” Skutočný pôrod svojho syna popisuje ako nádherný, simulovaný zážitok z pôrodu na tábore “Prežitie” mu však traumu spôsobil spoľahlivo: “Syn mi vravel, mami, ja som kričal, kopal, nech ma pustí, skoro som sa tam udusil.. Do školy viac nevstúpil, nechcel to hlavne on, bola to skutočná posledná kvapka aj pre nás.”

Nešlo však iba o symbolické simulácie: podľa viacerých svedkov Šteskova partnerka porodila ich dieťa v hygienicky absolútne nevyhovujúcich nebytových priestoroch školy na druhom poschodí, samotný Štesko sa následne žiakom na vyučovaní chválil tým, že osobne prehryzol pupočnú šnúru. Celý bizarný prípad bol zavŕšený skutočne nevídane - rituálnym pochovávaním placenty za účasti detí nič netušiacich rodičov.

Napriek tomu, že Ana sa podieľala na snahe o ovplyvnenie chodu školy vysoko nad rámec bežného rodiča, nebyť výpovedí ďalšieho z priamych svedkov Kataríny G., nedozvedeli by sa mnohí rodičia o skutočnej podstate diania v škole a zásadných zmenách v prístupe ani zlomok dnes známych informácií.

Katarína bola v škole najprv rok a pol ako rodič. Viera že našli to pravé pre svoje dieťa, ju viedla dokonca k tomu, že sa do Bystrice s manželom a deťmi presťahovali z inej časti Slovenska. “Intuitívna pedagogika, ktorou sa dovtedy škola prezentovala, pre mňa nebola až taká zaujímavá, hoci proti nej nemám výhrady. Imponovali mi však zásady slobodnej a demokratickej školy, vyhovuje mi Sudbury,” hovorí Katarína. Navonok bolo všetko podľa očakávaní. Neskôr však zažil jej syn situáciu, ktorá ho vystrašila. Katarína toho nebola priamym svedkom, vychádzame z tvrdení syna a tiež učiteľky, ktorá sa osobne zúčastnila stretnutia, kde došlo k incidentu. Chlapec nabral po dlhom čase odvahu a na jednom z každotýždenných tzv. demokratických stretnutí školy označil spolužiaka, ktorý ho šikanoval a bil. Štesko v tej situácii zareagoval zvláštne a Kataríninmu synovi dal pokyn, že to musí pred všetkými povedať priamo do očí chlapcovi, ktorý ho trápil. Syn zareagoval, že už stačilo, že mu to hovoril do očí už veľakrát v triede, a že teraz chce, aby to konečne riešili učitelia. Šteskova reakcia? Vzal šikanovaného chlapca nasilu samého do telocvične, zatvoril sa tam s ním po celý zvyšok stretnutia a približne polhodinu ho obmedzoval v pohybe takzvanou metódou pevného objatia. “Neprofesionálne, nesprávne aplikované zneužitie metódy. Nemajú na to ani vzdelanie, ani certifikáty, ani výcvik, nič, ale robia to,” hovorí Katarína.

Po niekoľkých mesiacoch sa podobný incident odohral počas vyučovania na schodisku školy už priamo pred očami matky: Štesko na chlapcovi opäť aplikoval metódu prevného objatia, ten sa aktívne bránil a plakal, odmietal sa podriadiť. Katarína sa v šoku prihovárala Šteskovi a prejavovala nesúhlas, ten chlapca najprv pustil. Katarína však sama uvádza, že si vôbec nebola istá, či ako rodič postupuje správne a smie do tejto situácie vôbec vstupovať. Postupovala neisto a váhavo, podliehajúc Šteskovmu vplyvu.

Argumentuje logicky a konzistentne, ale nemožno sa vyhnúť otázke, prečo bola napriek dvom takýmto traumatizujúcim zážitkom pre jej dieťa ochotná nielen ďalej ponechať svojho syna v škole Dve ruky, ale naopak sa sama stala zamestnankyňou školy a novou členkou učiteľského zboru: “Nebola som dostatočne zorientovaná v metódach, ktoré aplikovali. Boli sme tam pár mesiacov, takže som sa bála hodnotiť, či tie metódy sú ešte dobré, alebo je to už cez čiaru. Po incidente na schodisku som však Šteska vyhľadala a konfrontovala ho s názorom, že to považujem za absolútne neprijateľné,” hovorí Katarína. Štesko uznal, že to asi prehnal, ale obhajoval sa tým, že ho jej syn “naozaj naštval” (!). “Aj vzhľadom na to, že do istej miery uznal pochybenie a ubezpečil ma, že to nebýva bežné, som sa rozhodla syna v škole zatiaľ ponechať. Veľkú úlohu zohralo aj to, že triedna učiteľka môjho syna bola mojou priateľkou z detstva a inštinktívne som jej dôverovala,” dôvodí Katarína. Uvádza aj, že jedným z dôvodov, prečo na škole ostávali bolo viacero kvalitných pedagógov, ktorých prácu si veľmi váži. Istý čas sa podľa nej škola uberala progresívnym smerom a veľmi veľa vecí tam fungovalo naozaj dobre. Prístup k učeniu jej vyhovoval a nebyť excesov Aleša Šteska, nemala by nijaký dôvod rozmýšľať o odchode. “S mnohým sme boli nadmieru spokojní a pozitíva ešte stále jednoducho prevyšovali nad negatívami. Deti boli šťastné a do školy sa zvyčajne tešili. Po medializovanom incidente mal navyše Štesko zákaz pracovať s deťmi a sám sa vyjadril, že v škole už nebude pôsobiť,” hovorí Katarína. Údajne išla do kompromisu aj preto, lebo škola Fantázia bola v tom čase jediná škola na Slovensku, ktorá sa prezentovala ako slobodná a demokratická.

Katarína G. potom dostala ponuku zastupovať tehotnú učiteľku angličtiny. Snažila sa maximálne vplývať na dodržiavanie pravidiel slobodnej a demokratickej školy. Spätne vyhodnocuje situáciu triezvo: “Bolo by nesprávne vnímať ako bod zlomu príchod Karimova. Aj predtým sa už v škole vyskytovali negatívne javy, iba sa o nich nehovorilo nahlas, lebo boli v príkrom rozpore s verejne propagovaným zameraním školy. Karimov iba zlegitimizoval to, čo už tam dávno bolo prítomné.”

Katarína G. tiež popisuje konkrétne celoškolské stretnutie v malej miestnosti zvanej Kotol: nazvali ju tak preto, lebo jej pôvodným účelom bolo, aby sa v nej “vyvarili” všetky zlé veci, ktoré môžu na chod školy pôsobiť negatívne. Aj Sudbury, aj Summerhill majú podobný koncept stretávania sa. “Prišla som neskôr, stretnutie už začalo. Z chodby bolo počuť hluk a zúfalý krik. Náhle sa rozrazili dvere a v nich sa objavil Aleš. Za nohu ťahal do miestnosti osemročného chlapca, ktorý bol žiakom v integrovanom režime a mal nárok na asistenta. Bolo o ňom známe, že má paniku a fóbie z množstva ľudí a malých miestností. Zúfalo kričal o pomoc a bránil sa. Štesko ho následne zovrel a použil naňho opäť metódu pevného objatia.” Katarína bola z tejto situácie v úplnom šoku. Doslova uvádza, že bola paralyzovaná.“Ja som sa bála, bála som sa, priznám sa, že aj fyzicky som sa Aleša bála,” chveje sa Katarína ešte aj s dlhým časovým odstupom. “Je to moje zlyhanie, zlyhala som ako človek, aj ako práve začínajúci pedagóg,” uvádza.

Už neraz realizovaný scenár sa tak zopakoval znova. Vďaka Šteskovmu pevnému zovretiu však chlapec neprestal kričať, naopak, jeho panika ešte viac vzrástla. Štesko mu teda zakryl rukou ústa a napriek odporu ho odvliekol do telocvične. Keď po čase vyšli, chlapec bol úplne vyčerpaný, rezignovane a mechanicky reagoval na pokyny. Okolnosti tohto incidentu popisuje opäť Ana G.: “Keď pol roka predtým došlo k útoku na chlapca, ktorý bol masívne medializovaný, učitelia nám prisahali, že už nikdy nedopustia, aby ostal Aleš s nejakým dieťaťom sám. K incidentu, ktorý spomína Katarína, došlo o pol roka neskôr. V miestnosti sedelo viacero z tých pedagógov, nezasiahol však ani jediný.”

V reakcii na neúnosnú situáciu sa už viacerí rodičia odmietli ďalej nečinne prizerať a na ich podnet bola zvolaná rada školy. Učitelia, ktorí neboli svedkami incidentu, sa o ňom dozvedeli od rodičov atakovaného chlapca. Hneď potom, ako jej Katarína ako jediná zo zúčastnených pedagógov bola ochotná podrobne popísať incident vyhlásila školská špeciálna pedagogička, že podá okamžitú výpoveď a za čosi také sa rozhodne nepostaví. Ďalšie dve učiteľky okamžitú výpoveď skutočne dali, väčšina ostatných pedagógov však mlčala. Niektorí dokonca opäť podporovali Šteskovo správanie - hoci v tom čase už nebol riaditeľom školy a ani pedagógom, bol trestne stíhaný za predchádzajúci útok na dieťa a na stretnutí nemal vôbec čo hľadať. K incidentu došlo v piatok, v pondelok už rodičia napadnutého chlapca nepustili do školy. V strachu a strese však urobili chybu a neobrátili sa na políciu s trestným oznámením, hoci tá ich v tom čase na Šteskovu adresu evidovala už niekoľko. Predstava, že aj ich dieťa bude predmetom bulvárnej medializácie bola pre nich neprípustná. Doteraz trvajú na anonymite, ich totožnosť je však autorovi článku známa a meno matky, tak ako aj ostatných zdrojov v tomto článku je pre ochranu súkromia ich detí pred bulvárnou medializáciou uvedené iba menom a iniciálkami priezviska. Dieťa už navštevuje inú školu a na jeho úspešnú integráciu dozerá aj Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici.

Matka napadnutého chlapca Katarína M. sa po čase predsa rozhodla pripojiť k ďalším rodičom a vedeniu CPPPaP a dnes vystupuje v úlohe svedka a zákonného zástupcu poškodeného v rozsiahlom vyšetrovaní. K incidentu so Šteskom uvádza: "Syna bola v piatok vyzdvihnúť zo školy moja dcéra, jeho sestra. Okamžite mi volala a dala mi ho k telefónu. Syn mi povedal, že Aleš ho dusil a on sa bál, že zomrie. Ešte doma zjavne nechápal, prečo bol vystavený takému krutému trestu, pri ktorom sa bál o život." Na jeho tele bolo niekoľko zranení, modrín a podliatiny, pri snahe ho rukou umlčať mu Štesko zničil aj okuliare. Syn tiež opísal, čo sa dialo za zatvorenými dverami telocvične. Štesko ním krútil vo vzduchu a vyhadzoval ho do výšky, došlo pritom k zraneniu v predkolení. Zámerné vystavovanie detí stresovým situáciám a metóda pevného objatia vraj niektorým deťom pomáha, uviedol Štesko pri následnej konfrontácii s matkou. Tá syna prehlásila telefonicky do inej školy ešte v deň incidentu. Popisuje tiež, ako sa Štesko pokúšal vysvetliť, prečo sa vôbec s jej synom dostal do kontaktu: "Začal tým, že keďže je môj syn integrovaný potrebuje asistenta a on sa na to sám podujal. Nemal pritom žiadne oprávnenie robiť môjmu synovi asistenta, nemal ani náš súhlas, nemali sme o tom žiadnu vedomosť, ohliadnuc od toho, že v tom čase nebol ani zamestnancom školy a bol v podmienke za násilie voči dieťaťu, hoci kvôli jeho odvolaniu vtedy ešte neprávoplatne." Katarína M. sa snažila ešte pred týmto incidentom na tzv. Kruhoch, ktoré mali suplovať rodičovské stretnutia riešiť problémy so šikanovaním: "Kým syn chodil do školy Dve ruky chodil zo školy domov smutný. Často sa sťažoval, že mu staršie deti robia zle, berú mu okuliare, dokonca ho bili po hlave a kričal o pomoc." Tereza Takáčová ju podľa jej slov odbila tým, že to je iba spôsob, akým si deti medzi sebou budujú hierarchiu.

Na ďalšom učiteľskom stretnutí v úvode padla zo strany náhradného riaditeľa Igora Mihála explicitná podmienka: kto chce v škole naďalej pracovať, musí sa za každú cenu postaviť za svojich kolegov. Učiteľka Katarína G. opakovane upozorňovala, že medzi realitou a tým, ako sa škola prezentuje navonok je závratný rozdiel a rodičia by mali byť o týchto skutočnostiach informovaní. Neuspela. Vedenie využilo fakt, že bola v skúšobnej lehote a z práce ju jednoducho prepustili. Spustilo to lavínu odchodov ďalších pedagógov a rodičia húfne brali svoje deti preč zo školy. Napokon odišla zhruba polovica učiteľského zboru a rovnako približne polovica detí prestúpila do iných škôl.

Prakticky všetci respondenti vo vyjadreniach smerom ku škole používajú množné číslo. Hovoria: “oni povedali, oni napísali, oni urobili,” hoci je zrejmé, že ide vždy o konanie jednotlivca. Psychologička vysvetľuje: “Takéto správanie sa vyskytuje v sektách. Jednotlivec odobrí všetko, čo povie vodca.” Na to reaguje ďalšia priama svedkyňa Andrea F., mama žiaka, ktorý kvôli inému incidentu nedokončil druhú triedu. “Ja iba dúfam, že sa zasa nezopakuje doterajší scenár a že Aleš neostane opäť niekde skrytý a nepôjde sa ďalej… Musí to prestať, deťom sa už nesmie ubližovať. Poznám ho zhruba od roku 2000. Bol vychádzajúcou hviezdou alternatívneho školstva a mnohé veci s Maťou (Šteskova bývalá manželka) robili zaujímavo a dobre.“

Podľa Andrei F. sa už v začiatkoch svojej učiteľskej kariéry Štesko správal voči deťom neprijateľne, no jeho vtedajšia manželka excesy tlmila. Andrea popisuje, ako ho opakovane videla ťahať za vlasy malých chlapcov. Učil aj jej dcéru: “Už vtedy Aleš niektoré bežné výchovné situácie nezvládal. Okrem drobných fyzických trestov došlo aj k ublíženiu dieťaťu, ktoré sme už museli riešiť na sedení bábkovom divadle. Vtedy sa to ešte ututlalo, ako aj niekoľkokrát neskôr.” Viacero podobných incidentov napokon viedlo k už spomínanému rozdeleniu na dve školy: mnohí pedagógovia neboli ochotní tolerovať Šteskove neprípustné správanie a začali spolu s Jurajom a Csillou Droppovcami nanovo budovať školu U Filipa, na ktorú sú dodnes prakticky len dobré referencie.

