Ako zomrela Alenka (časopis Slovenka, Katarína Hanzelová)
V jednu sychravú februárovú noc pribehla na jednu bratislavskú policajnú stanicu žena na pokraji nervového zrútenia. Vrhala sa policajtom k nohám a prosila ich, aby jej pomohli nájsť dvanásťročnú dcéru.
Zúfalý strach o dieťa ju takmer pripravil o rozum. Pred očami sa jej odvíjali tie najhoršie scenáre a muky jej znásoboval iracionálny pocit viny, že to zapríčinila ona. "O šiestej večer som si spomenula, že nemám kávu na ráno," vzlykala a prerývaným hlasom hovorila, čo sa odohralo. "Viete, obchody už boli zavreté, ale spomenula som si, že na konci sídliska je večierka, ktorá zatvára až o desiatej. Poslala som ju teda tam. Dlho sa nevracala. Okolo deviatej som sa vybrala ju hľadať. Nič, akoby sa prepadla pod zem."
Policajti sa ju snažili upokojiť, no márne. Matkina intuícia je zvyčajne neomylná. Bohužial, potvrdilo sa to aj v tomto prípade. O dva dni skupinka bezdomovcov našla pri zbieraní dreva v lesíku telo dieťata. Bola to nezvestná Alenka.
Rozkrútil sa kolotoč pátrania. Vyšetrovateľia vypočuli desiatky ľudí, ktorí sa v inkriminovanom čase pohybovali v blízkosti miesta činu. Zmapovali meter po metri trasu, ktorou prešlo dievčatko od bytu rodičov až k večierke. Pýtali sa dochodcov, navštevovali ľudí bývajúcich v bytoch s oknami obrátenými do ulice, kadiaľ musela prechádzať. Ich mravčia, niekoľko dní trvajúca práca napokon priniesla aký taký výsledok.
Na dievčatko, ktorého popis zodpovedal zavraždenej Alenke, si spomenula dochodkyňa, ktorá zvykla celé dni a večery posedávať na lavičke a krátila si čas pozorovaním diania vokol seba. Všimla si, že práve v tom čase ju zaujala dvojica mladých ľudí. Asi dvadsaťročný, podľa nej dosť zjazvený až znetvorený muž kráčal s dievčatkom po chodníku vedúcemu do neďalekého mestského lesíka.
ZNÁMY PEDOFIL
Ukázalo sa, že to bola veľmi doležitá stopa, ktorá napokon viedla k páchateľovi. Kriminalisti vytipovali z databázy pedofilov na základe jej opisu možného páchateľa. Žena ho okamžite spoznala. Šlo o dvadsaťdva ročného Karola, ktorý bol pre mužov zákona známou firmou. Už v minulosti mal čo do činenia s políciou pre obťažovanie maloletých dievčat. Navyše sa v tom čase prihlásili aj další svedkovia. Zjazvený Karol bol naozaj neprehliadnuteľny a už len pohľad na neho posobil mimoriadne odpudzujúco. Ťažko povedať, či jeho odporná tvár bola výsledkom ešte ohavnejšej duše, alebo naopak. Jazvy, ktoré ho zmenili na hororové monštrum, neboli výsledkom zlomyseľnej prírody, sposobil si ich on sám, v snahe vyhnúť sa práci.
PROFIL BEŠTIE
Karol nezapieral a pri výsluchu sa okamžite priznal. Vyšetrovateľov zaviedol na miesto činu a bez bázne a hany opísal mimoriadne odporné detaily, ktoré mohol poznať iba páchateľ. Zrejme vo svojej pokryvenej mysli kalkuloval s tým, že mu to prejde ako v minulosti, keď ho prichytili ako obchytkáva a bozkáva asi desaťročné dievčatká a namiesto za mreže putoval do psychiatrickej liečebne. Po návrate z liečenia pritvrdil. Na opustené miesto zaviedol sedemročné dievčatko, ktoré pohlavne zneužil. Dostal síce pať mesiacov basy a opatovnú ochrannú liečbu, ale to sa mu nezdalo byť až také strašné. Bol presvedčený, že aj tentoraz sa to obíde len s "nejakým cvokárom". Vrahom sa nikto nerodí a k tomu, že sa z Karola stal netvor, prispela svojím dielom aj rodičovská výchova. Tí boli na jednej strane na syna mimoriadne prísny, no na druhej strane ho priam nekriticky pred svetom obhajovali. Synáčik nedokončil ani len základnú školu. Na výber veľmi nebolo a tak ho dali vyučiť za zámočníka. No zo školy ho vylúčili, kedže fajčil v kolni a sposobil požiar s veľkými materiálnymi škodami. O nejaký čas mu otec našiel miesto údržbára v nemocnici. No tam ho prichytili pri tom, ako svojím kolegom a pacientom kradol peniaze a tak sa sním opať rozlúčili.
