Taká malá veľká spoveď

[tantalosz]

Každý k tomu, čo je došiel nejako inak. Ja som k tomu došiel len nedávno a ak sa nenahneváte, tak by som sa rád s vami podelil o moju cestu k tomuto poznaniu. Jednak z nesebeckých dôvodov (ak sa v tom niekto aspoň trochu nájde, budem len rád) a jednak z čisto sebeckých, psychohygienických dôvodov, pretože z nemožnosti sa nikomu zdôveriť by som už onedlho asi začal loziť po stenách. Týmto chcem aj rovno poďakovať za existenciu tejto stránky, ktorá mi veľmi pomohla a ktorá umožňuje aspoň takýto virtuálny coming out bez toho, aby vás hneď niekto znášal pod čiernu zem (teda aspoň dúfam).

Hneď na začiatku ale musím spochybniť vašu často uvádzanú tézu, že pedofilom je človek od narodenia (podobne ako je tomu v prípade homosexuálov). Ja si to nemyslím, teda aspoň určite to neplatí v každom prípade, napríklad mojom. Ja si myslím, že pedofilom som sa stal postupne. A k poznaniu, alebo skôr pripusteniu toho, čo som, ma priviedla láska, za čo som veľmi rád. Neznášam patetické klišé, ale v tomto prípade tomu tak naozaj bolo.

Ale začnem od začiatku. Mám už niečo cez 25 rokov a v puberte by mi ani nenapadlo pomyslieť na malé dievčatká, vždy som sa úprimne zaujímal o cca vrstovníčky, prípadne o niečo staršie ženy (raz som bol dokonca zamilovaný do tridsiatničky). Vyrastal som v klasickom machistickom prostredí dnešnej mládeže a plne som sa s ním stotožnil. Napriek našim do istej miery liberálnym názorom sme sa vždy s chalanmi bavili drsne o ženských, robili sme si srandu z gayov a o pedofiloch zmienka ani nepadla, a keď už, tak nanajvýš potom, ako sa v médiách prehnalo niečo o nejakom znásilnení a nieslo sa to v tom duchu, prečo ich všetkých už dávno nevykastrovali, doživotne niekam nezavreli, či rovno neodstrelili. Inak som danú problematiku neriešil. Sám som mal z detstva jednu nepríjemnú príhodu s jedným z nich, nič vážne sa nestalo, včas som zdrhol a nikdy to nikomu nepovedal. Každopádne som zažil zlomok toho nechutného pocitu byť zneužitý a hoci som sa s tým bez väčších problémov zakrátko vyrovnal, extrémne negatívny názor na takýchto ľudí vo mne ostal zakorenený.

Je ale zaujímavé, ako niekedy, keď si človek spätne zliepa príhody zo svojej minulosti, príde k zaujímavým zisteniam, ktoré mu dávajú zmysel až teraz. Rozpomínam si na jednu takú príhodu s kamarátom zo strednej, mohli sme mať asi 17 - 18 a v lete sme sa často chodili korčulovať. Raz sme prešli okolo jedného asi 12 ročného dievčatka, ktoré sa na nás tak zaujímavo potmehútsky usmievalo. Všimol som si, že kamarát sa ňu chvíľu zapozeral, tiež sa usmial a keď sme sa vzdiali, otočil sa na mňa a naznačil mi, čo sa mu honilo v hlave: „ Keď už je jej vidieť kozy, je to v poriadku, ne?“ Vrhol som na neho vyčítavý pohľad typu čo to má znamenať (a myslel som to úprimne) a hovorím mu: „Možno tak u vidlákov v Texase, ty úchyl jeden!“ Spoločne sme sa zasmiali a ja som to nechal tak mysliac si, že kamarát to naozaj myslel úplne zo srandy. Opačná možnosť sa mi vtedy zdala absolútne neprijateľná. S tým kamarátom už nie som v súčasnosti veľmi v kontakte, no keď sa tak na túto príhodu spätne pozerám, ako aj na nejaké iné drobnosti s ním spojené, nie som si tak celkom istý, ako to s ním bolo, či je... A vtedy by mi rozhodne ani nenapadlo, ako to bude so mnou.