Andrea spomína aj na tábory, pri ktorých Štesko deti nútil vykonávať niektoré činnosti až do úplného vyčerpania. Vybavuje si aj tzv. pranier, kde za trest postavil dieťa, ktoré sa niečím previnilo, do stredu kruhu ostatných detí a vystavoval ho ich výsmechu a ponižovaniu. Zvláštne, že hostilné správanie bolo zvyčajne smerované iba na chlapcov: “Moja dcéra a ani iné dievčatá zvyčajne neboli terčom jeho atakov. Nespomínajú si na to, že by sa ku nim Štesko správal nevhodne.”

Andrea mala ku Šteskovcom dlhé roky pozitívny, priateľský vzťah, ktorý časom ochladol. Ich cesty sa na mnoho rokov rozišli. O mnoho rokov neskôr hľadala školu pre svojho syna a pre nedostatok iných možností sa rozhodla vyskúšať Fantáziu. Zakrátko sa však objavili prvé problémy: “Štesko doslova podporoval v kolektíve alfasamcov, nechával ich riešiť konflikty násilným spôsobom a nezasiahol ani vtedy, keď došlo k pästnému súboju troch silnejších na jedného. Vraj si deti dokážu poradiť samé. Syn dodnes plače pri spomienke na pocit krivdy, že sa ho nikto nezastal ani v úplne nerovnej situácii.” Ana G. vysvetľuje: “Niekedy je skutočne vhodné, aby si porovnateľne zdatní súperi svoj konflikt riešili medzi sebou bez zásahu dospelého. Problém bol v tom, že pedagógovia nezasiahli ani v prípade, keď si deviatak vybavoval účty s prvákom, alebo keď tri väčšie deti napadli jedno menšie. Priamo tak podporovali šikanu.”

Andrein rozhodný podnet na okamžité stiahnutie svojho syna zo školy však mal úplne šokujúci dôvod: “Sedeli sme spolu pri večeri a zo syna vypadlo, že chodí s ďalšími spolužiakmi k Alešovi hore na byt (v skutočnosti išlo o nebytové priestory bývalých tried a kabinetov na druhom poschodí školy. pozn. autora). Štesko je vyzlečený do pol pása a oni ho hladkajú po chrbte a robia mu masáž. On im za odmenu dovolí na počítači hrať bojové hry. Ostali sme s manželom ako obarení.” Je potvrdené, že takto Šteska navštevovali minimálne štyria ďalší chlapci. Ich svedectvá boli spoľahlivo zadokumentované a ich totožnosť je známa nielen orgánom činným v trestnom konaní. Andrea F. uzatvára svoju výpoveď jednoznačne: “Prostredie školy je predchnuté nezdravou sexualitou a vulgárnosťou, čo má priamy vplyv na deti.” Ďalšie priame svedectvá iných rodičov a niektorých bývalých žiakov majú k dispozícii orgány činné v trestnom konaní a tiež autor článku. Svedčia o tom, že k podobným incidentom došlo v priebehu zhruba dvoch rokov v minimálne 15 zadokumentovaných prípadoch, skutočný počet je však ešte vyšší. Je napríklad k dispozícii priame svedectvo chlapca, vtedy žiaka piateho ročníka, ktorého spolu s ďalšími zatvoril Štesko do triedy v snahe vyšetriť, prečo zahnali do kúta introvertného deviataka. Spolu s ďalšími popisuje, ako ich nechal postaviť tvárou k stene a postupne ich - s výnimkou jedného - chytal pod krk a následne hádzal na podlahu.

Doteraz uvedené skutočnosti sa mi spočiatku javili ako prehnané, či nemožné. Váhal som, či nejde o banálny názorový spor, alebo akési spiknutie, v ktorom sa jedna znepriatelená skupina pokúša uškodiť druhej. Trvalo takmer rok, kým som sa oboznámil s výpoveďami viacerých priamych a na sebe navzájom nezávislých svedkov týchto udalostí, často dokonca zdieľajúcich úplne odlišné hodnoty. Videl som množstvo dôkazného materiálu a zápisníc z vyšetrovania trestných oznámení, oboznámil sa so zvukovými a videonahrávkami incidentov, fotodokumentáciou a absolvoval konzultácie s odborníkmi. Napriek tomu, že každá z popisovaných udalostí sa skutočne stala sa moje vnútro stále vzpiera pochopeniu, ako je čosi také možné tak dlho tolerovať v 21 storočí v stredoeurópskej škole zaradenej do oficiálnej siete školských zariadení. A to ešte séria článkov na túto tému nekončí. Žiaľ.

Väčšina rodičov žiakov Šteskovej školy, s ktorými som na túto tému hovoril, sa vyjadruje zrozumiteľne a jasne až do okamihu, keď sú konfrontovaní s otázkou, ako je vôbec možné, že napriek toľkým zreteľným signálom a situáciám, ktoré boli úplne za čiarou, nedokázali zareagovať včas a správne a nezačali okamžite chrániť svoje deti. To je miesto, v ktorom sa ich odpovede stávajú nejasnými, rozporuplnými, alebo jednoducho nevedia odpovedať. Nepoznajú odpoveď, pretože racionálne vysvetliť podvedomé obsahy je pre bežného človeka nemožné. Mnohí ani netušia, ako ľahko sa možno stať obeťou obludnej a plíživej manipulácie a nechať si oslabiť či úplne vypnúť obranné mechanizmy.

O tri dni o tom, ako sa to stalo v Banskej Bystrici a kto sú v skutočnosti ľudia, čo za tým celým stoja.

Aktualizované v pondelok 28 mája o 14.12. hod: Škola Dve ruky pred necelou hodinou zmazala svoju stránku na sociálnej sieti FCB a administrátori viacerých spriaznených stránok priebežne odstraňujú fotodokumentáciu a videá súvisiace s témou článku. Bola tiež odstránená stránka hnutia Empower The Child, kozácke stránky sú tiež priebežne znedostupňované. Zbytočné, pretože všetky bol v predchádzajúcich týždňoch zazálohované a sú k dispozícii pre účely dokazovania.




Bolo by chybou vidieť súčasný stav školy Dve ruky ako následok jednorazového zlyhania jediného človeka. Nebyť ľudí, ktorí mu dodnes pomáhajú, alebo mlčia, okrem prvého by sa žiaden zo skutkov spomínaných v článkoch nikdy nestal.

Zároveň by však bolo obrovskou chybou vnímať tieto články ako frontálny útok na alternatívne školstvo, či dokonca objednanú provokáciu pred nejakými údajne chystanými legislatívnymi zmenami, ktoré majú alternatívne školstvo oslabiť. Jednak vôbec netuším, o čom je reč a druhak som v prvom článku nechal vyjadriť sa niekoľkých odborníkov, ktorí explicitne označili za problém len školu zriadenú Šteskom a iné alternatívne školy v kraji vychválili. V druhom článku som dal slovo prakticky výhradne respondentom, ktorí majú voči alternatívnemu školstvu pozitívny postoj - a až na výnimky sú profesionálnymi pedagógmi, či psychológmi. Problém s pochopením písaného textu teda zjavne majú aj niektorí ľudia, ktorí by mali učiť čítať deti.

Ja sám voči tomuto typu školstva nemám výhrady, pokiaľ je realizované správne. Tak ako jednotlivé zlyhania v štátnych, či cirkevných školách však smú byť legitímnym terčom kritiky a medializácie aj zlyhania v tých alternatívnych - zvykajte si. V poslednom dieli pochopia prečo aj tí najväčší konšpirátori. Je hlavne na vás aby ste si poradili so škodnou vo vlastnom revíri.

Ide o jednu školu, nie však jediného človeka. Ide o skupinu ľudí, ktorá podľahla hromadnej kognitívnej disonancii a ktorú si aj preto vyhliadol niekto, kto už v rôznych krajinách tento model systematicky aplikoval a robí tak naďalej. Áno, reč je o Andrejovi Karimovovi. Problémy na škole spôsobené prelietavými sympatiami Šteska k rôznym ideológiám a častými zmenami smerovania už roky neodvratne smerovali na miesto, kde sa nachádzajú dnes. Ako správne uviedla bývalá učiteľka Katarína G.: “Bolo by nesprávne vnímať ako bod zlomu príchod Karimova. Aj predtým sa už v škole vyskytovali negatívne javy, iba sa o nich nehovorilo nahlas, lebo boli v príkrom rozpore s verejne propagovaným zameraním školy. Karimov iba zlegitimizoval to, čo už tam dávno bolo prítomné.”

V záchvatoch spomienkového optimizmu niektorí doterajší fanúšikovia Aleša Šteska & Co. odmietajú prijať, že by zárodky dnešných problémov boli staršieho dáta. Ak vôbec niečo pripúšťajú, tak rýchlu a zásadnú zmenu k horšiemu v charakteristike školy po ráznom vstupe Karimova. Vyjadrenia p. Škodovej z prvého článku relativizujú tvrdiac, že vidí sektu za každým rohom a je neobjektívna. Dôvod rozpadu pôvodnej školy U Filipa v roku 2006 siaha ďaleko za nimi vnímaný horizont udalostí, keďže ich deti v čase vzniku školy často ešte ani neboli na svete. Skúsme sa teda oprieť o svedectvo ďalšej matky a zároveň psychologičky, ktorej syn síce začal navštevovať Šteskovu školu už krátko po rozdelení, mala však potom unikátnu dlhoročnú možnosť pozorovať postupné zmeny. Začiatky boli pritom podľa Viery Š. takmer idylické: “Škola pôsobila veľmi friendly. Deti si s učiteľmi tykali, čoskoro samozrejme aj my rodičia.” Popisuje pozitívnu atmosféru a aj to, že vyučujúci spĺňali až na výnimky rodičovské, ale aj profesionálne očakávania. Jej postoj k žiadnemu členovi učiteľského zboru nebol od počiatku negatívny, naopak. Hovorí ale aj o akejsi mantre, ktorou sa vzdelávací proces riadil: emocionálnej inteligencii, čo je výraz ktorý bol v tom čase populárny aj v odborných kruhoch. Viera konštatuje: “Emocionálna inteligencia bola zaklínadlom pre všetky nedorozumenia.”

Neskôr začali prvé nepríjemné zážitky: “Moja prvá návšteva priniesla pre mňa nemilé prekvapenie: Maťa Jungová, prezývkou Maťa Cha predo mnou chytila pod krkom za tričko jedného zo synových spolužiakov a vyvliekla ho z triedy,” opisuje zážitok ktorý sa podľa nej s emocionálnou inteligenciou vôbec nezhodoval. Incidentov podobného druhu pribúdalo, ich opis by však bol nadbytočný, keďže v predchádzajúcich článkoch sme už každodennú realitu na škole ilustrovali dostatočne.

Dôležité pre pochopenie problému je však jedno: systematická snaha o oddelenie detí od rodičov a presadzovanie tohto postupu do každodennej školskej praxe. Štesko sa téme škodlivosti manželstiev, čo klasických rodinných vzťahov medzi rodičmi a deťmi venuje obsiahlo vo svojich reláciách na Slobodnom vysielači, prepisy niektorých takmer neuveriteľných pasáží budú súčasťou posledného článku tejto série, občas sa však vyjadril v podobnom zmysle aj v priamej komunikácii s rodičmi: “Na stretnutí sa rozohnil a mierne pozabudol a začal hovoriť o tom, že všetko zlé na deťoch pochádza z rodiny a oni deti vezmú z rodinného prostredia a umožnia im sa týchto negatívnych vplyvov zbaviť.” Tento postoj kľúčoví pedagógovia - tzv. alfa team - zdieľali so Šteskom dávno predtým, ako sa na scéne objavil Karimov a podľa neho žili aj svoje vlastné životy, ktoré však ťažko možno označiť za súkromné pre povedzme veľmi nekonvenčný spôsob života "na hromádke" priamo v objekte školy. Viera Š. popisuje situáciu, keď bol jej syn potrestaný pre incident so spolužiakom, ktorý ho päť rokov šikanoval: “Keď som konfrontovala Aleša dôvodil, že rodičom to nehovoria, lebo údajne adolescenti nerešpektujú autoritu rodičov a teda by bolo zbytočné ich do toho zapájať. Fakt, že škola je zo zákona povinná informovať ma o problémoch v správaní dieťaťa, trestoch a o tom, že má zostať v škole dlhšie úplne odignorovali.”

