Dieťa a smrť...

[Jeremy]

Pred dlhšou dobou som videl reláciu, ktorá ma veľmi zaujala. Hovorilo sa v nej o smrti, v užšom zmysle o smrti vo vzťahu k deťom. Vzišlo z toho mnoho otázok a ja som ostal názorovo dosť poznačený po vyjadreniach a vzájomných diskusiách ľudí, ktorí sa v téme pohybovali a orientovali. Bola to tuším dlhoročná pracovníčka a zakladateľka detského hospicu, detská psychologička, človek, ktorý mal ako dieťa hlbokú skúsenosť s umierajúcim členom rodiny a ešte pár ľudí, ale bolo to naozaj pred pár rokmi... Pokúsim sa cez jednotlivé body vypichnúť základné otázky, ktoré mi utkveli v pamäti:

- Je dobré umierajúce dieťa pripraviť na nevyhnutné, vysvetliť mu (v rámci schopnosti odvodenej od vyspelosti dieťaťa) čo sa deje a pripraviť ho na smrť (až sa to zle píše...)? Alebo je lepšie spríjemniť mu posledné chvíle života ako sa dá a nestresovať ho snahou vysvetliť mu niečo, čomu sotva rozumieme mi sami?

- Je dobré vysvetliť malému dieťaťu situáciu, ak niekto z blízkej rodiny umiera, teda pripraviť ho na blížiacu sa smrť niekoho blízkeho?

- Pripustiť vôbec kontakt dieťaťa s umierajúcim v rodine? Čo prítomnosť dieťaťa pri samotnom umieraní blízkeho človeka?

- Zdá sa, že stále viac sa presadzuje trend, keď smrť sa berie pred dieťaťom ako určité tabu. Proste niečo, o čom sa nehovorí, niečo nevhodné. Do akej miery takýto prístup ovplivní dieťa do ďalšieho života? Nie sme ním poznačení aj my sami, keď dnes je už takmer pravidlom, že umierajúci trávia svoje posledné chvíle v neosobnom a cudzom prostredí nemocnice (hoci by nemuseli), často bez toho, aby ich držal za ruku niekto blízky? Umierajú v spoločnosti cudzích lekárov a sestričiek (hoci možno i milých), ktorý berú ich smrť ako bežnú rutinu. Najbližší príliš často ani nestoja o to sprevádzať ich na poslednej ceste, ba čo viac, lekári často takúto snahu primo potláčajú. So všetkým v tomto odstavci mám vlastnú, príliš osobnú skúsenosť, a tak to neberiem len ako nejakú domnienku.

- Je správne takto umierať a nechávať umierať svojich najbližších? Prítmoní v diskusii hovorili o svojich skúsenostiach s umierajúcimi, ktorí umierali vystrašení, zmetení a nesustále zháňajúcich svojho syna, dcéru, druha, ktorí však čakali na telefóne na "posledný" verdikt od lekárov, či tých, ktorí umierali vyrovnaní, zmierení a bolo medzi nimi aj dosť detí. Ono keď máte možnosť vidieť staručkú babku, ktorej počítajú posledné dni, možno hodiny, ako sa priam detsky teší na návštevu dcéry, najväčšiu starosť má o to, či má čisté ponožky, aby z nej mala dcéra radosť, ale zároveň viete, že dcéra jednoducho napriek sľubom takmer isto nepríde, naopak sestričky majú inštrukcie jej ani netelefonovať, ak sa stav náhle zhorší a bude to vypadať, že koniec príde čoskoro, človeka to chtiac či nechciac zasiahne.

Už asi začínam byť príliš osobný... Nechcem Vás ovplyvňovať tým, čo si myslím ja či tým, k čomu dospeli hostia v zmienenej relácii, takže postrehy budem prípadne glosovať medzi riadkami. A v blízkom čase si tú reláciu nie len z tohto dôvodu zrejme pustím znovu...

[Plyšáček]

Fenomén smrti vnímá dítě už od poměrně útlého věku.
Podobně jako sexualitu, pud sebezáchovy a touhu po štěstí máme i "porozumění smrti" přednastaveno v lidském nevědomí.
S dítětem je dobré o smrti mluvit, kdykoliv se zeptá nebo kdykoliv se s ní v rodině či životě obecně setká, nic netabuizovat a poučení o posmrtném životě přizpůsobit věku, rodinné víře a hlavně jeho vlastním představám.

U umírajícího člověka by měli být jeho příbuzní, zvláště nejbližší. Dítě vždy, pokud si to přeje a pokud stav umírajícího není příliš drastický. Na pohřeb děti chodit nemusí, snad jen na pohřeb rodičů. Záleží vždy na zvážení dospělých. Někdy může rozloučení s umírajícím členem rodiny velice pomoci v přijetí této nevyhnutelné situace.