Akože ak mám byť úprimný, vždy som mal k deťom dobrý vzťah, hlavne k dievčatkám. Ale vždy to bolo len tým, že mnohé z nich sú predsa strašne zlatučké a vyžaruje z nich neuveriteľne pozitívna energia. Rozumel som si s nimi, vedel som sa s nimi pohrať, na rozdiel od mnohých iných mojich vrstovníkov som si k nim vždy vedel nájsť cestu a neznášal som, keď na ne niekto kričí alebo im ubližuje. A často som sa v ich prítomnosti naozaj cítil lepšie ako s dospelými. Pamätám si, ako jedna spolužiačka zo strednej deti neznášala, čo som nechápal a viackrát ju za to karhal (čo moje vzťahy s ňou pochopiteľne veľmi nezlepšilo:).

Ak bola príležitosť, radi sa so mnou rozprávali alebo hrávali mnohé dievčatká z môjho okolia vo veku takých 4 až 8 rokov, najčastejšie moja neter a malá susedka. A ja som ich nikdy nevedel odmietnuť, na to boli príliš zlaté a ja som bol naozaj rád, keď som im mohol vyčarovať úsmev na tvári. Zalievalo ma to zvláštnym, hrejivým pocitom. Bral som ich ako také moje malé kamarátky, či dokonca dcérky. Ale, páni moji, to je naozaj všetko a myslím to vážne. Nikdy by mi ani nenapadlo si to spájať s niečím sexuálnym. A to som sa dostaval do situácii, za ktoré by mi asi mnohí girloveri profilujúci sa na dotyčný vek ruky odtrhli. Ja som však takéto situácie v tej dobe veľmi neoceňoval a občas som sa cítil hodne v pomykove, až nepríjemne (napr. keď štvorročná susedka chcela, aby som sa s ňou zakryl pod paplónom, či keď mi silou mocou chcela dávať pusinky a pod.). Rozhodne si ale stále nemyslím, že môj pozitívny vzťah k malým deťom má čo dočinenia s pedofíliou. Skôr si to vysvetľujem akýmsi nenaplnením otcovským syndrómom (túžil som a čím som starší, tým stále viac túžim mať deti), čo je síce možno na chalana môjho veku trochu neobvyklé, ale ja som v tom nikdy problém nevidel. Čo je predsa krajšie ako dať a vychovávať nový život, čo iné, naozaj dôležité inak po nás môže zostať? Uvedomujem si hlavne ten nesmierny potenciál, aký je v mysliach a dušičkách malých detí, ten potenciál, ktorý ak sa správne rozvíja, môže urobiť z nášho Sveta oveľa lepšie miesto. A som veľmi smutný, keď vidím, ako dospelí v mnohých prípadoch tento potenciál nielenže nerozvíjajú, ale naopak ho brzdia, dusia, či dokonca priamo ničia. A práve toto považujem za hlavný, prapôvodný dôvod väčšiny veľkých problémov ľudstva na celej Zemi, v celej jeho histórií.

No ale dosť filozofovania, vraciam sa k svojmu príbehu. Ako som uviedol na začiatku, neverím, že som pedofil od narodenia. Tento môj problém u mňa skôr začal dozrievať postupne, od istého obdobia. A obviňujem z toho internet a rockovú hudbu :). Nie, samozrejme si robím srandu, no, možno nie tak celkom ohľadom toho internetu... Na vysokej som dlhšiu dobu nemal žiadny vzťah. Ono vždy som bol tak trochu melancholik a nikdy zo mňa nebol žiadny veľký lámač ženských sŕdc a síce som občas, keď bola vhodná situácia a nálada, vedel babu dobre spracovať, nie som ale nejako extra pohľadný a (čo je dnes možno ešte horšie) ani bohatý a tak som pri balení musel vždy zapojiť oveľa viac snahy ako moji krajší (resp. bohatší) vrstovníci. Po pár drsných sklamaniach ma tá námaha prestala baviť, čo bolo umocnené aj s tým, že väčšina dievčat z môjho okolia za to proste povahovo nestála a tie ktoré hej, boli obsadené, prípadne nejavili záujem o zblíženie (teda aspoň nie so mnou). Často som sa cítil osamelý (ani neviem, prečo hovorím v minulom čase :)) a čo si budeme hovoriť, taký človek pokiaľ má internet rýchlo sklzne k častému pozeraniu porna. Čím ďalej, tým viac som začal vyhľadávať vo videách hlavne mladé slečny (18+), no občas ma to presmerovalo aj na temné stránky webu, kde mali slečny na prvý pohľad ďaleko pod osemnásť. Sprvu, hneď ako mi došlo, o čo ide a poznajúc zákony, som takéto stránky ihneď zatváral, ale postupne ma ich „náhodné rozklikávanie“ začalo stále viac a viac priťahovať , až som sa tomu neubránil a pod rúškom Toru ich začal aj účelovo vyhľadávať. Vlastne ani neviem, či ma spočiatku viac vzrušovali tie slečny, alebo to samotné na prvý pohľad nevinné porušovanie zákona – v tomto ohľade som bol vždy tak trochu rebel a menších prehreškov z iného (hlavne mäkko drogového) súdka som sa dopúšťal pravidelne (tu je však minulý čas oprávnený). Pozerávanie toho, čoby sa dalo nazvať DP trvalo u mňa niekoľko rokov, nikdy som však nešiel za istú hranicu, videá a obrázky s veľmi malými ma šokovali a hnusili sa mi. Ale s hanbou sa priznávam, že som občas zo zvedavosti rozklikol aj tie a s dievčinami nad nejakých 10 som len málokedy pohrdol. Skončil som s tým až nedávno a teraz sa za to úprimne sám pred sebou hanbím, ale o tom pozdejšie.