Od vzniku školy až podnes sa jej líder niekoľkokrát nadchol pre rôzne myšlienkové smery, často navzájom odlišné, spájalo ich však zvyčajne jedno - odpor voči takzvanej klasickej rodine a tradičným vzťahom medzi rodičmi a deťmi. Podrobný opis týchto názorových a postojových konverzií by bol nad možnosti článku, ilustrujeme ich aspoň na jednom príklade: scientológii a dianetike. Tá bola témou v školskom roku 2010/2011. Na začiatku príbehu bola Janette Jirkův Lacková, zvaná Lúča, podnikateľka, ktorá Šteskovi v roku 2006 zabezpečila obrovskú pôžičku na rozbeh. Ten ju pre zmenu po zhruba 4 rokoch vymenoval za manažérku školy a učiteľku etiky. Rodičia sa až postupne a z občasných priesakov informácií - keďže deti boli k zamlčiavaniu systematicky vedené - dozvedeli, že na ňou vedených hodinách používa ako učebnicu knihu “Cesta ku šťastiu” od Rona Hubbarda. Rodičia a niektorí pedagógovia šiestakov sa proti používaniu tejto “učebnice” začali búriť, na podnet manažérky došlo k prepusteniu ich obľúbeného učiteľa Kamila Bartka. Deti proti tomu spísali petíciu a nakoniec dosiahli aspoň to, že sa v ich ročníku príručka dianetiky prestala používať. Štvrtáci a piataci už nemali to šťastie. Na protest proti prepusteniu Bartka odišli aj ďalší pedagógovia, na podnet rodičov bolo zvolané stretnutie rodičov celej školy a došlo k ďalšiemu z veľkých konfliktov, ktoré školu sprevádzajú od jej vzniku. Rodičia napokon sústredeným tlakom dosiahli prepustenie Lackovej, Štesko však nezabudol označiť iniciátorky kritických výhrad proti scientológii za agresívne matky, ktoré nedostatočne chápu koncept emocionálnej inteligencie. Chuť ďalej využívať Šteska ako lektora v miestnom dianetickom centre po týchto udalostiach značne ochladla. Viera Š. spomína: “Trieda nášho syna sa po týchto udalostiach prakticky rozpadla a všetci rodičia, ktorí mohli dali dieťa na osemročné gymnázium tak aj urobili. Nakoniec zostalo už len asi päť detí, čo do roka viedlo k úplnému zrušeniu ročníka."

Tento a ostatné personálne a ideologické kotrmelce svedčia o tom, že škola mala namále už niekoľkokrát v minulosti. Nebyť toho, že na trhu s alternatívnym vzdelávaním je dlhoročný neustávajúci hlad po zariadeniach rešpektujúcich individuálne danosti a potreby rôznych žiakov vznikli by tieto články oveľa skôr. Štesko si ale dlho mohol dovoliť prichádzať o priazeň rodičov a zapísaných žiakov v opakovaných veľkých vlnách, pretože sa vždy znova našli noví a ďalší, ktorí chýbajúce počty rýchlo zaplnili. Fluktuácia pedagógov a žiakov je na jeho škole od začiatku enormná a dosahuje násobky priemeru iných škôl - čísla nepustia. Pre rodičov túžiacich po radostnej a slobodnej škole z atraktívnych propagačných videí to však na začiatku zvyčajne nie je argument. Že realita je zásadne odlišná od toho, ako sa škola prezentuje navonok a že líder školy je napriek svojej dlhoročne budovanej povesti predsa len trochu "iný" sa mnohí dozvedajú prineskoro. Problém s ktoroukoľvek z dovtedy vyskúšaných ideológií však spočíval hlavne v rozpore medzi špecifikami Šteskovej osobnosti a medzi verejne proklamovanými cieľmi školy. Viera Š. k tomu uvádza: “Som presvedčená, že Aleš považoval fyzické tresty, zásahy do osobnej zóny a bitku za nevyhnutnú súčasť výchovy, nemal voči nim zábrany a incident, ktorý prebehol médiami v roku 2016 som videla ako logické vyústenie jeho zásad, nie náhodnú nezvládnutú situáciu. Zmeny jeho osobnosti sa prejavovali postupne a s vekom sa zvýrazňovali. Súčasne s tým ako mu stúpal kredit, možnosti školy, ako sa posilňovalo jeho postavenie medzi najužším kruhom spolupracovníkov, prípadne mu beztrestne prechádzali niektoré lapsusy.” Štesko sa niekoľko desiatok krát explicitne vyznal vo verejne dostupných audioarchívoch k obdivu k násilným výchovným technikám realizovaným Karimovom, využívajúc pritom symboliku z ríše zvierat: neposlušnému psovi napríklad vraj treba podtrhnúť nohy aby pochopil, kto je tu pánom. Teraz už len začať rozoznávať medzi zvieratami a deťmi.

Príchod a rýchly úspech Karimova teda nebol a nie je akousi vyšinutou, nečakanou a nelogickou piruetou, ktorá vytrhla skutočne slobodnú a demokratickú školu zo správnych rúk a vložila ju do nesprávnych. Karimovov závratný úspech bol po sérii katastrof a starostlivo budovaného pocitu vlastnej výlučnosti definitívnym naplnením dlhoročných predstáv Aleša Šteska o škole v ktorej bude konečne slobodne a demokraticky môcť robiť čokoľvek sa mu zapáči. Žiaľ, páči sa mu veľa vecí, ktoré sa nepáčia iným a zasahujú do ich práv neraz za hranicou zákona. A nepáči sa mu, keď sa mu niekto stavia na odpor. Na rozdiel od všetkých ostatných dovtedajších - a neskôr zavrhnutých - vzorov dostal Štesko výmenou za oddanosť a úplné otvorenie školy pre jeho aktivity od Karimova dôležitý dar: legitimizáciu násilia. Vzniklo tak nerozdeliteľné puto, dvojica, v ktorej ten silnejší úspešne manipuluje slabším. Kruh sa konečne uzavrel.

Na stole je teda zásadná otázka: kto je to vlastne Andrej Karimov, aká je jeho skutočná tvár, aké je jeho poslanie a aké má ciele? Prečo ho Štesko označuje za svojho učiteľa a prakticky bezvýhradne ho nasleduje, často za hranicou racionality?

Ak si dnes pozriete niektoré z webov zo sféry vplyvu Andreja Karimova, mohli by ste poľahky nadobudnúť dojem, že ide o milého usmievavého a dobrosrdečného pána, ktorý zbožňuje hry a folklór a pre dobro iných by rozdal aj vlastnú dušu. Videá a fotografie z troch ním ovládaných organizácií Empower The Child (Otcovia a deti), Sistema Siberian Cossack, či Together Вместе Spolu priam vyžarujú pozitívne emócie a priťahujú stále nových a nových priaznivcov. Nie je tomu tak iba na Slovensku, Karimovovi sa darí rozširovať svoj vplyv aj v Maďarsku, Srbsku, Británii, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku, vo Švajčiarsku, dokonca aj v Južnej Kórei. Pokúšal sa uspieť vo Švédsku, no z Nemecka ho napríklad tajná služba našťastie rýchlo vypoklonkovala. Darí sa mu ale nad očakávanie.

Už menej, či skôr vôbec sa spomína ekonomický aspekt jeho činnosti. V jednej z bystrických firiem si už viac než dva roky dáva potláčať lacné tričká, bundy, nohavice a rôzny merkantil v tisícoch kusov značkami ním ovládaných organizácií a príjem z ich predaja s vysokou maržou na Karimovových kurzoch a aktivitách tvorí značnú časť jeho obratu. K tomu treba pripočítať desiatky titulov CD a DVD, ktorých predaj propaguje vo svojich videách. Taktiež v prípade špeciálneho biča - nagajky - ktorého výrobu v stovkách kusov preňho zabezpečuje externý dodávateľ a Karimov mu ako pridanú hodnotu pridáva "mystické" vlastnosti umožňujúce jeho predaj nadšeným kupujúcim za výrazne vyššiu cenu. Ide o veľmi premyslený a šikovný spôsob ako zvýšiť svoje zisky, s tlmočením pri výrobe propagačného videa asistoval Štesko. Karimovovi zákazníci považujúci sa za nadšencov ezoteriky, východnej mystiky a rôznych iných podobných smerov spočiatku nepociťujú žiadnu zvýšenú záťaž, úvodné kurzy sú finančne nenáročné. Náklady stúpajú postupne a nenápadne poslušne sprevádzajúc stále silnejšie spotrebiteľské návyky. Bez irónie, klobúk dolu. Potiaľto by to v podstate nemal byť žiaden problém a mohlo by ísť iba o vcelku úspešný a rastúci obchodný model biznismana, ktorý našiel obrovskú dieru na trhu a dokázal priniesť svojim zákazníkom to, o čo majú záujem. Marketingovým paradoxom jeho vysoko ziskového podnikania je že ho stavia na strachu z odcudzenia sa matke prírode, tradíciám, folklóru a mystickým kultúrnym hodnotám predkov odvážne vzdorujúc ideálom spotrebiteľskej spoločnosti - parafráza jeho motta na hlavnej webovej stránke. Karimovova schopnosť priniesť zákazníkom pozitívne, či neraz extatické zážitky spojené s ilúziou slobody je pritom nesporná.

Ibaže, ako už neraz v tomto príbehu, je tu hneď niekoľko “ale.”

Jedným z najmenších je fakt, že už dávno neexistuje jasná hranica medzi Karimovovými obchodnými aktivitami a vzdelávacím procesom. Karimov využíva priestory školy na svoj biznis balený do tradičných hodnôt, pritom je dokonca zástupcom zriaďovateľa, zároveň učil ruštinu a v tých istých priestoroch vyučuje aj údajné kozácke bojové umenie - na boj už pripravuje aj veľkú časť učiteľského zboru: napríklad tu a tu. Príprava na boj aj za účasti detí prebieha na legendárnom druhom poschodí, ktoré bolo zároveň školou, nelegálnym obytným priestorom, improvizovanou pôrodnicou pre viacero detí a salónom, kde žiaci poskytovali svojmu riaditeľovi masáž. Zásadne vplýva na chod školy a pričinil sa už o prepustenie niekoľkých nepohodlných pedagógov. Nehovoriac o festivaloch Radi s deťmi a podobných akciách, ktoré spoluorganizuje a predáva na nich svoj tovar a tiež o tom, že inštruktorské certifikáty jeho obchodných značiek postupne získavajú učitelia školy.

O niečo väčším problémom je fakt, že hoci sa Karimov do každej z ním exploatovaných krajín snaží prinášať lokalizovanú verziu svojho biznisu, dominantnú zložku tvorí import - rozumej infiltrácia - ruskej kultúry a vzorcov správania do prostredia, kde historicky nemá žiadne miesto. Zo slovenských detí a ich rodičov sa tak stávajú ľudia ktorí rozumejú viac ruskej kultúre a histórii, ako tej vlastnej, ovládajúci hru na balalajku, boj s kozáckou šabľou, alebo nagajkou, či ruské tance a ich lojalita voči vlastnej krajine a kultúre je veľmi otázna. Prakticky každá z činností či hier je sprevádzaná monotónne a tisíckrát opakovaným hudobným motívom prevažne ruskej proveniencie. Karimov prináša nekonečné prednášky v ruštine vychádzajúce z vlastných, na ruskom, či skôr kozáckom spôsobe života získaných skúseností naplnené neuveriteľne insitnými teóriami o charaktere ako prílišnej záťaži, rôznych energiách, alebo podriadenom postavení žien, ktoré by nepripravenú priemerne emancipovanú stredoeurópanku zrejme rýchlo priviedli k použitiu neprimeraného násilia.

Ešte väčším problémom je systematické a cielené narušovanie osobných zón a znecitlivovanie jednotlivcov voči neprípustnej fyzickej manipulácii. Hravou a veselou formou dochádza k postupnému "vypínaniu" obranných mechanizmov a jedinec zúčastňujúci sa dlhodobo týchto aktivít časom toleruje zaobchádzanie, ktorému by pred absolvovaním kurzov prirodzene vzdoroval. Pravidlom a jedným z cieľov je umožniť úplne cudzím ľuďom bez náznaku odporu dotýkať sa iných cudzích ľudí - platí to aj v prípade skupiny dospelých interagujúcej so skupinou detí. Napríklad pri hre nazvanej tunel sa dieťa musí preplaziť popod množstvo kľačiacich dospelých a stolerovať akékoľvek dotyky, objatia, či bozkávanie. Pri inej hre sa zas dieťa, či dospelý musí podrobiť otĺkaniu nagajkami plaziac sa po bruchu pomedzi dva rady nadšených majiteľov biča. Ideologické zdôvodnenie je jednoduché, hry atraktívne a zábavné, staré a údajne škodlivé a chorobné väzby medzi rodičom a dieťaťom sú nahrádzané novými a zdravými - dieťa po absolvovaní kurzu bez rozpakov a odporu toleruje akýkoľvek dotyk od ktoréhokoľvek člena skupiny bez ohľadu na ich reálne životné väzby. Mokrý sen každého narušeného jedinca.

Ide naozaj ešte stále iba o biznis? Nie.

Hľadajúc skutočný cieľ Karimovovho pôsobenia na Slovensku sa musíme vrátiť v čase o mnoho rokov späť a prejsť za hranice Ruskej federácie - napríklad do júna 2013. Video z napohľad nevinnej a pre deti prospešnej aktivity v prírode sa v 5 minúte a 30 sekunde náhle mení na inštruktáž sebaobrany detí prvého stupňa ZŠ vlastnoručne vyrobeným ostrým dreveným kolíkom. Iste, nemožno namietať proti tomu, aby sa deti naučili ochrániť pred útočníkom: minimálne štyrikrát sú tam však predvádzané aj údery na krčnú tepnu a tiež iné techniky spôsobilé usmrtiť človeka. Drobný úlet? Pripusťme. A poďme v čase ešte viac dozadu. Presnejšie do roku 2011 na Karimovom organizovanú Sibírsku zástavu. Je tam všetko to, čo ponúka Karimov v prvej fáze výcviku detských vojakov aj na Slovensku: oddeľovanie detí od rodičov, príroda, folklór, balalajka, vlastnoručné pečenie jedál, smiech, radosť a nadšenie. Na rozdiel od Slovenska už nechýba ani ostrá munícia, kalašnikovy, streľba jednotlivo, aj dávkou a samozrejme nemôže chýbať ani tank. Druhá fáza prípravy u nás totiž ešte nenastala. Keď si však na stránke Dvoch rúk dôkladne preštudujete chválospevy na Karimovom vyvinutú "pedagogiku", prípravou na boj sa len tak hemží.

Ak sa v čase vrátime o celých desať rokov dozadu nájdeme skutočný skvost ešte z obdobia, keď medzi kozácke cnosti nepatrilo falšovanie skutočných úmyslov. Sibírska zástava 2008 je cenná práve v tom, že ukazuje neprikrášlenú realitu určenú pre otrlé ruské publikum - jej predĺžená verzia je k dispozícii tu. Pripomína vám pieseň v dokumente niečo? Ak hej, nemýlite sa. Tá istá je používaná aj pri "neškodných" hrách v škole Dve ruky a slúži na to isté, na čo slúžila v Rusku pred desiatimi rokmi. Tak ako, milí rodičia, ešte sa vám Karimov zdá taký neškodný a s dôverou mu znova zveríte svoje deti? Nepripomína vám nasledujúce video niečo?


