http://www.martinus.sk/?uItem=44852
Slovenská kriminálka. Jedná sa o sexuálne zneuživanie maloletého chlapca. Viac neprezradím. Autor píše na začiatku, že všetko je vymyslené ale nie je. Jedná sa o pripad ktory sa skutočnosti stal v Bratislave. Autor je byvaly kriminaslista, ktorý čerpa z archívnych záznamou. Je to mrazivo autentické. Na začiatku knihy píše-
Upozornujem, že je to važne nechutné. Je to jediná jeho kniha od tohto autora, ktorá sa velmi tažko číta ale zároven musím podotknúť, že je to perfektná detektívka. Ak to dočítate do konca, otvoria sa vam viac oči, spoznáte skutočné zlo... pridám časť z knihyNasledujúce strany budú nechutné. Nečítajte ich. Ak sa predsa len rozhodnete a vydržíte až do konca, nevyčítajte mi, že som zvrhlý a morbídny, že prehánam, že sa snažím zveličovať, že nepoznám hranice.
Nevyčítajte mi, že som slušnosť a zdravý rozum vymenil za peniaze a pochybnú popularitu a že mi oči zaslepila vidina prchavej slávy. Nevyčítajte mi, prosím, že som slepý. Skutočnosť je ovela horšia.
V roku 2016 bola sfilmovaná (zatial prvá) kniha od tohto autora. Film mal názov "Červený kapitán"I November 2002 Pondelok 1:00
Plazil sa, ale už nevládal. Dlane mal rozodraté do krvi a drobné kamienky pod kožou sa zlepili krvou a trhali vlákna svalov jedno za druhým. Malo by to bolieť, ale nebolelo. Nohy ho z posledných síl vyniesli z pivnice na chodbu a odtiaľ do mrazivej noci. Posledný úder, čo dostal do brady mu zalomil hlavu, zabolel v zátylku a vyslal teplú vlnu do chrbta a do ramien. Potom stratil vedomie. Keď sa prebral, cítil sa ťažký. Teplo sa z tela vytratilo. Aj bolesť. Ostalo iba tupé nič. Prestával sa cítiť. Najprv ruky, potom nohy... potom celý chrbát. Chcel vstať, ale spadol. Bol už na ulici, ale chcel ísť ešte ďalej. Ďalej... preč od neho... od diabla... preč od... preč... Plazil sa, ale už naozaj nevládal. Začal sa dusiť. Zlomený nos upchala krvná zrazenina a do úst mu z pažeráka vystrekli zvratky. Pomiešali sa s krvou a úlomkami zubov a vytvorili hustú kašu. Trochu vytieklo, ale veľká hrča ostala v hrdle a dusila ho. Kašľal a snažil sa vytlačiť hrču von a nadýchnuť sa, ale... nešlo to! Nešlo to! Dávil a ručal. Stále mal plné ústa a keď sa mu aj podarilo kúsok vypľuť, ústa sa opäť zaplnili. Nevidel. Viečka mal naliate krvou a zlepené. Cez tenké škáry sotva rozoznával obrysy domov. Nič ho nebolelo. Už ho nič nebolelo. Mechanicky zaberal striedavo rukami a striedavo nohami. Sunul sa vpred ako veľký zakrvavený plaz. Doplazil sa ku kontajneru na konci tmavej ulice v starobylom centre Nášho Mesta. Vzoprel sa na lakťoch a z posledných síl sa snažil zachytiť kovového držadla. Vtedy ju zbadal. Konečne! Záchrana! „Adam... pozri... tam niekto leží...“ „No a?“ „Adam... hýbe sa... on... chce vstať...“ „No a?“ „Adam... mali by sem sa pozrieť...!“ „Feťák zasraný... vylihuje si pri kontajneroch... a ja sa mám ísť na neho pozrieť... si normálna!? Pohni a nasadni už, čakajú nás... vieš, že musím byť na ukončení, je to pre mňa životne dôležitá recepcia... je tam minister a generálny riaditeľ a... všetci... veď som ti už hovoril! Ak sa to dnes večer podarí uvariť... tak o mesiac som...