Čo je ale zaujímavé, rozhodne som sa necítil ako pedofil, tá predstava sa mi stále hnusila a vôbec som si ju nepripúšťal. A to napriek tomu, že, podľa všetkého inšpirovaný z oných videí, som začal v duchu na uliciach, či v autobusoch, stále viac a viac odceňovať mladé slečny pod 15 rokov. Sám sebe som si to ale ospravedlňoval (teraz to už viem, vtedy nie) absurdným spôsobom. Objasním to na jednej príhode. Asi dva roky dozadu sme boli s jedným kamarátom na potulkách v prírode a jedna pekná, asi 12 - 13 ročná dievčina tam venčila psa. Nedalo mi to a pred kamarátom som nezodpovedne utrúsil poznámku o jej kráse. Kamarát sa na mňa pozrel vražedným pohľadom (asi takým istým ako ja pred rokmi na druhého kamaráta na korčuliach – osud je sviňa) a hovorí mi: „Čo ti j**e? Veď je jasne nezletilá! „ A ja na to: „No to hej, ale predstav si, aká kočanda z nej bude už o nejaké dva, tri roky.“ A takto som svoj záujem zabalil do polovtipu a aj vnútorne sám pred sebou som sa začal brať ako niekto - kto proste vidí budúci potenciál ešte nevyzretej krásy. Nie, mne sa nepáči to súčasné mladé dievčatko, mne sa páči tá nádherná budúca žena v nej. Rozhodne predsa nie som žiadny pedofil!