Pre pochybovačov ktorí považujú toto video za akýsi zlomyseľný kompilát podotýkam, že je ešte stále zavesené na ruskej verzii oficiálnej stránky Andreja Karimova a vytvorilo ho jeho domovské štúdio LAD - rovnako ako aj všetky ostatné videá s Karimovom v tomto článku. Ak sa od čias pôsobenia v Rusku naučil niečo dokonale, tak je to schopnosť priskoro neodplašiť zvyčajne veľmi pokojných slovenských bojovníkov príliš otvoreným militarizmom. Umožnil im tak doteraz prežívať v predstave, že prináša nevinné a obohacujúce aktivity medzi ľudí, ktorí by ani muche neublížili. Väčšinou ešte nepostrehli, že donskí kozáci už majú na Slovensku svoju vlastnú školu a jej zakladateľ výmenou za to konečne našiel svet, ktorý tak dlho hľadal. Sú dve možné vysvetlenia pre konanie ľudí, ktorí pomáhajú Karimovovi šíriť jeho "učenie": buď o jeho skutočnej povahe nič nevedia a nepoznajú jeho ciele, potom však možno vážne pochybovať o ich príčetnosti - alebo veľmi dobre vedia o čo ide a pomáhajú mu zo zištných dôvodov stotožnení s tým, že sa jedného dňa pokúsi s našimi deťmi o to isté, čo s nimi v Rusku robí už viac ako desať rokov.

Toto bol predposledný článok série o škole Dve ruky v Banskej Bystrici. Vnímam v komunite ľudí ktorí sa venujú alternatívnemu školstvu znepokojenie, až zdesenie prameniace z dvoch vecí: jednak poznajú iba krajšiu tvár Aleša Šteska ktorou sa prezentuje verejne na rôznych fórach, kde dokáže publikum zaujať. Neraz im pomohol, alebo jeho činnosť tak aspoň subjektívne vnímali. Skutočného Aleša pritom pozná iba úzky okruh jeho bývalých, či terajších spolupracovníkov a ak ich vôbec niečo spája tak je to vedomosť, že na rozdiel od absolútnej väčšiny alternatívcov má prirodzené sklony k násiliu na deťoch a zároveň ho považuje za legitímny spôsob presadzovania svojho vplyvu. Je pre nich ťažké pripustiť, že človek ku ktorému roky vzhliadali s rešpektom sa zároveň postupne posúva smerom, ktorý je im samým úplne cudzí. A tak sa snažia nevidieť, nepočuť, alebo bagatelizovať jeho excesy pretože veria, že je to správny spôsob. Už dávno nie je. Záverečný diel tejto série prinesie pointu, s formou zverejnenia ktorej stále bojujem v snahe neublížiť a nenechať ublížiť nevinným, ale ukázať realitu neprikrášlenú a nechať zmiznúť všetky pochybnosti o tom, že pustiť sa do nekompromisného rozkrývania tohto príbehu malo skutočne zmysel.

A nie, pointou nebude ďalšie pokračovanie rozprávania a formách a ďalšom personálnom zložení silnejúcej vplyvovej agentúry Ruskej Federácie na Slovensku. Žiaľ. Pointou bude niečo oveľa horšie.




Toto je rozlúčkový blog komunity podporujúcej kvalitné alternatívne školstvo v podaní súkromných, cirkevných, či štátnych škôl s Alešom Šteskom a spol. Údajní priekopníci alternatívy z Dvoch Rúk jej v skutočnosti dlho kopali hrob.

Neveríte? Čítajte ďalej a urobte si na to čas. Veľa času. Bude to odporne dlhé, radšej sa posaďte a pripravte sa na to že sa váš svet niekoľkokrát obráti hore nohami, kým sa zas ocitne tam, kde patrí. Podotýkam, že nižšie bude popísaný príbeh jediného dieťaťa z viacerých a jeho špecifiká. Prosím kolegov z médií aby neurobili rovnakú chybu ako v prípade dieťaťa zbitého vtedajším riaditeľom školy, nijako nepátrali po totožnosti obete a sústredili sa na dospelých ktorí zlyhali - bude o čom písať a čo zverejňovať. Fotka, meno a totožnosť dieťaťa však vzhľadom na povahu problému v tomto prípade do médií nepatrí. Tých príbehov je mnohonásobne viac a to je reč len o tých, ktoré riešia, alebo riešili orgány činné v trestnom konaní. Tie o ktorých sa štát nikdy nedozvedel sa v ostatných dňoch objavujú na síce veľkých, ale predsa len uzavretých fórach prinášané ľuďmi, ktorí kedysi nenabrali odvahu obrátiť sa na úrady: našli ju však aspoň medzi rodičmi ďalších potenciálne ohrozených detí a z rešpektu k dôvernej povahe týchto komunikácii o nich nebudem zverejňovať ani čiarku. Chcem však aby bežní čitatelia vedeli že sa to aktuálne deje a že aj v reakcii na moje články sa vovnútri komunity nazbieralo nečakane veľa odvahy a sily postaviť sa k problému zneužitia myšlienok alternatívneho školstva čelom. V najbližších dňoch sa verejnosť určite dozvie oveľa viac aj priamo od nich. Na začiatku rozplietania tohto problému som bol v šoku z toho, ako mohli negatívne javy na škole Fantázia - neskôr premenovanej na Dve Ruky - tak dlho ostávať verejne nepomenované a neriešené. Na konci príbehu je vo mne oveľa viac dôvery v ľudí reprezentujúcich tento typ školstva než kedykoľvek predtým. Nedokázal som nič veľké, mal som len šťastie byť súčasťou povestnej poslednej kvapky ktorou pretiekol pohár trpezlivosti a iba som popísal verejne to, čo už dávne smerovalo ku katarzii a nájdeniu riešenia.

Článok je členený na tri nerovnako dlhé časti. Dôležité sú však rovnako. Prvá časť pre minulosť, druhá pre prítomnosť. Tretia hovorí o budúcnosti a o tom, že je na Slovensku odhadom takmer tisíc detí, o ktorých ste možno ani netušili a veľmi potrebujú vašu podporu a pomoc. Ony a aj ich rodiny a blízki. Skôr, ako politici odídu na prázdniny musia urobiť všetko preto, aby sa na nich nevykašľali. V tejto krajine je zvykom hádzať nepohodlných ľudí cez palubu, tentoraz sa to ale stať nesmie.

Časť prvá: Minulosť.
Matka ktorej dlho nik neveril, hoci mala pravdu


Dieťa z tohto príbehu bolo matke zverené do starostlivosti pri rozvode rozhodnutím Okresného súdu Banská Bystrica v auguste roku 2017. Otec už od roku 2014 žil s novou partnerkou, ktorá porodila ich spoločné deti “doma” (v skutočnosti v škole, pôrod odviedol podľa viacerých svedkov a aj vlastných vyjadrení Aleš Štesko) a o dieťa sa starala matka. Dobrovoľne umožňovala otcovi styk s dcérou, ktorá podľa matkiných slov mala s otcom veľmi dobrý vzťah. Pre nečakané patologické zmeny v správaní dcéry však už aj v čase pred rozvodom a aj po ňom preukázateľne dôrazne žiadala, aby sa s ňou v čase stretávania zdržiaval mimo objektu školy, v ktorej pracuje a v nebytových priestoroch aj žije. To otec nerešpektoval. Matka preto opakovane konzultovala s odborníkmi v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Banskej Bystrici, pričom sa dozvedela že sa s podobným problémom v škole stretlo nezávisle na sebe viacero klientov. Riaditeľ tohto štátneho zariadenia Ľubomír Tichý podával v ich záujme trestné oznámenie a rôzne podania na príslušné úrady.

Vzhľadom na to, že jej dcéra navštevovala inú školu a do Dvoch Rúk ju brával iba otec podala matka vlastné trestné oznámenie 27.9.2017 z dôvodu podozrenia, že dieťa bola sexuálne zneužívané. Neskôr bola informovaná o začatí trestného stíhania vo veci prečinu ohrozovanie mravnej výchovy mládeže podľa paragrafu 211 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a o nariadení vyšetrovania. Vzhľadom na obavu že táto kvalifikácia nedostatočne zohľadňuje závažnosť protiprávneho konania proti jej dieťaťu sa z vlastnej iniciatívy a po konzultácii s pracovníkmi CPPPaP a ich doporučení obrátila na psychologičku, ktorá 3.10.2017 a 11.10.2017 vykonala vyšetrenie s cieľom preukázania, resp. vyvrátenia faktu predčasnej sexualizácie dieťaťa. Výsledky matka dala k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Následne bola 8.11.2017 vypočutá v pozícii svedka na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ V Banskej Bystrici.

Psychologička a jej posudok na žiadosť matky

Matka odborníčku vyhľadala pre vznik “neprimeraného sexuálneho ladenia s podozrením na možné sexuálne vplyvy” spojené so životom otca v netradičnej vzťahovej komunite žijúcej v nebytových priestoroch na druhom poschodí školy Dve Ruky. Posudok podrobne popisuje spôsob kontaktu medzi dieťaťom a odborníčkou, techniky používané pri vyšetrení a jej pozorovania. Niekoľkokrát pri opise rôznych udalostí sexuálnej povahy prinášaných dieťaťom udáva, že aj počas samotného vyšetrenia “vykazuje prejavy sexuálneho správania, ktoré sú vzhľadom k jej veku 6 rokov jednoznačne neprimerané.” Psychologička potvrdzuje používanie výrazov “vagína, mušľa” v slovníku dievčatka. Dieťa sa pri niektorých otázkach snaží rôznymi spôsobmi vyhýbať odpovedi, dokonca si pchá do úst hromadu cukríkov aj s papierovým obalom. Okrem nejasných náznakov však explicitne opisuje napríklad konanie mladšieho nevlastného brata, ktorý na nej leží a dáva jej do úst penis, za čo ho starší brat bije, hovorí o priamom pozorovaní toho, ako iný učiteľ orálne uspokojuje pod sukňou svoju partnerku. Dieťa tiež uvádza že bolo svedkom sexuálneho styku otca s partnerkou (nakoľko celá skupina žila v jednej miestnosti bývalej školskej učebne - pozn. autora) a podobne. Psychologička tiež uvádza nevhodnosť faktu, že počas návštev u otca dievča spí na jednej posteli s nevlastnými bratmi a jej otec s partnerkou v tej istej miestnosti.

Dokument obsahuje aj konštatovanie, že psychologička pri posudzovaní dieťaťa nebrala do úvahy subjektívny popis udalostí a kontextu. Matkine postoje, názory a očakávania teda na záver posudku nemali vplyv, psychologička vychádzala pri vypracovaní nálezu iba z vyšetrenia dieťaťa.

Samotný záver vyšetrenia obsahuje pasáž, v ktorom psychologička konštatuje že dieťa má tendenciu dodržiavať tabu a zamlčiavať niektoré udalosti, pretože si napriek svojmu nízkemu veku už uvedomuje možné následky ich prezradenia. V závere posudku sa doslova uvádza: “U dieťaťa ale (napriek snahe zamlčiavať - poznámka autora) jednoznačne potvrdzujem sexualizované správanie neprimerané jeho veku. Vo vyšetrení teda potvrdzujem predpoklad prečasnej sexualizácie dieťaťa.” Vzhľadom na to doporučuje “zamedziť stretávanie dieťaťa s otcom, s prostredím kde otec žije, až do ukončenia policajného vyšetrovania.” Ohľadom výskytu konkrétnych incidentov sexuálnej povahy popisovaných dieťaťom pri vyšetrovaní sa psychologička vyjadruje, že majú byť predmetom dokazovania polície.

Otec ktorý nehovoril pravdu, aj keď mu mnohí verili

8.12.2017 bol ako svedok vypočutý aj otec, na rozdiel od matky žiadal o prítomnosť právneho zástupcu. Hneď v úvode výsluchu tvrdil v rozpore s realitou, že od roku 2014 do leta 2017 údajne býval s novou partnerkou v byte na jednej z bystrických ulíc (v skutočnosti tam žila iná otcovi blízka osoba, čo priamo potvrdil o.i. aj jeho blízky príbuzný - pozn. autora) a v lete sa údajne začali sťahovať do rodinného domu v Dubovej. V skutočnosti existuje množstvo aj nimi samými zverejnených videozáznamov, fotografického materiálu a tiež osobných svedectiev detí aj dospelých o tom, že veľkú časť spomínaného obdobia v rozpore s výpoveďou žili s partnerkou na druhom poschodí školy v nebytových priestoroch - narodili sa tam dokonca aj ich deti a že tam žijú opakovane sami potvrdili v rôznych dodnes verejne dostupných komunikáciách, rovnako tento fakt potvrdzujú osoby ktoré na druhom poschodí z rôznych dôvodov a v rôznych obdobiach žili tiež.

Na otázku vyšetrovateľky, či sa na hrách ktorých sa jeho dcéra zúčastnila mohol niekto jeho dcéry dotýkať na intímnych miestach uviedol že nie, že bola iba na kurzoch - hrách pre deti, pričom ide údajne iba o bežné pohybové hry na hodinách telesnej výchovy (!), ktoré nemali žiaden vplyv na sexualitu detí. O tom, že na škole intenzívne pôsobia Empower The Child (Otcovia a deti), Sistema Siberian Cossack, či Together Вместе Spolu, že sa ich otec sám intenzívne zúčastňuje a sú pritom využívané špecifické a “neškodné” hry údajne vyvinuté Andrejom Karimovom sa v celom výsluchu nezmienil ani jediný raz. Pred vyšetrovateľkou ich zatajil, hoci boli dominantným prvkom dodnes mohutne verejne propagovaným vedením školy a jeho dcéra sa ich preukázateľne intenzívne a opakovane zúčastňovala. Existuje viacero videozáznamov a fotografií dokazujúcich, že sa počas nich cudzie osoby opakovane dotýkali intímnych partií dievčaťa. Zverejniteľných je minimum, aj na nich musia byť tváre detí anonymizované. Preskúmateľných orgánmi činnými v trestnom konaní je však viac ako dosť. Nasledujúce snáď postačí na ukončenie nekonečných pochybností a sporov o prospešnosti, či škodlivosti niektorých "hier" pre zdravý fyzický a psychický rozvoj detí a navždy vyvráti tvrdenia, že sú pri nich rešpektované ich osobné hranice - a že pri nich nedochádza ku kontaktu cudzích ľudí s genitáliami detí. Dochádza dlhodobo, opakovane a systematicky. Stačí veriť vlastným očiam a konečne použiť zdravý rozum. A nedovoliť cudzím ľuďom ošahávať vlastné deti, hoci je strýčko Andrej inak celkom roztomilý chlapík a panie učiteľky sú milé a ochotné odpovedať na každú otázku záujemcov o štúdium na tejto škole. Vaše deti za to platia privysokú cenu. Dlžíte im vysvetlenie a aj oveľa viac.