“ Veľký bavorák urobil piť piť a zablikal svetlami. Adam v smokingu sa obzrel, kde má manželku. „Tak nasadneš už?!“ bol nervózny. Išlo mu o všetko. „Seriem ti na tvoju recepciu!! Neboli sme tam od začiatku, tak načo sa tam teperíme teraz o jednej v noci!? Doletíš ako zmyslov zbavený, rýchlo... obliekaj sa... čo som ti ja slúž...!?“ „Nese... ty!!... bože!! Zdena!! Čo som komu urobil!? Nerozumieš tomu, že Laco mi volal o deviatej, že sa ide o mne jednať a o všetkom sa rozhodne teraz v noci... priletel som na poslednú chvíľu, tak ma netlakuj aspoň ty!!“ „A nemohol si predtým zavolať!!?... aspoň z letiska... že si priletel... ty idiot!? Uprostred noci sa vovalíš do bytu... skoro som skolabovala!!“ „Teraz!!... Na ulici to budeme riešiť, nie!? Krava! Čo už teraz na tom záleží... či som zavolal, alebo nie... tak nasadneš už!?“ Nenasadla. Trucovito hodila obnaženým plecom vytŕčajúcim z prekrásnej večernej toalety. Urobila pár klopkavých krokov v prítmí kamennej ulice. V jednej ruke kabelka, v druhej lem nekresťansky drahých šiat. Nepáčili sa jej, ale keď predavačka v salóne povedala cenu a odkiaľ sú, vzala si ich. Držala ich vysoko, aby sa nezašpinili o dlažbu. „Ty, Adam... ale... on tam leží... pri tom kontajneri... a... kýva nám...“ „Chce dvacku na pivo... ser naňho a švihni si už...“ muž bol netrpezlivý. „Je... akýsi čudný... Adam... on je... akýsi... celý biely... čo to má na sebe!? Bielu... deku, alebo... bielu... nočnú košeľu? Alebo... počkaj... Adam! A... je celý krvavý... preboha...!!“ „O jeden dôvod viac aby sme k nemu nešli... máš šaty za kilo... tak sa neondej a sadaj už!!“ „Ale...“ urobila krok a ostrá špica podpätku sa zaryla do pukliny medzi dlažobné kocky. „Boha!“ zastonala. „Ty krava... tie sú od Manola... keby ťa videl Blahník, zalomil by rukami... stáli tricku... ak zlomíš ten opätok, jednu ti vrazím, fakt!! Zdena!!... Neblbni a sadaj!!“ Pričupla, opatrne si zachránila opätok a vrátila sa k autu. Kým nasadla, ustráchane sa pozrela hore k ich balkónu. „Adam! Čo ak zomiera?!“ syčala a cmúľala si prst, lebo pri vyťahovaní opätku si zlomila nalepený necht. „Tak sa to dočítaš zajtra v novinách! Feťák... zasraný...“ Naštartoval a vyrazili. Mali sa radi. Bola to láska. Ona ho milovala, lebo robil šéfa medzinárodnej poisťovne a mal ambície na generálneho... a on ju miloval, lebo jej tata bol... vlastne všetko, čo Adam v živote dosiahol, mu zabezpečil práve on... tak ju miloval... lebo mocný tata ešte žil... Na spoločnom konte mali niekoľko miliónov dôvodov na lásku. Ale ich láska k blížnemu svojmu nebola schopná prekročiť prah ich veľkého bavoráka. Ich láska bola zbabelá. Tak radšej zabuchli dvere a vyrazili v ústrety rozbehnutej párty. Na chodníku pred nimi zomieral chlapec. Mal trinásť rokov. Volal sa Peter Mikuš. Aj jeden z apoštolov sa volal Peter. Aj on raz zomieral... a nerád, ako tento... a tiež ho to bolelo.