A potom, je tomu asi rok dozadu, prišla ona... Presťahovali sme sa do novej bytovky, vonku na parkovisku a preliezkach sa často hrávali decká. Od prvého momentu som si medzi nimi všimol jedno dievčatko. Malo nádherné, dlhé blonďaté vlásky, krásnu tváričku a na svoj vek veľmi vyspelú postavu. Zaručujem vám, že ak by ste videli fotku celej jej triedy, bez toho aby som vám povedal, ktorá to je, hneď by ste ju rozoznali medzi ostatnými, je to taká malá, výnimočná femme fatale. Veľmi ma zaujala a keďže sme malé mestečko, zakrátko som zistil, že je to naša susedka od naproti, volá sa, dajme tomu Lucka (nehnevajte sa, ale jej pravé meno vám radšej neprezradím) a má 10 rokov. To ma trocha zarazilo, dúfal som, že má viac. Viackrát som s ňou prišiel do kontaktu a ona sa mi vždy nesmelo, ale strašne milo pozdravila Dobrý deň! Bože, ako som si ja zamiloval tie jej nesmelé pozdravy! Mala nádherný pohľad, taký trošičku hanblivý a plný nevinnosti, zároveň sa v ňom ale zračila aj štipka smútku, vedel som však prečo (mali dosť ťažký rodinný život, jej otec bol pekný kvietok, navyše malá Lucka má cukrovku, čo pre dievčatko nielen jej veku rozhodne nie je žiadna výhra). Raz ma jej mama, vediac o mojich technických zručnostiach, pozvala k nim domov, mal som pomôcť vyriešiť nejaký problém s ich počítačom. Bolo to počas školy a tak som nečakal, že deti budú doma, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som narazil pred inkriminovaným počítačom na malú Lucku. Bola práve choručká a nemohla ísť do školy. Počas mojej návštevy som sa s ňou samozrejme dal do reči (jej mamina si dokonca na nejakú polhodinu niekam odbehla a ja som na ten čas s Luckou ostal osamote) a zistil som, že je to veľmi šikovné a múdre dievčatko, navyše s dobrým srdiečkom. Ale čo ma definitívne dostalo, bol ten jej úsmev. Keď sa usmiala, bolo to ako by sa na vás usmialo slnko a tisíce hviezd dohromady. Hneď sa vám naplnila duša svetlom a radosťou. Keď som od nich odišiel, pozvolna som si uvedomil, že na Lucku nemôžem prestať myslieť. A neprechádzalo to, ani po pár dňoch, ani týždňoch, ani mesiacoch. A hoci som tento rok riešil aj plno iných, dalo by sa povedať hodne dôležitých vecí, keď som ich vyriešil, moje myšlienky sa vždy znova a znova začínali vracať k Lucke, ako voda, ktorá sa neustále vlieva do mláky potom, čo ju z nej dočasne vypudili kolesá auta. V lete som začal Lucku nenápadne pozorovávať z okna bytovky a jedného dňa som ju videl , ako na parkovisku kamarátkam predvádza nejaký nový tanček čo sa naučila. Tancovala, bola tak šťastná a ten svoj nádherný úsmev rozdávala na všetky strany. Keď som to videl, nemohol som... Roztriasli sa mi kolená. Milý páni, zaľúbený som bol už viackrát v minulosti, ale nikdy, absolútne nikdy som nezažil ten pocit, keď sa vám pri dievčati roztrasú kolená. Až teraz, pri desaťročnej Lucke!

A tak som si až pri mojom anjelikovi naozaj uvedomil, ako to je... Moje pôvodné vnútorné sebaospravedlňovanie bolo neudržateľné. Nie, nejde o tú virtuálnu predstavu jej budúcej krasy, to aká z nej bude kočka, keď bude dospelá. Nie. Mne sa páči tá súčasná krása, tá nevinná a tak žiarivo čistá, nevyzretá a predsa dokonalá. To je to, čo milujem. Toto poznanie ma ale začalo vnútorne ničiť. Ako som to mohol dopustiť? To predsa nie je možné, ja nie som žiadne úchylné monštrum. Strašne som sa hanbil a táto moja vnútorná búrka a zmätok sa začala prejavovať aj navonok, hoci som sa to snažil zakrývať. Začal som bývať nervózny a hodne nevrlý, čo si samozrejme všimla moja najbližšia rodina. Ja som však nemal chuť k sebe nikoho pripustiť a keď som bol sám a nikto ma nevidel, rozmýšľajúc o mojom probléme som bol na tom psychicky hodne zle, upadal som do debiek, skrčený sedel na stoličke s hlavou v dlaniach, občas som dokonca vzlykal. Toto nebol môj štýl, vždy som sa mal za psychicky pomerne silného človeka, nemal som rád u druhých takéto precitlivené správanie, no teraz som bol zhrozený sám zo seba. Proste som sa nevedel zmieriť s tým, že som úplne vážne bezhlavo zamilovaný do desaťročného dievčatka. Nahováral som si, že je to len akási dočasná, iracionálna posadnutosť spôsobená emocionálnou nevyrovnanosťou prameniacou z osamelosti a podobné psychologické žvásty. Každopádne som mal potrebu snažiť sa to riešiť rozumnou, intelektuálnou cestou, niečo si o tom zistiť, no a ja blbec som ako prvé začal čítať Nabokovovu Lolitu. Tá kniha je fakt dobrá, do postavy profesora Humberta sa asi naozaj plne vžije takmer každý, kto si tú knihu prečíta. Horšie je, keď si zrazu uvedomíte, že tie pocity v knihe sú vašimi pocitmi, že tie myšlienky sú vašimi myšlienkami, keď si plne uvedomíte tú strašnú pravdu, že máte vlastnú Lolitu... Kniha mi veľmi nepomohla, na jej konci som sa prakticky rozplakal a mojim anjelikom som začal byt posadnutý ešte viac. Moje každodenné vyhlížanie z okna už bolo možno niekedy aj podozrivé, keď som sa dajme tomu pol hodinu tváril, že polievam kvety (občas som mal pocit, že si to niekto zo susedov aj všimol, aké na ňu hádžem pohľady), ale nemohol som si pomôcť, vždy keď som vonku začul detský smiech, musel som prerušiť akúkoľvek činnosť čo som práve robil a ísť sa pozrieť, či sa to vonku náhodou nehrá moja Lucka. Napĺňalo ma len to, keď som ju videl, či keď som s ňou mohol prehodiť aspoň pár slovíčiek, inak to bolo, akoby som bol bez duše. Všetky tie pocity boli výrazne uhoršené tou strašnou osamelosťou, tou nemožnosťou sa o tom nikomu zdôveriť. Fakt by som si to netrúfol, rozhodne nie rodine, a pravdepodobne ani nie najbližšiemu kamarátovi, hoci spolu riešievame iné témy a viem, že má dosť liberálne názory. Po takomto priznaní by som ale o najlepšieho kamaráta asi rýchlo prišiel. Normálne závidím gayom, majú to o toľko jednoduchšie....