Na otázku či bola niekedy jeho dcéra zverená do starostlivosti istého Aleša Š. alebo jeho družky Terézie T. otec odpovedal, že nie. Existuje pritom viacero dôkazov a tiež svedectvá, že nehovoril pravdu, nestávalo sa to iba na Slovensku, kde bolo dieťa neraz v spoločnosti Aleša Š. a Andreja K. bez prítomnosti otca, dievčatko bolo napríklad ponechávané v ich starostlivosti aj počas spoločnej dovolenky v zahraničí.

Na otázku vyšetrovateľky, či niekedy jeho dcéra chodila po žeravom uhlí (matka v trestnom oznámení poukázala na jej popálené chodidlá v auguste 2017 o ktorých samotné dieťa vypovedalo, že boli spôsobené chôdzou po žeravom uhlí - pozn. autora) otec odpovedal že toho nebol svedkom, že sa len raz stalo, že dospelí chodili po žeravom uhlí, ale dcéra sa toho nezúčastnila a že deti keď chodia bosé, zašpinia si nohy. Jeho partnerka však v dodnes verejne prístupnom FB statuse doplnenom videom zo 16 augusta 2017 tvrdí úplný opak: “Prebiehali sme, chodili, tancovali po uhlíkoch a s nami naše deti.” Tento spoločný večerný zážitok dokonca označila za “niečo ako spoločný orgazmus."

Asi najobludnejšie však pôsobí odpoveď otca na otázku vyšetrovateľky, či si všimol v správaní dcéry v roku 2017, alebo skôr nejaké sexuálne prejavy neadekvátne jej veku. Na rozdiel od iných otázok ku ktorým sa vyjadroval stručne je v tomto prípade jeho odpoveď bezkonkurenčne najrozsiahlejšia. Tvrdí, že dcéra vlastne odmalička “prirodzene” nadmerne inklinuje k mužskému pohlaviu a podrobne opisuje, ako je jej dnešné správanie len prirodzeným pokračovaním toho, čím bola vždy. Už spomínaný psychologický posudok vyžiadaný matkou a aj ten nasledujúci vypracovaný na pokyn vyšetrovateľa však popisujú úplne inú realitu. Otec si vlastnú zodpovednosť za to čo sa v škole stalo jeho dcére vôbec nepripúšťa, aspoň nie pri výpovediach pred úradmi. Podobnosť so spôsobom obrany Aleša Šteska v prípade napadnutého žiaka nie je aj vzhľadom na právne rady vôbec náhodná: za všetko vlastne môžu vždy deti a ich údajné diagnózy. Dospelí muži sa vlastne agresiou voči nim len bránia.

Výpoveď otca je v takmer polovici odpovedí v rozpore s objektívnou realitou, v mnohom neúplná, či skreslená, vo väčšine prípadov možno dokázať že ide o vedomé zavádzanie. Zverejňovanie množstva zhromaždených dôkazov a výpovedí očitých svedkov by bolo jednak ohrozením dieťaťa sekundárnou viktimizáciou a tiež nad možnosti tohto článku, sú však k dispozícii orgánom činným v trestnom konaní. Tie sa zjavne už vo fáze vyšetrovania nedostatočne oboznámili so skutkovým stavom, nezabezpečili dostatok dôkazov a uverili výpovedi otca napriek tomu, že vyvrátenie niektorých z jeho tvrdení bolo otázkou niekoľkých desiatok minút strávených za počítačom a dôkladným porovnávaním verejne dostupných zdrojov vyvracajúcich, alebo spochybňujúcich jeho výpoveď. Vyvrátenie, alebo odhalenie lživej podstaty u ďalších odpovedí si vyžadovalo niekoľko dní terénnej práce a konfrontácie s priamymi svedkami. Keď to dokázal jednotlivec opakovanými návštevami Bystrice, pre miestnych policajtov a prokurátorov by ani toto nemusel byť neriešiteľný problém.

Rozhodne nechcem zhadzovať celú prácu polície - v časti kde konala postupovala väčšinou správne. Rozhodne ale nešla do dostatočnej hĺbky, pretože nezistiť že na základnej škole v krajskom meste už roky pôsobí a získava stále väčší vplyv osoba ktorej venujú pozornosť niektoré nemenované bezpečnostné zložky štátu a ktorej kontroverzné metódy boli v Bystrici verejným tajomstvom je - fail. Nikde v spise a policajných evidenciách sa riziká spojené s pôsobením Andreja Karimova a jeho nasledovníkov neobjavili, hoci práve on bol akcelerátorom negatívneho smerovania školy - nikde ani zmienka o tom, že vôbec existuje a že dokonca úspešne získava stále väčší vplyv. A nik si nedal tú prácu aby dôkladne preskúmal či jeho proklamované čisté úmysly nemajú úplne iné pozadie - jedna z našich inštitúcií a tiež kontrarozviedne služby spojencov majú pritom jeho organizácie v merku už dávno. Či sa policajti dívali inam podceniac situáciu, alebo vedome, ani jedno z možných vysvetlení ich nectí. Sú prví, no zďaleka nie poslední kto v tomto príbehu v niečom zlyhal.

Vyšetrovateľka po vypočutí matky a otca

Vyšetrovateľka v snahe zabezpečiť rozsiahlejšie poznatky získané už v prvom psychologickom posudku pribrala do konania znalca. 26.1.2018 sa v poobedňajších hodinách na podnet orgánov činných v trestnom konaní realizovalo komplexné klinicko-psychologické vyšetrenie v ambulancii klinickej psychologičky.

Klinická psychologička na výzvu vyšetrovateľky

Klinická psychologička vykonala komplexné a rozsiahle vyšetrenie dieťaťa, ktoré nesmie a nemá byť predmetom medializácie v časti, v ktorej sa môže neprimerane negatívne dotýkať jej samotnej. Je ale nevyhnutné, aj to len v obmedzenej miere zverejniť informácie ktoré sú potrebné pre verifikáciu príbehu a teda dosiahnutie ochrany existujúcich, alebo budúcich obetí. To je aj hlavná motivácia matky ktorá poskytla pri príprave tohto materiálu plnú súčinnosť v snahe ochrániť aspoň iné deti pred podobnými následkami.

Poznatky z úvodného pozorovania teda vynechávame vzhľadom na potrebu ochrany dieťaťa, výsledky odberu anamnézy od matky tiež pre jej možnú zaujatosť. Z rozhovoru s dieťaťom vyberáme iba niekoľko výpovedí týkajúcich sa iných osôb, pretože ony sú hlavnými postavami tohto príbehu, nie sedemročné dieťa.

Dievča spontánne potvrdilo, že v čase keď ju matka odovzdávala “chodila k otcovi do školy” - v celom vyšetrení sa ani raz neobjavil ním vo výsluchu udávaný byt v meste, v ktorom údajne s partnerkou žili od roku 2014 do leta 2017. Opisuje zlý vzťah a konflikty s dcérou Aleša Š., ktorá jej robila zle. Znovu opisuje, ako videla že Aleš Š. bol “Tete” pod sukňou a nebolo to len chvíľu, ona to videla. Otcova partnerka chlapcov (svojich synov - pozn. autora) bila bičom a oni kričali o pomoc, ju však nezvykla biť. Na tému náhleho objavenia sa výskytu slova "sex" v jej slovníku opisuje, že vie čo to je, že “sa niekto sexuje,” keď si niekto holý ľahne na holého, chlapec na babu, videla to u tata v telke, pustili jej to otec a jeho partnerka. Pozerali to s inými dospelými aj ďalšie tri deti pedagógov. Dieťa zmieňuje aj jazyk otcovej partnerky vo svojich ústach.

Vysetrovateľka žiadala uviesť či sa u dieťaťa prejavujú sklony ku konfabulácii a v akom smere. Znalkyňa odpovedá, že počas vyšetrenia žiadne sklony ku konfabulácii neboli zistené.

Vyšetrovateľka tiež žiadala posúdiť či je sexuálne správanie primerané jej veku a ak nie, v čom vidí znalkyňa odlišnosti. “Ak je toto prirodzené objavovanie ponechané na dieťa, bez neprimeraného zasahovania okolia, nie je dôvod, aby zažívalo vnútorný konflikt tak, ako sa to deje u maloletej…” Znalkyňa potom popisuje typický priebeh u dieťaťa ktoré nebolo sexuálne atakované a popisuje odlišnosti v prípade dievčatka: “Takto sa (dieťa - pozn. autora) správa až v prípade, že táto oblasť (genitálie - pozn. autora) bola neprimerane prestimulovaná a tak na ňu dieťa dáva väčší pozor a snaží sa ju chrániť.”

Psychologička ďalej uvádza, že “Detská sexualita, ktorá sa vyvíja prirodzene vo veku maloletej, nemá byť interakčná. Teda je neprimerané, ak ide o uspokojovanie potrieb niekoho iného… Detská sexualita rozhodne nemá byť imitáciou správania sa dospelých. Ak sa také správanie objavuje, dá sa predpokladať že dieťa bolo vystavené neprimeraným podnetom sexuálneho správania sa dospelých… Aj z tohto pohľadu sa javí téma sexuality u dieťaťa neprimerane otvorená.”

Na tému údajného pozorovania orálneho uspokojovania “Tete” Alešom Š. znalkyňa uvádza: “…bolo zjavne mimo chápania maloletej, a preto je málo pravdepodobné, že by dokázala takú predstavu vyprodukovať samostatne, bez vonkajšieho podnetu.”

Vyšetrovateľka sa v predposlednej otázke pýtala znalca či dieťa vykazuje znaky sexuálne zneužitého dieťaťa a či existuje predpoklad že sa mohlo zúčastniť sexuálnych aktivít. V odpovedi sa hovorí že dané udalosti prežila, inak by také správanie nemohla predvádzať. Znalkyňa sa tiež opiera - vzhľadom k dlhšiemu časovému odstupu od páchania niektorých skutkov a teda zníženie produkcie popisovaných zážitkov - aj o časť predchádzajúceho posudku. Je teda veľmi pravdepodobné, že si niektoré incidenty ktoré sa stali dávnejšie v čase vyšetrenia dievčatko už nepamätalo a skutočný rozsah neprípustného správania bol významne vyšší.

Inak povedané, dieťa bolo preukázateľne priamo v objektoch a na pozemku školy s vedomím otca dlhodobo vystavované explicitným sexuálny zážitkom rôzneho druhu absolútne neprimeraným jeho veku a (ne)zrelosti - na mieste do ktorého ľudia s dôverou dávali svoje deti veriac že práve tam im nič podobné nehrozí. Okruh možných páchateľov je pomerne malý a pozostáva prakticky výhradne z kmeňových zamestnancov školy - desivou správou je že najohrozenejšou skupinou z troch boli práve deti niektorých pedagógov, resp. úzkeho kruhu spolupracovníkov, ktoré sa dlhodobo zdržiavali v dvoch z mnohých miestností druhého poschodia. Druhou najohrozenejšou skupinou boli denne dochádzajúci žiaci ktorí po vyučovaní odchádzali, tí sa stávali občasnými náhodnými terčami nezvladnutých excesov konkrétnych osôb - viz. napríklad jediný zatiaľ medializovaný prípad útoku bývalého riaditeľa na žiaka. Najmenej ohrozenou skupinou boli takzvani domškoláci, čo je skupina niekoľkých stovák detí, o ktorých existencii väčšina bežnej populácie dodnes ani netuší.

Dalo by sa v rovnakom duchu pokračovať ešte dlho a ešte viac odkrývať svet, do ktorého by za normálnych okolností nikoho nič nebolo. Ibaže tieto okolnosti normálne nie sú. V tom ideálnom svete by ani nikdy prvý posudok a ani ten druhý nemuseli vznikať. Ak ešte v tejto chvíli čo i len jediný človek váha, či predsa len predchádzajúce tri články neboli postavené na vode, alebo obsahovali nepravdy, či zveličenia, alebo nebodaj zveličujem ešte aj v tomto článku, pripájam pointu tohto príbehu - jediného zverejneného z viacerých o ktorých verejnosť doteraz netuší a prebieha v nich podobné vyšetrovanie - v podobe citácií z právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý s výsledkami vyššieuvedených úkonov pracoval pri rozhodovaní.

Čo skonštatoval súd v uznesení o neodkladnom opatrení

Najprv kritika: súd sa prakticky vo všetkom spoľahol na výsledky práce polície a nezadovážil si dosť vlastných kvalitných dôkazov o skutočnej povahe zdanlivo nevinných aktivít na škole Dve Ruky - pritom v texte rozsudku sa uvádza, že si bola sudkyňa vedomá toho, že voči predstaviteľom školy v tom čase už rôzne ďalšie inštitúcie, jednotlivci, či polícia vedú iné konania v rôznej fáze riešenia a že je v hre množstvo podobne motivovaných trestných oznámení. Súd sa však uspokojil so zbežným preštudovaním webových stránok patriacich škole a nezistil na nich nič závadné pre dospelých. Skonštatoval však, že pokiaľ aktivity otca maloletej a jeho partnerky - na mysli mal kurzy a prednášky so sexuálnou tematikou - zasahujú do osobnej sféry maloletého dieťaťa, môže to mať za následok nepriaznivý vplyv na fyzický a psychický vývin dieťaťa. V škole kde sa nerešpektovanie hraníc stalo pravidlom je to viac ako problém. Tri Karimovove projekty sú pritom navzájom tak prepojené, že prakticky pri každej z nich sa miešajú akcie pre deti s akciami pre dospelých - či dokonca práve toto prepojenie je často ich podstatou. Otec, jeho partnerka a ďalší pedagógovia sú pritom certifikovanými inštruktormi jedného z týchto projektov a aktívnymi účastníkmi ďalších dvoch.

