Kamarátka
Je večer 22:15 a ja sa prihlasujem na svoj účet na facebooku. Prehŕňam, čo je nové...nič nové. Tak dám nástenku na samý začiatok. V tom mi vyskočí fotka mojej kamarátky. Pozerám na tú fotku a hovorím si - "Bože ta je tak krásna" V tej chvíli ako som pozeral na tú fotku som si uvedomil, že ju vlastne nikdy nechcem stratiť, že by my roztrhlo srdce na márne kusy a už nikto by tie kusy nedal dokopy. Nikto...
Začal som spomínať, čo som všetko snou zažil, prežívam a čo všetko pre mňa robí. Človek si to celý čas uplne neuvedomoval. Je zaujimavé, čo dokáže urobiť jedna fotka že?...
Jedna fotka pri ktorej si uvedomíš, že si vlastne šťastný, že ju máš a kašleš na tu bolesť a na to všetko.. proste si šťastny, že je, že existuje, že dýcha tento vzduch a že je tvoja kamoška...
Že stačí, keď sa usmeje, stačí keď sa ťa niečo opýta.. niečo, čo sa nikto iný nepýtal, že ti dáva pocítiť ako ťa má rada vždy keď je s tebou....
"Ahoj ako sa máš?"
"Fajn a ty?"
"A tak.. bol som sa prejisť so psom... asi tri hodinky sme vonku, bolo mu smutno doma, tak som ho zobral..."
"Sám?"
Sám... to slovo... sám.
Nikto sa ma to nikdy nespýtal. Už viac krát mi to slovo povedala, ako keby vedela...cítila, že...
neviem...
Nedokážem ju ani klamať, jej oči, keď sa nám stretnú oči nedokážem to...bože
..Je to najlepšia kamarátka na svete. Najlepšia, jediná skutočná, ktorej...verím. Viem, že jej možem povedať všetko a ona to nepovie. Ale nepoviem, bojím sa. Nechcem ju stratiť. Nechcem urobiť chybu, koli ktorej by som stratil to najvzácnejšie, čo ma v živote stretlo hneď po mojej princezne...toto dievča je anjel. Ona mi tak strašne verí vo všetkom a ja jej doveru nikdy nesklamem...to by mi puklo srdce...
Raz som ju objal. Bolo to tak... krásne. Ten pocit....
Pozerám stále na tú fotku. Spomínam na spoločné akcie kde sme spolu boli. Neviem prečo mám pocit alebo to je strach? , že ju strácam, že už nenastane chvíla kedy budeme zase spolu a keď sme ďakujem za to Bohu...
Ona ani nevie, že si užívam a som rád za každú sekundu snou a že si prajem aby každá tá sekunda s nou trvala večne a že každá tá sekunda.. že pri každej tej sekunde mám pocit, že letím, že sa vznášam v oblakoch...ako motýl...že som naozaj úprimne šťastný Bože...
Chýba mi...neznesitelne moc mi chýba to, keď sa cítiš osamelý tak sám, že ťa nikto nechápe a jediný človek, jediná osoba, ktorej veríš a uprimne nadovšetko ju máš rád a vieš, že keby si jej povedal hocičo na svete tak by bola ticho a vieš že ona verí tebe a má ťa velmi rada ...tu stebou nie je.
A ti to potrebuješ. Potrebuješ aby tu bola, iba bola nič viac ale nie je...
Jediná, ktorej by si sa zveril uplne celý, tak velmi jej verím a viem, že možem ale... to je ďes ...
Spomienky... to je to najvzácnejšie a nakrajšie čo človek može nosiť v srdci. Spomienky, ktoré mi nikto nikdy nevezme. Fotky zhoria, zničia sa ale spomienky..to nosíš so sebou uplne všade....
A ona je tam... v mojom srdci.. zapísaná ako jedna úžasná osobnosť, úžasný človek, anjel s dobrým srdiečkom bez ktorej si neviem predstaviť svoj život, ktorá radikálne ovplivnila moj život, ktorej verím...
Pojdem snou aj do pekla... lebo ona tím mojím peklom už prechádza a drží ma aby som nespadol...