To pravé šťastie
Jeseň. Jeseň je čarovné obdobie plné farieb, dozrievajúcich plodov, ale aj zmien počasia. Je predzvesťou zimy, ktorá prináša do našich príbytkov pokoj a dni oddychu. Ulice sú plné opadaného lístia. Všetko je také krásne. Pre človeka, ktorému je smutno a cíti sa osamelý alebo je sám, pre takého človeka je to skvelá motivácia sa ísť niekam poprechádzať. Sám. Alebo so svojím psom ak nejakého má
Už ho nebavilo byť doma v tichu, v prázdnote. Rozhodol sa, že sa pojde poprechádzať. Veď Jeseň je taká krásna. Bolo mu velmi smutno. Na tomto svete nebol nikto, kto by ho pochopil. Jeho láska, bola zlá pre spoločnosť. Odsúdenia hodná a to len preto, že sa mu páčilo niečo, čo druhý nechápu a hádam ani nikdy nepochopia.
Zobral si cigarety, zamkol svoj skromný príbytok a odišiel...ani nevedel kam. Kráčal ulicami a vdychoval tú nádheru, ktorá ho obklopovala. Farby jeseňe ho upokojovali. Všetko také čisté. Kráčal asi hodinku až prišiel na miesto, kde boli samé stromy. Nikde ani živej duše..iba tie stromy. Vyzeralo to tak... romanticky. Stromy, tráva, napadané lístie, žiadny dom, hluk len slabý šum vetra. Prial si iba jediné. Aby bol pri nom niekto, kto ho chytí za ruku a povie napríklad - "Pozri, však je to tu nádherné?"
Ale nebol tu nikto iba on... sám...
Vytiahol si cigarety. Sadol si pod jeden vysoký strom a oprel sa oň. Ako tak fajčil, začal premýšlať, čo také spravil, v čom vlastne spravil chybu, že je sám. Už mu tiahne na 40 rokov a nepoznal nič, iba bolesť v srdci. Láska bola pre neho niečo nedosiahnuteľné, po čom túžil a nikdy nemal. Žiadny bozk na pery, žiadne objatie len odsúdenie...
Ževraj čudák, tak velmi ho to slovo zraňovalo...pritom vedel, že keby sa niekto objavil v jeho živote.. bol by iný, taký... "normálny"
Zmyšlienok ho vytrhol nejaký zvuk. Trepot.. akoby krídel. Keď pozrel bližšie zistil, že to je motýl. Bol velmi prekvapený, že motýl teraz v takéto obdobie ale pomyslel si, že asi zablúdil a že je tiež asi sám ako teraz on. Motyl si mu sadol na koleno otočil sa smerom k nemu akoby mu chcel niečo povedať.
"Ach, to sme ale dopadli čo? Vieš, ani neviem prečo, ale niekedy stále rozmyšlám, prečo, čo som vlastne spravil, že som dopadol takto. Sám. Ty si taký nádherný. Asi ti dlho trvalo než si ma našiel a možno si teraz šťastný, že nie si sám, že tu je niekto teraz stebou. A vieš čo že aj ja? Si tu so mnou.
Sedel a rozprával sa z motýlom ako malý chlapec. Ako tak sedel, začali sa mu zatvárať oči. Šum vetra, krásne prostredie ho jednoducho podporilo v tom, že ich nakoniec zatvoril..
Keď ich otvoril, zistil, teda až teraz si vlastne uvedomil, že je v parku, lebo keď sa pozrel oproti, boli tam nejaké 9 ročné deti a hrali futbal. Hrali chlapci proti dievčatám. Zaujalo ho to. Páčilo sa mu to. Aj zabudol čo tu robí. Iba pozeral. Ako tak pozeral, zbadal ako sa jedno diečatko blíži k nemu. No ono sa ani neblížilo skor utekalo. V ruke držalo mikinu a pozeralo na neho.