Zároveň súd uviedol: “…súd mal za osvedčené, že maloletá vykazuje neprimerané sexuálne správanie a má sexuálne prejavy, ktoré nezodpovedajú jej veku a vyspelosti.” Súd sa zároveň vyjadril že “styk otca a maloletej sa uskutočňuje v totožnom prostredí a totožnom čase, v ktorom sa realizujú aj kurzy dospelých, súd nepovažuje toto prostredie za vhodné pre maloleté dieťa.” Pripomínam, že je reč o prostredí základnej školy.

Už to samo osebe mohlo a malo byť dôvodom na zvýšenú ostražitosť, či okamžitý zásah aj v záujme ostatných ohrozených detí zo strany iných zainteresovaných subjektov: polície, prokuratúry, Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, či Štátnej školskej inšpekcie a ďalších. Podľa v tejto chvíli ešte nedostatočne overenej informácie však smeruje trestné stíhanie v tejto veci k ukončeniu bez vznesenia obvinenia, alebo sa tak už dokonca stalo. Skutok sa - opäť raz - nestal, alebo - opäť raz - nebol trestným činom. Nestalo sa vlastne prakticky nič okrem toho, že 3.11.2017 došlo zo strany súdu k nariadeniu neodkladného opatrenia v zmysle, že otec sa môže kontaktovať s dcérou len v presne vymedzenom čase a za prítomnosti matky. Súd tak na relatívne krátky čas fakticky znemožnil akúkoľvek ďalšiu príležitosť aby sa dcéra dostala znovu do prostredia, v ktorom ju svojim odbrzdeným postojom k všeobecne akceptovaným spoločenským hodnotám niektorí ľudia dlhodobo ničili - nedošlo však k dlhodobej úprave styku.

Posledná otázka vyšetrovateľky sa pritom týkala možných budúcich následkov dlhodobej tolerancie jej otca k spôsobu života ktorý je neraz spôsobilý zničiť dlhoročné vzťahy dospelých ľudí. Na budúci život malého dieťaťa však majú jednoznačne devastačný dopad a z prognózy vyslovenej znalkyňou doslova mrazí. V predbežnom opatrení spred pol roka sa uvádza ako argument, že znaleckým skúmaním nebolo preukázané, že by sa na priamom sexuálnom zneužívaní podieľal jej otec a je pravdou, že zrejme nepodieľal. Nie. On "iba" opakovane vedome privádzal svoje vlastné dieťa do prostredia v ktorom si zopár ľudí uverilo, že práve oni predstavujú tú pravú podobu alternatívneho školstva a že si preto môžu dovoliť prakticky čokoľvek. Ale je sa čomu čudovať? Človek na ktorom to celé stojí a padá sa odmietol k veci akokoľvek vyjadriť, hoci ide aj o udalosti ktoré nemajú priamy súvis s aktuálne prebiehajúcim a stále právoplatne neukončeným súdnym konaním v trestnej veci napadnutia žiaka. Nuž som si zadovážil jeho výpoveď z verejne dostupných zdrojov, konkrétne z archívu relácií ktoré moderuje, alebo sa ich zúčastňuje ako hosť na Slobodnom vysielači. A veci odrazu začali dávať logiku.

Časť druhá: prítomnosť.

Mentálny svet Aleša Šteska​ a jeho spolupracovníkov ich vlastnými slovami

Zhotovil som prepisy časti niektorých dielov relácií, alebo prednášok, žiaľ veľmi dlhé, no inými byť nemôžu z dvoch dobrých dôvodov. jednak preto, lebo nechcem byť obvinený že som niektoré veci vytrhol zlomyseľne z kontextu a druhak preto, že dávajú odpovede na otázky, ako sa vôbec mohla škola Dve Ruky tak veľmi posunúť, že ju ani pri najlepšej vôli už dávno nemožno nazvať alternatívnou, hoci na tomto imidži naďalej usilovne pracuje. Koľkí z vás vedeli, čo si Aleš Štesko skutočne myslí o svete? A koľkí z vás by mu s dôverou zverili svoje deti keby tušili, že ide o človeka s hlbokým vnútorným konfliktom medzi jeho predstavami o živote a platným právnym poriadkom Slovenskej republiky? Napríklad čo sa týka sexuálneho styku s osobami mladšími ako 15 rokov - buď medzi sebou, alebo dospelej osoby s osobou ktorá tento vek nedosahuje? Vedeli ste čo sa v skutočnosti deje na kurzoch "Prežitia"? Nie je to ohováranie a dezinterpretácia - autorom nasledujúcich vyjadrení je samotný Aleš Štesko. Bolo ťažké vybrať nejaké signifikantné pasáže z desiatok predlhých relácií, pretože do ktorejkoľvek zablúdite, takmer naisto objavíte nejaký skvost. Nezvyknem linkovať to rádio, ale pre možnosť presvedčiť sa na vlastné uši robím výnimku. Archívy troch relácií vedených ľuďmi zo školy nájdete tu: Štesko, Junga a Pisárová.

Aleš Štesko na prednáške v objekte školy na tému príliš konzervatívneho prístupu spoločnosti k sexuálnemu životu žiakov základnej školy a o svojskom pochopení princípov Summerhill.

Štesko: “Podľa mňa to dobre prebieha v Summerhille. A Neil o tom napísal kapitolu v svojej knihe. Tam je proste slobodné prostredie, internát dokonca pre dvojice, a riešil to tam tak veľmi ľudsky. To bola hyperkonzervatívna doba, to bolo od začiatku Summerhillu až po 60 roky, čo on o tom písal. Proste veľmi kruté časy. Napriek tomu to v Summerhille ustáli jednoducho tak, že nechal tie dvojice bývať spolu, iba k nim vždy prišiel a povedal, keby si ty otehotnela tak našu školu zavrú. A oni to zvládli. A potom si už len domýšľam čo sa dialo keď v slobodnom prostredí, keď sa môžu tie deti nezúčastniť vyučovania a ísť spolu do lesa a hrať sa hry a trošku sa obchytkávať a hľadať si to a pusinkovať sa.. Trošku im to závidím. Tá chyba je v tom že oni (deti v slovenských školách - pozn. autora) nemajú tú možnosť. Vidím to aj na tom že keď my ideme do lesa, máme také akcie, volajú sa Prežitie, ideme na chatu do lesa mimo civilizácie, tak oni väčšinu času strávia zavretí v izbách hraním rôznych hier ktoré sú o takom vyzliekaní, takom dotýkaní, pusinkovaní, a je zaujímavé že čím vo väčšej skupine to prebieha, tým je to zdravšie. Lebo keď sa zavrie trebárs dvojica niekedy niekde, tak vie ten chalan prekročiť hranice toho dievčaťa tak, že ona sa nevie obrániť. Aj keď zažil som to už aj naopak, že chalan sa nevedel obrániť.. To sa v skupine detí, alebo pubertiakov nedeje, vždy je tam niekto kto to zastaví, povie že dosť, že toto už je ináč. Muselo by to byť nastavené tak a to sa u nás nestalo, že celá skupina si chce užiť. No a keď tieto príležitosti nie sú tak potom ten mládežník si kradne chvíľky, proste zoberie dievča tajne, potichu sa niekde zavrú a teraz rýchlo to všetko musia vyskúšať, za hodinu kým sa rodičia vrátia domov. To je obrovský tlak. Keď im celá tá spoločnosť praje, tak je to pre nich náročná úloha to objaviť, ako to funguje, ale keď im spoločnosť nepraje a sú pod tým tlakom že nikto sa to nesmie dozvedieť, ona nesmie otehotnieť a rodičia prídu o hodinu a všetko to musím stihnúť, to je úplne šialené. A teraz často vidíme ako tie obete tie dievčatá, ale ja som si uvedomil ako veľmi zle to vplýva na chlapcov. Že ten tvrdý sex bez predohry, rýchlovka, bum bum koniec, zaspím, to nerobí tým chlapcom dobre, ani mužom keď to robia ako muži. My vieme že tam chýba to spojenie, ten vzťah, a niekedy je to také mylné myslenie, že nejaká žena to predsa prinesie. A my nevieme že to prinesie tá žena, ale ten spôsob akým to prebieha. V muslimských kultúrach niektorých je bežné, že dospievajúci chlapci sa idú učiť k starším ženám. Tí to majú potom také čistejšie. Rozumiem tomu obzvlášť, keď je to spoločensky akceptované a podporované. Vieš si predstaviť, že za tvojou ženou príde nejaký štrnásťročný na výuku, to vieš aj vydržať celkom, nie?”

Rozpačitý ženský smiech z publika, potom ženský hlas: “Mne sa nechce veriť že moslimovia môžu robiť niečo zdravé v súvislosti so sexualitou alebo so vzťahmi.”

Štesko: “To je ten obraz ktorý v nás vytvárajú teraz. Ako ťažko by sme nenávideli niekoho kto vie robiť niečo zdravé. Keď sem išli Nemci útočiť, tak ich kŕmili takými príbehmi, že Slovania jedia svoje prvé deti a podobne. Ono to vážne tak bolo, tí Nemci to tak mali, preto to tak s ľahkosťou do nás strieľali. Oni nás vlastne išli zachrániť od toho barbarstva v ktorom sme žili.”

...
Aleš Štesko na tému obdivu k násiliu a vzrušenia spojeného s predstavou streľby do davu a násilia páchaného na deťoch Andersom Breivikom počas prednášky v budove školy Dve Ruky -nahrávka vznikla zhruba rok pred medializovaným útokom na žiaka.

Štesko: “Problém tej slabosti a submisivity je že sa to vlastne zbiera v človeku. A taký submisívny a slabý človek, to je otázka času, kde v nejakom vzťahu voči žene, alebo voči deťom, alebo voči kolegom v práci, alebo nejakej inej skupine ľudí to vybuchne a vtedy je veľmi nemilosrdný tyran. Keď si vezmeme občianske vojny na Balkáne pred 20 rokmi, alebo teraz v tej Ukrajine, to ukázalo, že keď bežný pospolitý ľud, takýto akí sme my sa dostane k zbraniam, muži, tak vlastne robíme oveľa väčšie násilie ako bežná regulérna armáda. Také nezmyselné veci ako mučenie a znásilňovanie a úplne šialené veci. To nevychádza práve s problémami s mocou. Tam vybuchnem a zrazu sa môžem vybúriť. To je veľmi zaujímavá myšlienka mať moc, zobrať novorodenca, zobrať ho za nohy a tresnúť s ním o stenu. Kam až vlastne siaha moja moc, ktorá v bežnom zákonnom štáte je pomerne obmedzená, ale zrazu je situácia, kde môžem - a potom to skúšam. Na ženách, na mužoch, hej? A tam ide o to naozaj čo všetko sa až dá urobiť. A to siaha naozaj ďaleko za hranice akejkoľvek ľudskosti, alebo humanity z nášho pohľadu, no ja by som chcel povedať, že vlastne je to veľmi ľudské v kontexte toho čo hovorím.”

Tlmočník sa uisťuje, či dobre počul: “Ľudské?”

Štesko: “Ľudské. Prirodzené.”

Otázka ženy z publika: “Ale prirodzená je tá tyrania, či čo je prirodzené vlastne?”

Štesko: “Ako vyzerajú tie formy toho vybuchnutia. Celý život sa to v tom človeku zbiera a on sa potom v Paríži postaví a vystrieľa ho do davu ľudí, tých fanúšikov. To je úplne fascinujúca vec.”

Žena overuje: “A to je ľudské v zmysle toho, že má nespracovanú tú moc?”

Štesko: “Že je to prirodzené. Ako priznám sa že aj mňa vzrušuje myšlienka sa postaviť so samopalom pred dav ľudí. Obzvlášť fanúšikov Eagles of death metal. Sú tam, hej? Všetci tí v tých čiernych bundách… (šepot - pozn. autora) a zrazu takto ich strieľam a oni padajú. Ja tomu rozumiem. Rozumiem tomu čo vlastne človeka vedie k tomu aby to urobil. A nie je to veľmi vzdialené tomu v čom žijeme my. Bol som na jednej prednáške Iris Johansonn keď hovorila o Breivikovi, to je ten čo čo v Nórsku zastrelil sto ľudí a ona rozoberala tú situáciu že on to vlastne urobil veľmi premyslene, chladne. A my máme teraz takú predstavu že určite ho týral otec, určite musel mať otca alkoholika, mama ho zneužívala, alebo niečo takéto tam muselo byť. A vtedy je to pre nás pochopiteľné. Ale Iris práve hovorila že v jeho živote nebolo vôbec nič takéto. Mal normálnych rodičov, pracujúcich, viacmenej normálne vzťahy so ženami, jedna mu dala kopačky. Ale ináč nič mimoriadne.”

...

Pasáže z viacerých dielov relácie Veroniky Pisárovej, zástupkyne zriaďovateľa školy Dve Ruky “Dve hodiny pre maminy” vysielanej na Slobodnom vysielači v ktorých bol hosťom Aleš Štesko. K téme utečencov sa títo dvaja vracajú opakovane a z rôznych uhlov pohľadu.


Štesko: “Poďme sa vrátiť k utečencom a teroristom. Máme tu nejaké vystresované mamičky, ktoré budú živiť túto spoločnosť šialeným strachom. A jediný, kto to môže vyhrať sú muži. Pretože tí muži môžu každej takej vystresovanej mamičke povedať svojim vnútorným naladením, že to zvládnem. Nemusí to byť vlastný muž, môže to byť taký čo sa náhodne na ulici stretne s takou vystresovanou ženou ktorá vidí takého Araba, vidí ako sa desí a on príde k nej, dá jej ruku na rameno a povie jej - to je v poriadku.”

Pisárová: “Myslíš, že taká situácia môže vôbec nastať, že na Slovensku nájdeš takého muža, ktorý zbadá vystrašenú matku na ulici a povie - nebojte sa pani, ja ho zabijem, keď bude provokovať, hej?