Musel som tie pocity nejako dostať von a tak som začal písať básne, niečo, čo som naposledy robil v trinástich rokoch. Neboli dobré, často to ani neboli básne v pravom zmysle slova, skôr také útržky myšlienok a pocitov, ale trošičku to začalo pomáhať, trošku ma to odbremenilo. A hlavne som si sám začal uvedomovať, že to, čo k Lucke cítim, nie je zlé, že to nie je ani nejaká dočasná posadnutosť, ale že je to skutočná láska, ja ju naozaj milujem a dal by som za ňu všetko. A že hoci občas o nej mávam aj erotické predstavy, nikdy by som jej nedokázal nijako ublížiť. Maximálne by som ju chcel držať v náručí a hladkať ju po tej jej nádherných zlatých vláskoch, utišovať, keď býva smutná, vlastne by mi stačilo len byť jej nablízku. Ale nič viac! Aby som sa utvrdil v tomto mojom postoji, stále ešte zmietaný vnútornými pochybnosťami o tom, či sú moje city naozaj ospravedlniteľné, začal som sa zaoberať témou zneužívaných detí. A vlastne až tak som sa dostal aj na túto stránku. A musím opäť povedať, že mi nesmierne pomohla. Hlavne to potvrdenie toho, že ak máte takéto pocity, nemusíte byt automaticky zlý človek a to, že v tom nie ste sami. Veľmi sa mi uľavilo. A hoci po par prečítaných, hrozných príbehoch o zneužívaní a o tom, aké to malo strašné následky, mi zase prišlo viackrát sám zo seba zle, že som sa vôbec opovážil si o sebe pripustiť, že som na dievčatká, som sa s tým už viac-menej definitívne zmieril a vnútorne sa zaprisahal, že nikdy, naozaj nikdy, ani keby k tomu bola neviem aká príležitosť, nikdy žiadnemu anjelikovi neublížim, ani náhodu sa ho nejako nevhodne nedotknem, neurobím čokoľvek, čoby ho mohlo v súčasnosti či budúcnosti akokoľvek raniť. Verím, že som dosť silný, že to zvládnem. Presvedčil som sa o tom aj tým, že ako som už spomínal, verte mi či nie, definitívne som prestal pozerať DP(k tomu mi inak dopomohla hlavne táto stránka – keď už, tak oveľa radšej si pozriem nádherné fotky detičiek tu na fóre, ako tie deťom ubližujúce nechutnosti niekde inde). A ešte drobnosť, pravdepodobne vám z môjho rozprávania došlo, že nie som čistý pedofil, vlastne som skôr hebefil, ale napokon je to jedno, pred zákonom sme si všetci rovní :). No a stále sa mi páčia aj staršie dievčatá a ženy, aj keď v poslednej dobe to už nie je pre mňa to pravé orechové. Nedávno som si to definitívne uvedomil v autobuse plnom krásnych žien vo vekovej hranici od takých 10 do 30 rokov, no a hádajte ktoré ma najviac priťahovali? :)