Bol v šoku, srdce mu začalo prudko biť ako zvon, cítil ho až v hrdle. "Čo to dopekla, prečo beží ku mne?" - pomyslel si. Obzrel sa ale nevidel nikoho bol tam iba on. To dievčatko prišlo k nemu a silno ho objalo.
"Ahoj tati, ty si prišiel, myslela som si, že neprídeš, prosim postražiš mi mikinu?"
Podala mu ju do rúk a utekala naspať.
Ostal ako obarený, čo to bolo? Nechápal.
Keď dohrali, dievčatko prišlo znovu k nemu a povedalo - "Oco my vsme vyhrali chapeš to? My baby proti chalanom ty kks, ja to nechápem"
"Ani ja" - povedal on.
"Podme domov ocino, som už hladná, mama nám spravila rezne zo zemiakmi, už sa nemožem dočkať"
Započul ako niekto kričí - "Martinka, zabudla si si tu mikinu". - kričalo jedno dievčatko.
Aj zabudol, že mu ju podala..
Kráčali spolu domov. On ani nevedel kde bývajú, ale bola pri nom Martinka - jeho dcera, taká krásna. Hneď si ju oblúbil. Rozprávali sa o futbale, o škole, o jej kamarátoch, za tú chvílu čo kráčali asi pol hodinku zistil, akú úžasnú má dcéru.
Na kraji cesty stál rodinný domček. Zastavili pri nom.
"Ocino, no už otvor, však som hladná
"Prekvapený jej vetou, zaboril ruku do vrecka a vytiahol klúče. Boli na nom 3 klúče, ale akoby vedel vytiahol ten pravý, čo otvoril dvere.
Vošli do domu a zacítil... rezne, teplo domova, vošiel do kuchyne a zbadal tam stáť nejakú ženu. Bola velmi sympatická.
"Jee ahoj miláčik, tak ako bolo na futbali?" - a dala mu bozk na pery.
"No podťe sa najesť, už je to teplé"...- povedala jeho žena.
Zistil, že sa volá Monica.
Prešli 3 roky a on si zvykol na to, že má nádhernú, ženu, nádhernú dcéru. Na všetko. Všetko tak krásne. Bol šťastný. Jeho dcéra mala tie najkrajšie narodeniny ako každý rok. Dnes slavila 12 narodeniny. Jej otec sa o to postaral. Vždy to bolo pre neho niečo nádherné. Objal ju a povedal jej, že je šťastný, že ju má, že mu padla rovno z neba a takisto aj mamka...
Na druhý deň ho mamka poslala do obchodu, kúpiť zopár vecí. Vyšiel, zapálil si cigaretu, nadýchol sa a vykročil. Kráčal a bol šťastný, naozaj šťastný. Mal pocit, že letí, že sa vznáša v oblakoch. Veď má nádhernú dcéru a ženu, ktorá ho miluje, čo viac si može priať?...
Kráčal zamyslený nad svojím šťastím ani nepočul, že sa na neho rúti nákladné auto.
Otočil sa ale už bolo neskoro, auto ho nabralo plnou rýchlosťou a on zostal ležať na zemi. Počul ako k nemu bežia nejaký ludia a on pomaly pomaličky zatváral oči, zrazu tma, keď ich otvoril.... uvidel motýla na čísom kolene...
Trvalo hodnú chvílu, než zistil, že to bolo všetko sen, obyčajný sen a on.. si myslel, že už naozaj...že..má rodinu, dcéru. Prikryl si oči svojimi rukami a rozplakal sa.
Pozrel na motýla ale ten tam už nebol. Bol preč. Uletel nevedno kam, ale bol rád, že prišiel, že mu dal aspoň na chvílu pocítiť, aké to je...(Bol presvedčený, že ten motýl bol toho príčinou).
Postavil sa a išiel domov. Doma otvoril dvere. Nikto. Nabral si vodu do pohára sadol si.
Znovu sa rozplakal ale tentoraz...
tentoraz to boli jeho najhorucejšie slzy v jeho živote...