Štesko: “No, to je veľmi zaujímavá otázka, pretože ten strach sem príde, tých milión Arabov sa tu rozdistribuuje po tých krajinách, tá EÚ to jasne ťahá na tie kvóty a oni sa postupne vypustia z tých utečeneckých táborov a budú fungovať aj v spoločnosti, no a potom to príde. No a teraz bude dôležité, že čo sa stane. Že ten muž, keď sa objaví nejaký Arab začne robiť s tým Arabom, alebo s tou vystresovanou mamičkou? Ja uprednostňujem tú vystresovanú mamičku, lebo perspektíva, šanca, že to bude práve ten Arab, terorista ktorý mi chce ublížiť, to si vyhodnotím hneď na začiatku polsekundovým nacítením, ale potom tam vidím tých vydesených okolitých ľudí. Dosť som na to zvedavý ako to reálne sám ľudsky zvládnem v tých situáciách. Ale už som naučený natoľko že viem, že v životných situáciách sa treba pozerať opačným smerom odkiaľ ide hluk, alebo zdroj nejakého nebezpečenstva. To znamená, že keď ma niekto masíruje myšlienkou že treba sa pozerať na to, že sem prišlo milión utečencov tak ja viem že sa treba pozrieť úplne opačným smerom.”

Pisárová: “Na tých ľudí asi nie? Čo to spôsobilo a ako to funguje, hej?”

Štesko: “V tejto situácii je to skôr že strach mi naháňajú ľudia, ktorí sa budú báť. Lebo tí vystrašení ľudia tí budú schopní naozaj extrémnych vecí. Arabi možno nie. Utečenci.”

Pisárová: “Mňa napadla možno taká až jednoduchá vec, ale nevyjde náhodou tie krajiny ktoré ubytujú utečencov v nejakých táboroch lacnejšie zaplatiť im letenku domov, ako sa o nich starať? Že ich proste deportujem a odprevadím ich až domov, že celé lietadlo, prosím vás dajte mi teraz lietadlo, ja vám ho zaplatím a všetkých pošleme do prdele. Naspäť. Veď to dokonalým byrokratickým systémom by to malo fungovať, nie?”

Štesko: “Áno, ale takto nie je postavená tá otázka, otázka je postavená tak, že oni nám ich sem nasáčkovali a čakajú, že my sa z toho poserieme. A my sa z toho naozaj poserieme, lebo ako naozaj robiť kroky proti tomu a vracať ich do krajiny ilegálne, hej?”

Pisárová: “Akože ilegálne?”

Štesko: “Že vysvetliť im, že tuto ich nečaká nič dobré, lebo my sa budeme báť a budeme vám robiť zle, čo je myslím stratégia takých tých extrémnych pravičiarov, hej, rôznych fašistov a tak ďalej, my vám vysvetlíme, že sa tu budete cítiť zle… To nebude fungovať.”

Pisárová: “Prišiel mail od poslucháča, keď sme začali znova o tých utečencoch, čaute, keďže neverím, že naše elity vyriešia tento problém odsťahoval som sa z mesta Bratislava, kde dopadnú pravdepodobne rakety na veliteľstvo NATO - aha, takže bude v Bratislave - vieš že sa bude stavať v Bratislave základňa, že to náš parlament schválil, hej?”

Štesko: “Nie, ale očakával som to.”

Pisárová: “Ja som sa to tiež dozvedela nedávno a teraz píše poslucháč, že asi v Bratislave a ohľadne imigrantov medzi ktorými sú bez nejakého zavádzania minimálne U.S. umiernení teroristi, čo bolo na x.y. fotkách a je menšia šanca že sa nejaký terorista pôjde odpáliť niekam na slovenskú dedinu. Paľo. Ale hej, keď máte strach z teroristického útoku, tak väčšie mestá sú asi zaujímavejšie a možno žiaľ mestá v okolí jadrových elektrární, ešte viacej.”

Štesko: “Ja si myslím, alebo skôr napadol ma taký obľúbený citát môjho obľúbeného učiteľa Andreja Karimova, že keď sa naučíme vlastne pracovať ako muž, keď sa naučím pracovať s týmito témami v sebe, tak je úplne jedno, kde budem žiť, lebo vlastne sa budem vyhýbať týmto veciam len svojim.. len tým že tam som. A to potom reálne môže vyzerať tak, že ja som v nejakej miestnosti, príde tam nejaký Arab s bombou, on ju cvakne a ona mu nebude fungovať.

Pisárová: “Jasné.”

Štesko:A to práve spôsobí ten silný človek, ktorý tam je jednoducho tým, že to tak ošetrí. To je komixový princíp, že keď sa niekde že keď sa niekde tlačí nejaká extrémne unavená, alebo extrémne zranená entita, nejaký proste zloun, nejaká zlá záporná postava, tak existuje potom nejaká pozitívna postava, taká, ktorá je ako vyvažuje ho, ale musí to v sebe nájsť. A to je myslím to. že oni nám sem teraz dosáčkovali tých utečencov akože, veľmi rád by som sa vyhol tomu aby som ich označoval ako zlých, lebo oni sú len proste také akí sú, a my môžeme naozaj na tomto pocítiť veľké príkorie. Ale máme v sebe ten potenciál, aby sme sa s tým vyrovnali napríklad takto. Oni sem prídu, budú kultúrne iní, budú nám robiť zle, ale my to zvládneme, prejdeme cez to a ukážeme im tie možnosti, oni sa uvoľnia, prestanú sa nás báť, lebo v prvom rade oni sa boja nás ešte viac, ako sa my bojíme ich a v tej chvíli začne komunikácia a začne vzájomné zdieľanie. A oni nás obohatia tým čo majú a my ich obohatíme tým čo máme my a zrazu úplne krásna sociálna inklúzia.”

Pisárová: “To bude ale nejakú dobu trvať.”

Štesko: “To môže trvať aj veľmi krátko v prípade že muži upokoja celú tú vec na Slovensku, že nech si v novinách píšu čo chcú, my ako muži, a nemusí ich byť až tak veľa, proste toto zvládneme.”

...

Štesko: “Pre mňa je skôr zaujímavý ten pracovný koncept, že týmto spôsobom poďme v tých mamičkách vyvolávať strach. Lebo každopádne sme hodne zaťažení na svoje deti, u nás sa bežne nosí to že dieťa, to je na prvom mieste. Rodina je na prvom mieste u mužov, hej? To im trošku berie silu a to je veľmi zdravé pre ten svetový poriadok, a každopádne to funguje. No a teraz v podstate tak ako som povedal, hej? Alebo ako, v tejto relácii to sa mi páči, ako si to začala točiť, že ako to môžu vnímať ľudia to, o čom sa tu rozprávame. Jednoznačne to odľahčujeme. A to treba tak vnímať, že to naozaj ľahké je. Ja som napríklad nedávno zažil také stretnutie s ľuďmi ktorí pracujú v Afrike v jednom z väčších slumov, jednom z väčších hovorím, že ich je tam viac, dva milióny ľudí žije na kope a denne tam umiera dva a pol tisíc detí v naozaj veľmi veľmi zlých podmienkach.”

Pisárová: “Hej.”

Štesko: “A to mi príde oveľa viac tragické ako to že tuto zomrie sto fanúšikov Eagles of death metal, hej? Naprogramovaným spôsobom."

Pisárová: “A oni z toho spravia boom a tam si to nikto nevšíma lebo to je veľmi ďaleko.”

Štesko: “Hej, a v podstate aj ten Paríž je veľmi ďaleko. Ja ho môžem mať na saláme.”

Pisárová: “Je to Európa, vieš, to sa k nám rýchlo môže dostať keby chceli, takže to bolo dobre naprogramované.”

Štesko: “No ísť na týždeň na exkurziu na onkológiu akejkoľvek blízkej detskej nemocnice a človek tam zažije naozaj vážne problémy, hej? Tým chcem povedať že toto je utrpenie, hej, zomreli nejakí ľudia, ostatní sú smutní a tak ďalej, ale toho utrpenia je tu veľa aj mimo toho. A akonáhle niekto začne zámerne vyťahovať toto utrpenie, pričom celé roky ignoruje to ostatné utrpenie, tak tým niečo varí. Nejakú polievku. A tá je naozaj o strachu a o tom spojení že my tu máme deti a tie deti teraz začnú byť ohrozené.”

...

Štesko: “Pre teba nie je fascinujúca predstava, že niekto stojí pred davom ľudí s automatickou zbraňou, samopalom a strieľa len tak naverímboha do tých ľudí?”

Pisárová: “Asi by som sa predsa cítila trochu vystrašená..”

Štesko: “Vystrašená? Veď to je fascinujúce! Teda je to hrozné (ironicky - pozn. autora), tí mŕtvi ako tam ležia, oni majú svoje mamy a otcov a tak ďalej, ale tá predstava vieš že predstav si to: fanúšikovia idú na koncert, je ich tam plno, dav, masa a teraz tam stoja traja a strieľajú do nich zo samopalu, len tak, vieš, naslepo. Že žiadna nenávisť k tebe že ty si zlý chlapec alebo čo, nie, len tak si strieľajú. Tak hodne slobodne. Tak intuitívne, že tohto trafím, tohto ani nie vlastne, ako to bude, vlastne len ratatata..”

Pisárová: “No zaujímalo by ma čo sa deje v hlave toho človeka, ale nenazvala by som to zrovna fascinujúcim. Skôr ako by som rada preskúmala ako Mengele jeho mozog.”

Štesko: “To je už taký analytický prístup, ale tak pocitovo sa v tom uvoľni, že predstav si že tam stojí človek a tak veľmi s ľahkosťou si strieľa do ľudí. S ľahkosťou, lebo v tej chvíli si myslím, že aj keď je zaťažený že musím vyhrať svätú vojnu a teraz moji rodinní príslušníci dostanú nejaké peniaze keď ja to urobím, hej? Rôzne veci môžu byť za tým..”

Pisárová: “A on dostane 90 panien či koľko?”

Štesko: “Hej, presne, v ich Wallhalle, on tam ale stojí ale a v tej chvíli keď strieľa si myslím že on je úplne oslobodený od toho, on tak len náramne si to tak len s ľahkosťou si to robí. Že vôbec tam nie je že teraz strieľam do ľudí, že to sú iba také balóny nejaké plné červenej tekutinky. A veľmi tak slobodne.”

Pisárová: “Tiež si myslím že ich nevnímajú ako ľudí. Ale to je skôr vymytý mozog.”

Štesko: “To musia cinknúť niečo iné. To mi pripomína ako ja som tiež nedávno strieľal práve z kalašnikova a to bolo zaujímavé, boli sme na strelnici a teraz potom som strieľal do tých terčov tam, kde sa má a zrazu letelo lietadlo a dosť nízko. A ma prekvapilo že úplne zdvihnúť tú zbraň a streliť si doňho (nadšene - pozn. autora).”

Pisárová: “(Smiech) To sú tie tvoje hry počítačové, že ti to príde úplne normálne zostreliť lietadlo.”

Štesko: “Nie, nie, počítačové hry apelujú na niečo čo tu už visí, a práve to je zaujímavé že takisto si myslím že na to apelujú aj ľudia ktorí s podobnými ľuďmi pracujú. Že vlastne nie je vôbec ťažké zobrať pomerne jednoduchého s takými inštinktami spojeného človeka ktorý ale v tých inštinktoch vôbec nevie chodiť a dostať ho do stavu že urobí takéto niečo. A takisto si myslím že aj medzi tými utečencami je množsto ľudí ktorí sú takto naštartovaní niečo robiť v tých krajinách a v podstate čakajú na nejaký aktivačný kód. To je jasné.

Pisárová: “(Smiech) Chudáci poslucháči..”

...

Štesko: “Okamžite, keď som sa dozvedel čo sa stalo v Paríži, tak priznám sa, že môj prvý pocit bol sklamanie.

Pisárová: “Z čoho?”

Štesko: “Ako to urobili.”

Pisárová: “Aha, že to bolo také už príliš priehľadné.”

Štesko: “Jednak priehľadné, ale to nie ani, skôr tá nuda. 11 september, to bolo z istého uhla pohľadu geniálne vymyslené a aj to fantasticky fungovalo v tom, že proste takto vymyslená a rafinovaná vec, ktorá je úplne mimo uvažovania zvyšku populácie, tej civilizovanej, vlastne zafungovala tak že nás fascinovala, úplne paralyzovala a vlastne úplne sme prehodnotili kompletne vo svojom živote všetko čo sa týka verejného života. Zmenilo sa nastavenie spoločnosti, obrovské peniaze sa investovali do rôznych nezmyselných akože ochranných technológií a podobne, no a teraz prišlo zrazu niečo podobné v Paríži a v podstate je tam taký jeden zaujímavý prvok. Že tá predstava toho že máš plný dav ľudí, ktorí čakajú na Eagles of death metal, hej? Ešte ako sa volá tá kapela, to je náhodou veľmi pekné, to je akoby jedna z mála pekných vecí na tom ako je to vykonštruované, že si vybrali práve túto kapelu. V tom je myšlienka. Že Eagles of death metal.

Pisárová: “A čo to znamená?”

Štesko: “To sú Orly death metalu. No a celé ako to je postavené že tam stoja a teraz sa tam postavia nejakí páni a začnú strieľať s automatickou zbraňou do plného davu ľudí. To je taká fascinujúca vec, ktorá sa vie dotknúť.”

Pisárová: “Koľko ľudí tam zomrelo?”

Štesko: “To neviem, ale ten akt, ako to, predstav si že sedíš niekde v centre a vymýšľaš: tak počujte, minule sme to spravili s tými Dvojičkami a teraz potrebujeme urobiť niečo podobné v Európe. Ameriku už máme, tak teraz poďme tú Európu. A podľa mňa oni mali trošku krízu, tvorivú..”

Pisárová: “(smiech - pozn. autora) Tvorivá kríza na terorizmus, hej?”

Štesko: “No lebo je to nudné, hej? V porovnaní s tým čo sa udialo v Amerike je to nudné.”

Pisárová: “No, za seba chcem povedať že nijako nezľahčujem smrť tých ľudí, ktorí tam uhynuli na základe tohto teroristického útoku, ale naozaj keď si to tak vezmete, tak žiaľ, pokiaľ budú ľudia ktorí budú veriť tomu čo im takto skonštruovane predostrú, ako ich nazveme? Tí akože svetovládcovia?”