No a čo povedať na záver? Stále ma mrzí mnoho vecí. Mrzí ma, že nemôžem byť nablízku môjmu anjelikovi, mrzí ma, že ju už často nevídam (odsťahoval som sa totiž za prácou), mrzí ma, že ju nemôžem chrániť a byť jej oporou a strašne sa bojím, či jej niekto neubližuje, mrzí ma, že sa o mojich citoch nikdy nedozvie, že ich nikdy neopätuje... Ale jedno ma už nemrzí. A to sú tie samotné city k nej. Z vyjadrení na fóre som si všimol, že viacerí z vás, tu prítomných pánov sú veriaci. Ja už veriaci hodne dlhý čas nie som, ale Bibliu mám rád, lebo sú tam často naozaj pekné myšlienky. Ja tu pripomeniem tú asi najkrajšiu, isto ju všetci poznáte, ja som ju však vďaka môjmu anjelikovi naplno pochopil až teraz:

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva, nespráva sa neslušne, nehľadá svoj prospech, nerozčuľuje sa, nepočíta krivdy, neraduje sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa a všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne...“

[Mathias8]

Dakujem. Dakujem. Tisickrat dakujem za tvoj pribeh. Si uzasny clovek. Normalne placem ako pacnuty idiot. Kamo ani netusis ako si ma dostal. Ani netusis ako to skoro cele o com si pisal na mna sedi. (Okrem toho DP to som nikdy nesledoval ani nechcem). Zamiloval som sa do nej ked mala 11. Bol som parkrat snou vonku. Pisavali sme si cez net.. teraz ma 14 a milujem ju cim dalej tim viac. Tiez som bol viackrat zamilovany ale nikdy. Opakujem ze nikdy som necitil nic take silne ako k nej a ten pocit ked sa ti roztrasu kolena to mam iba pri nej pokazde ked ju vidim pokazde ked ma pozdravi pokazde ked okolo mna prejde. Iba pri nej pretoze ju lubim a pri nej mozem povedat ze to ona mi otvorila oci. Tu som niekde pisal ako sme sa spoznali. Je to uzasny clovek s dobrym srdieckom a tak. Mam kopec kamaratok ale proste pri nej edinej som uplne bezmocny. Ona to omne si myslim ze vie. Nikdy som nemal ani nemam odvahu jej to povedat pretoze sa strasne hambim. Ale chcem chcem jej to raz povedat .Vzdy ked sa stretneme nahodne pozera tak zvlastne na mna a mne sa zacnu klepat kolena a hambim sa. Nikdy by som jej neublizil a ani neurobim. Bojim sa o nu. Lolitu son cital najmenej tri krat a je to moc silna kniha co sa tika citov a tak tiez som na konci reval. Este raz dakujem za tvoj pribeh. Velmi krasne si rozpisal svoje pocity a tak ako to citis az to hladi dusu.

[Gabriel Svoboda]

Díky za příběh. Podle mě jsi pedofil/hebefil odjakživa.

[tantalosz]

Ospravedlňujem sa, že som nereagoval už skôr, no žial som k tomu doteraz nemal príležitosť. Hoci som pôvodne hodne váhal, či tu môj príbeh uverejním, teraz toho vôbec nelutujem. Už len jeho písanie ma hodne odbremenilo, no a vidieť naň aj pozitívnu spätnú väzbu a pochopenie je ešte lepšie. Za to vám páni veľmi ďakujem. No a to či som pedofil/hebefil odjakživa - no tak to stále fakt pochybujem, naozaj si myslím, že to u mňa začalo dozrievať len pred niekoľkými rokmi, nevybavujem si, žeby ma predtým priťahovali desaťročné dievčatká, to naozaj nie. A dobrý vzťah k deťom určite nemusí byť indikátorom pedofílie. Aj keď uznávam, že táto otázka je pre mňa tak trochu chrobák v hlave a možno si len zase nechcem niečo pripustiť, neviem :)