Treba podotknúť, že tento príbeh sa odohral ešte v minulom režime, keď pracovať bolo povinnosťou a tak ani Karol nemohol zostať bez pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze. Vystriedal niekoľko zamestnaní. To posledné bolo vo fabrike, kde pracoval ako pomocný robotník v sklade olejov. Jedného dňa mu majster nedovolil predčasne odísť z práce a tak si povedal, že sa "trochu" popáli benzínom. Situácia sa mu vymkla z rúk. Sám sa nešikovne polial a zapálil. V priebehu nasledujúcich mesiacov sa musel podrobiť patnástim plastickým operáciam. Aj napriek enormnej snahe zo strany lekárov, pohľad na neho bol vyslovene odporný. Karol bol beštiou zvnútra, aj zvonka.
MAMIČKIN SYNÁČIK
Karol si uvedomoval svoj hendikep a ten v ňom vyvolal obrovský komplex menejcennosti. Túžil po ženách, ale neodvážil sa ich ani len osloviť. To v ňom vyvolalo obrovskú nenávisť voči krajšej polovičke ľudstva a pomstil sa na tých najzraniteľnejších, na malých doverčivých dievčatkách.
Rodičia jeho výčiny kryli. Najma matka. Keď sa prevalil jeho prvý prečin s obťažovaním desaťročných slečien a skončil na psychiatrii, jeho matka vykrikovala na súde: "Čo si to dovoľujete, fízli. Ako sa opovažujete robiť z mojho synáčika blázna. Veď on je nevinný."
Na jeho obranu sa postavil aj otec. Keď po neho prišli policajti, slovne na nich zaútočil: "Načo ste sem, vy hajzli, prišli? Vypadnite!"
AKO ZOMRELA ALENKA
Z vypovede psychopatického vraha sa dala poskladať tragická mozaika onoho februároveho večera. Karol sa ponevieral v okolí večierky a trávil si dlhú chvíľu v družnej debate s miestnymi opilcami. Od jedného si dokonca požičal dýku, hoci ešte v tej chvíli s ňou nemal nijaký konkrétny úmysel. No vtedy vyšla z obchodu Alenka. "Keď okolo mňa prešla s nákupom, vzrušila ma," priznal sa neskor. "Zašiel som za ňou a poprosil ju, či by ma nešla odprevadiť. Poznali sme sa z videnia, tak súhlasila. Doviedol som ju do lesíka. Bol som taký vzrušený, že som ju poprosil, aby si stiahla nohavičky. Že sa budeme hrať na doktora. Dievča však začalo kričať. Zapchal som jej rukou ústa a strašil dýkou. Ona, sviňa, ma však hrýzla, škriabala a kopala. Preto som ju pichol do brucha. Spadla na zem a chrčala. Stiahol som jej nohavičky. Konečne som ju mohol ohmatať a odbaviť sa. Musel som ju nakoniec umlčať. Veď by ma určite udala. A vobec sa mi nechcelo ísť nazad do basy."
Po zatknutí ho policajti priviedli aj k psychiatrovi. Beštiálny vrah ich nesmierne prekvapil. Svoje výčiny popísal sebaisto, logicky a bez akejkoľvek citovej účasti. Povedal, že malé dievčatá ho začali priťahovať už ako štrnásťročného. A keď utrpel zranenia, ktoré ho znetvorili, osud mu zahatal cestu k normálnym známostiam. Tak v deťoch ako sexuálnych partneroch spojil príjemné s užitočným. Poprel akúkoľvek rozkoš zo zabíjania.
"Všetkemu sú na vine ajtak moji rodičia," povedal na záver. "Veľmi dobre vedeli, aký som a predsa ma nechceli dať liečiť. Ani keď som ich o to prosil."
Kedže v čase jeho zločinov v našej krajine ešte fungoval trest smrti, skončil Karol na šibenici.