Štesko: “Ja to volám, že svetový poriadok.”

Pisárová: “Tak keď teda ten svetový poriadok bude tomu ešte stále niekto veriť a bude to žrať a bude sa tým riadiť, tak oni budú mať stále dôvod vraždiť, len tak, pre svoje takéto maniakálne ciele. Čiže je to také aj.. no povedz.”

Štesko: “Ja si myslím, že ony nie sú také maniakálne, ja si myslím, že oni sú veľmi pragmatickí.”

Pisárová: “Tak ale pre seba. Mne to príde také dosť maniacke, vieš, ja by som takých ľudí poprosila, či by ako skúsili nastúpiť na cestu sebapoznania.”

Štesko: “Ja si myslím, že oni keď si sadnú v obývačke a pijú čaj, tak oni seba vnímajú ako veľkých altruistov.”

Pisárová: “Čo je altruista?”

Štesko: “To je taký človek ktorý robí veľmi dobre druhým. A do istej miery majú pravdu. Lebo skrz ten svetový poriadok zabezpečia pre väčšinu ľudí strechu nad hlavou, jedlo, hej? Monsanto má základné logo zdravie, jedlo pre všetkých. Monsanto, hej?”

...

Štesko: “Úplne jasne vidím ako čo sa môže udiať, ako môže prebehnúť tá zmena tak pozitívne, keď chlapi nenájdu tú silu dopredu, lebo oni ju nenájdu, chlap musí byť aktivovaný niečím, a aktivovaný bude tým záujmom, možno plošným, žien, o tú energiu ktorú so sebou prinesú tí utečenci. To je taká tá živočíšnosť, veľmi inštinktívna, taká nazval by som ju až taká jebavosť, a na toto podľa mňa slovenské dievčatá budú zvedavé. A v okamihu ako na to začnú byť zvedavé tak slovenskí chlapci konečne sa aktivizujú a spozornejú. Samozrejme, v prvom rade takým útočným spôsobom, ale bude tam aj pár takých ktorí to chytia tak že a čo tí chlapci majú vlastne také zaujímavé. Veď oni sú vlastne svojim spôsobom hodne hlúpi. A začnú konečne uvažovať v zmysle nie, čo viem, ale čo cítim a čo mám a čo som schopný inštinktívne urobiť.”

Pisárová: “Ježiš, konečne zhodia tie buzihandry a prestanú sa ráno česať? To by bolo úžasné.”

Štesko: “Nechajú si narásť bradu.”

Pisárová: “Niektorí to fakt už robia iba pre imidž a to ma hrozne štve, lebo ja keď sa pozerám po Slovensku a keď chodím, a teda nechodím ďaleko len okolo Bystrice a Zvolena, mne je hrozne ľúto mojich dcér, lebo nevidím chlapov ktorí by boli že pevní muži. Ja keď si predstavím že mi dcéra také srandovné tintítko čo je v dokonalých mrkváčikoch a s perfektným účesíkom donesie, chytím ho za tie vlasy a vyhodím von z chalupy a už mi tam nevleze. A určite to spraví môj muž za mňa. Lebo to je strašné.”

Štesko: “A dcéra za ním ujde cez okno. Z dlhodobého hľadiska vyhráš, lebo ona sa s ním rozvedie a vráti sa potom domov do rodného hniezda so sklopenými ušami a troma deťmi. Ale ide o to že keď si to tie ženy vyskúšajú tak potom sa vrátia domov po nejakom čase s dvoma čiernymi deťmi, ale budú vlastne mať hodne tú skúsenosť, ktorou budú hodne vedieť pomôcť práve tým našim bielym slabým slovenským citlivým slovanským mužom.”

Aleš Štesko na prednáške v objekte školy na tému škodlivosti manželstiev, štátom podporovaného školstva a o striedaní partnerov

Štesko: “No a blížime sa k pointe, a pointou by mohlo byť že levice matky, ktoré musia vytyčovať hranice v rodine, robiť rozhodnutia a tieto veci, keď majú deti, vždy keď budú mať takú požiadavku na svoje dieťa, ako napríklad rozhodni o niečom, postaraj sa o svojho mladšieho súrodenca, alebo niečo takéto, tak najmenej po tomto rozprávaní už budú trošku hlavou zorientované a v takej situácii do nich vojde zlosť, že ony sa o to musia starať. A je úplne veľmi zdravé a veľmi plodné aby tú zlosť orientovali na svojho životného partnera. Aby sa trošku prebral a začal to robiť. A možno odíde, lebo sa zľakne, a príde ďalší. Partnerov je veľa. Partner je rola, to nie je že tento konkrétny to musí byť. To sa dá pomerne ľahko meniť. To keď.. Po druhom manželstve to už budete robiť veľmi..”

Žena z publika: “Tretí, štvrtý, piaty..”

Štesko: “Hej. Lebo totiž tam ono to, ako to vzniklo že jeden vzťah na celý život je jeden muž na celý život, historicky to malo nejaký význam, ale to je ako štátom riadené školstvo. To už je prežitok. A cítiť to aj na tom že dnes už ľudia ťažko uzatvárajú manželstvá. Toto by som chcel ako zdôrazniť, že tak ako vzniklo nejaké štátom podporované školstvo o ktorom všetci vieme že už je mimo, tak vlastne tak isto vzniklo štátom podporované manželstvo. A ten štát mal na to veľmi vážne dôvody, pre ktoré začal takto opečiatkovávať ľudí, vzťahy. No a teraz sme v situácii že je také hnutie, že sloboda v práci, sloboda v škole, no a je také hnutie že sloboda vo vzťahoch."

...

Ďalšia žena z publika: “Ja by som sa ešte vrátila k tým manželstvám, prvé, druhé a tak, musí to byť vyslovene manželstvo, oficiálne, alebo to môže byť aj dlhodobý vzťah, že žijú spolu?”

Štesko: “Papier tam nie je až taký dôležitý, dôležité je že ten človek je zažitý v tvojich sociálnych väzbách. A obzvlášť, keď je obľúbený. A ty keď rozbiješ vzťah s človekom ktorý je obľúbený u tvojich kamarátov, rodičov, všade je zažitý, tak vlastne urobíš takú riadne pubertálnu vec. A to je dobre. V podstate toto robia často deti a pubertiaci, že oni vystavajú celkom zložitú zápletku, celkom zložitú vec, ktorú potom zničia. A to vlastne sa môže diať v tebe, že ty vystaviaš celkom zložitú zápletku toho, že muža uvedieš do rodiny, všetci si ho obľúbia, je dobrý a potom v jednom okamihu zrazu s neodolateľnou túžbou a s veľkou pasiou to rozbiješ a povieš všetkým, že ja už s ním nebudem nič mať. Všetci sú zhrození a ty ich teraz pozoruješ, teraz akože smútiš s nimi, ale vnútri ťa to hreje.

Žena z publika: “Hurá!”

Štesko: “A ty vieš, že to je tá puberta. A nie je na tom nič zlé, proste to je vývoj. To je to isté ako ten s tým samopalom pred tými ľuďmi. Preňho to bolo veľmi hravé, krehké, také sladké, ako pubertiaci keď sa to v nich nazbiera. Takí skinheadi napríklad, hej? Pre nich vojsť do cigánskej dediny je veľmi hravé, ako má to samozrejme tragické dôsledky a mnoho ľudí trpí, ale ten ich impulz vojsť do tej dediny je hravý. A ty môžeš tak hravo rozbiť dobre uvedený vzťah. A čo je veľmi zaujímavé pre mňa keď pozorujem, ako to berú rodičia, tak mužom sa takéto veci prepekajú. Dcéram menej.”

Žena z publika: “Záleží ako si predtým rodinu nastavíš.”

Štesko: “Hej, ak si tretia v poradí a dcérka milovaná, tak otec ti odpustí čokoľvek.”

Žena z publika: “A skôr tá mama to chápe, ako ten otec, otec sa nestará, skôr babka bude mať pindy. Ale už aj babku spracovali, ako som včera rozprávala.”

Štesko: “A ideš to rozbiť, hej?”

Žena z publika: “No, asi áno.. Nie, že asi, ale áno.”

Štesko: “Tak to bolo ono. Šťastnú iniciáciu vám želám. Teda.. šťastnú. Aby prebehla, hej? Úspešnú.”

Dalo by sa pokračovať donekonečna a nájdete tam všetko: Karimova a jeho insitné a zároveň desivé názory na výchovu a postavenie žien v spoločnosti, Nový svetový poriadok, chemtrails, násilie ako legitímny nástroj presadzovania moci voči deťom, nájdete tam utečencov na všetky možné spôsoby, Monsanto, ponižovanie a verejné zosmiešňovanie moderátorkinho manžela, podrobný opis vlastného sexuálneho života a života kolegov, rôzne hviezdy ezoteriky, magické omnipotentné predstavy a fantázie - ide len o to ako dlho vydržíte počúvať. Mamy, z ktorých niektoré do mňa dodnes búšite a zúrivo obhajujete Šteska a Karimova: sú toto skutočne hodnoty, ktoré vyznávate a ktoré chcete naučiť svoje deti? Budete pokojne spávať vediac, čo je skutočným obsahom táborov Prežitie a čo sa skutočne deje vašim deťom na Karimovových hrách? Toto už nie je o tom, že si o nich myslím niečo zlé a preto o nich píšem: toto povedali a nahrali oni sami, oni sami zhotovili tie fotografie a nakrútili tie videá.

Časť tretia: budúcnosť.

Ako sa ľudia z alternatívnych škôl najprv zľakli, potom nahnevali a potom s obdivuhodným zápalom začali hasiť požiar, ktorý nezaložili a naprávať chyby iných

Prvý článok tejto série vyvolal u ľudí z komunity priaznivcov alternatívneho vzdelávania šok a mnohí napísanému nechceli uveriť. Pri druhom článku sa objavil hnev a podozrievanie, že ma niekto zaplatil aby som poškodil alternatívne školstvo v najhoršej možnej chvíli, pretože v parlamente bol práve prejednávaný návrh ktorý im v mnohom mohol poškodiť a ešte viac sťažiť už beztak ťažkú situáciu. Po treťom článku sme sa posadili tvárou v tvár a za niekoľko hodín bolo jasné, že nie sme nepriatelia, ale spojenci. O obsahu dnešného článku boli kľúčoví ľudia z komunity informovaní niekoľko dní vopred a pochopiac závažnosť situácie začali s nesmiernym nasadením pracovať na hľadaní riešenia. Nezastavili sa do tejto chvíle, je pondelok ráno chvíľu pred piatou a oni ešte stále dolaďujú detaily kampane, ktorá vznikla na kolene a celkom spontánne. Vo chvíli zverejnenia tohto článku už budú jej prvé výsledky viditeľné na sociálnych sieťach a o pár dní v médiách, pričom sa k spoločnému dielu pripájajú každý deň ďalší a ďalší. V piatok v spolupráci s nimi vydám spoločný článok prinášajúci nemilosrdný popis problémov ktoré roky trápili ich deti a načrtne možné riešenia. Predpokladám že v nasledujúci utorok 19 júna ich odprezentujú na tlačovej konferencii a médiá dostanú možnosť stretnúť ich osobne a presvedčiť sa, že to nie sú žiadni exoti. Naopak.

Chcem všetkým čitateľom ktorí s pribúdajúcimi kauzami v ostatných mesiacoch strácajú nádej že sa okrem popisu kolosálnych prúserov aj niečo reálne vyrieši. Pozorujúc rastúcu skupinu nadšených profesionálov stále viac verím, že dlhodobo nevyriešené problémy ktoré mnohých zúfalých rodičov vohnali do príliš prítulnej náruče Dvoch Rúk sa podarí vyriešiť v krátkom čase a nadlho. Budú však potrebovať vašu podporu a pomoc. Chcem tiež upozorniť, že udalosti na škole Dve Ruky považujem za ojedinelú deviáciu a ľudské zlyhanie konkrétnych osôb, k akému môže pri nedostatočnej podpore a kontrole dôjsť v akejkoľvek škole, štátne a cirkevné nevynímajúc. V komunite rodičov detí, ktoré pre ich špecifiká zatiaľ nik nechce učiť v klasickom školskom systéme a tiež medzi pedagógmi som až na výnimky zachytil iba prudké a nekompromisné odsúdenie toho, čo sa roky potichu dialo v Banskej Bystrici. Podľa posledných informácií prišla škola o nájomnú zmluvu s mestom a začali jej prudko ubúdať aj tie zvyšky žiakov, ktorí na nej ešte donedávna pre nedostatok informácií a iných príležitostí ostávali. Je čas hľadať rýchle a účinné riešenie. Pomôžte im prosím. Stoja o to. Stoja za to. A z ich výnimočných a často veľmi odlišných detí možno raz vyrastú profesionáli ktorí pomôžu vám, keď to budete najviac potrebovať. Pay It Forward.

Použite prosím hashtag #nasilieniejealternativa vo svojich príspevkoch

Prihláste sa prosím k podpore tejto kampane na svojich profiloch a stránkach

Použite prosím na profilovej fotografii na FB rámik (Názov: Násilie nie je alternatíva)

Pridajte sa prosím k skupine kde je zatiaľ iba pár ľudí, no po dnešku začnú prudko pribúdať ďalší a sledujte ich aktivity zblízka https://www.facebook.com/DomaceVzdelavanie/

A to je asi tak všetko.
Naposledy upravil(a) Marco Freeman dne čtvrtek 21. 6. 2018, 18:50:24, celkem upraveno 1 x.
Důvod: Doplněny texty článků.
Uživatelský avatar
Jednorozec
Registrovaný uživatel
Líbí se mi: Dívky
ve věku od: 9
ve věku do: 30
Výkřik do tmy: Zázraky se dějí, jen zatím bohužel vždy někde daleko...
Příspěvky: 2664
Dal: 6 poděkování
Dostal: 375 poděkování

Re: Dve ruky

Nový příspěvek od Jednorozec »

Mně to příjde spíš jako ukázka toho, kam až může dojít moderní experiementování se školní výukou.