No a ešte s jednou vecou sa s vami podelím. Ako som spomínal v príbehu, v najťažších chvíľach sa u mňa prejavila potreba písať niečo ako básne. Jednu takú báseň z tej doby, čo vlastne ani nie je básňou, avšak pramení z reálnych pocitov a situácie jedného takého ťažkého dňa, vám tu uvediem. Spomenul som si na ňu nedávno, keď som ráno išiel v ústrety každodennej pracovnej rutine v autobuse MHD, v duši stále smutný, že už som dlho nevidel moju lásku (a ten smútok s časom stále neprestáva). A v tom si oproti mňa sadla asi 12-13 ročná slečna, pekná blondýnka s veľkými očami. Neviem, prečo si sadla práve oproti mne, voľných miest bolo v autobuse dosť. Viackrát sme sa na seba dlho zapozerali, avšak nie priamo, ale v odraze okien autobusu. Pekne sa usmievala a občas jemnúčko pootvorila ústa, až som mal pocit, že už chce niečo povedať. Nepovedala, ja som musel po asi 15 minútach vystúpiť, každopádne mi táto ranná cesta do práce veľmi zlepšila deň, práve v čase, keď som to dosť potreboval.

No a tu je tá spomínaná báseň/nebáseň (takmer v pôvodnej, až na drobnosti neupravenej verzii):

Existuje Boh? Alebo niečo podobné čo by aspoň okrajovo spĺňalo to čo si pod tým chceme predstaviť? Myslím že nie, ale v okamihoch ako tento som si nie celkom istý

Myslel som na ňu celý deň, hladal som ju ako zmyslov zbavený, aby mi fotóny od nej odrazené vrátili kúsok toho srdca, čo mi nevedomky ukradla. Ale nič...bol som už zúfalý, až som sa s tým zmieril...

A potom, ku koncu dňa vchádzame do tých istých dverí, to prekrásne stvorenie stojí vedľa mňa v jednej miestnosti.... nie sme tam ale sami, panuje mierny zmätok, na môj pozdrav neodpovedá – neviem ci ho nezačula, či naň nechcela odpovedať, či...? tá druha možnosť ma každopádne desí...

Je tam, to stvorenie ktoré ma celý uplynulý týždeň privádzalo do šialenstva (môj najväčší hriech), no ja sa tvárim, akoby tam nebola... ako by som nevidel moju lásku, ale len nejaky objekt na pozadí... akoby realita danej chvíle úplne zabila čokoľvek, čo k nej cítim... mam pocit, že ma tiež ignoruje, ako keby cítila to zvláštne, v reálnom svete neexistujúce prepojenie medzi nami, ako keby sa ho bála, tak ako ja, možno oveľa viac.... neviem... čo si o mne ten anjelik asi mysli...? nenávidí ma, hnusím sa jej, miluje ma tak skryto ako ja ju...? (tak to je naozaj blbosť, už to naozaj preháňam)... najpravdepodobnejšie som jej asi úplne ukradnutý, možno tak celkom nevie čo si má o mne myslieť... možno jej to povedali cudzí ľudia, čo si má o mne myslieť a jej to stačí...

Pri každom pohľade na ňu sa musím usmievať, avšak snažím sa aby som to neprehnal... neviem či úspešne, obávam sa že nie... Nechcem na sebe nechať nič zdať, konverzujem s inými, bojím sa žeby ma prezradila každá drobnosť, avšak čakám na prvú príležitosť opýtať sa jej nejakú volovinku, akúkoľvek trivialitku, aby sa naše existencie pretli aspoň v tej kratučkej chvíli, v nádeji žeby potom nasledovali aj dlhšie také chvíle... aby to jej nádherné svetlo z jej očí zalialo moju prázdnu dušu... len s ňou trochu pokonverzovať, na nič iné nemyslím, opatrne čakajúc na vhodnú príležitosť... až príliš opatrne....Pod ideme! A už odchádza preč (nečakal som že tak skoro), mizne ako fatamorgána v diali a ja v duchu kľačím na kolenách v nekonečnej samote a kričím...neodchádzaj, moja láska... v reáli však len stojím a s falošným úsmevom volám ahojte!...

Od toho momentu som zase ako mŕtvy a je to ešte horšie ako predtým... snažím sa zahladiť moje pocity, ale asi nie som stopercente úspešný... tantalos v tartare... to je môj osud... možno si ho zaslúžim.... možno určite.... možno existuje Boh... možno je to len náhoda... taká, akých je v tomto krutom vesmíre plno.... avšak jedno viem určite... ten anjel je skutočný a ja naň (zatiaľ) nemôžem prestať myslieť