Problematikou smrti se fundovaně zabývá Viliam Poltikovič v seriálu Brána smrti: http://www.ceskatelevize.cz/porady/10396652416-brana-smrti/dily/

Další vhodné pořady:
https://youtu.be/ebeAV6OLxT4
https://youtu.be/TcPfID9LSoU

Na závěr mého krátkého vstupu bych rád poznamenal, že materialisticky smýšlející lidé odvolávající se na poznatky vědy a její důkazy by si měli uvědomit, že dnešní moderní věda již dokazuje existenci posmrtného života, nezávislost lidské psýché (duše) na těle a tzv. vědomou kosmickou paměť, které říká lidstvo odedávna podomácku Bůh. Více http://www.vedaavira.cz .

[Filip]

Ak zomiera dieťa, tak by to malo samozrejme vedieť a ono to aj vie, pokiaľ nie je úplne malé. Predpokladám že v hospicoch ako je napr. plamienok, pracujú skúsení pracovníci, psychológovia a iní, ktorí vedia ako by mal rodič pracovať s umierajúcim dieťaťom ako sa k nemu správať a čo všetko mu povedať. Asi je najlepšie povedať dieťaťu pravdu, primeraným spôsobom a potom si užiť spoločné chvíle. Nemá cenu smrť tabuizovať, ale ani nie plakať nad ňou každý deň, čo dieťaťu ostáva.

Čo sa týka smrti, tak tá je v našej spoločnosti tabuizovaná. Žijeme v dobe kedy je smrť vytláčaná. Všetci nám hovoria ako máme byť mladí, krásni, úspešní. Rodíme sa v nemocnici a umierame v nemocnici. V minulosti sa umieralo doma. To že sa umiera v nemocnici, alebo v hospicoch je pochopiteľné, keďže tam má umierajúci zaistený najlepší liečebný komfort. Dnes umierajúci nemusí trpieť takými bolesťami, vďaka liekom, ako v minulosti. Nevýhoda nemocníc je že sú strašne neosobné. Ľudia by chceli zomierať v kruhu vlastnej rodiny. Veď predstava dobrej smrti, pre mnohých je zomrieť starý v spánku v kruhu mojej rodiny, synov, dcér, vnukov s vedomím že tu po mne niečo ostalo. Existuje termín eutélia, čo znamená dobrý koniec. Cielom eutélie je prijať a akceptovať smrť, uľahčiť umierajúcemu odchod z tohto sveta, pomôcť mu urovnať a vysporiadať všetky záležitosti ktoré ho trápia, aby umieral zmierený.

[Gabriel Svoboda]

Souhlasím s Plyšáčkem a Filipem. Slyšel jsem takový povzdech, že smrt dříve byla na každém kroku, otevřeně se o ní mluvilo a brala se jako samozřejmá a přirozená věc, zatímco sex byl absolutní tabu. Dnes je to tak nějak naopak ... a možná by neškodilo posunout se o trochu zpět, směrem ke zlaté střední cestě.

Pokud někdo umírá, smrt by se před ním rozhodně neměla tajit, ať už je jakéhokoli věku, toto má každý člověk právo vědět. Možná 0,1 % lidí je natolik nesvéprávných, že nemá smysl jim to říkat, ale rozhodně by to neměla být běžná praxe. Stejně tak blížící se smrt jiného člověka by se dítěti neměla tajit a dítě by mělo mít možnost být s umírajícím, za podmínek — jak píše Plyšáček — že si to samo přeje a umírání není příliš drastické. V účasti na pohřbu by se dítěti nemělo bránit, ale na druhou stranu chápu, že ne každé dítě se ho bude chtít účastnit a zvlášť pro menší děti to bude dlouhý nudný obřad, jehož smysl nebudou chápat.

[tom.poustevnik]

Zrovna dneska se na idnes objevil článek k tématu vlákna (asi taky čtou fórum ČEPEKu a chtěli k tomu něco říct):

Pro děti je smrt přirozená. Chtějí o ní mluvit, říká sestra z hospice

[Plyšáček]

Zrovna dneska se na idnes objevil článek k tématu vlákna (asi taky čtou fórum ČEPEKu a chtěli k tomu něco říct)...

Jojo, jsme pedofilní celebrity.

[Jeremy]

Našiel som odkaz na mnou zmienenú reláciu. Ak má niekto chuť tak prosím, veľmi zaujímavá relácia.
Relácia mala dve témy a tá o smrti samotnej začína od 42. minúty.

[Gabriel Svoboda]

Velmi smutné video, jen pro silné povahy.

Dělníci smrti — Mája (Stream.cz)

Na závěr 2. série Dělníků smrti uvidíte pohled na smrt, který je ten nejtěžší. Je totiž složité představit si něco tíživějšího než smrt dítěte - jenže umírání se bohužel nevyhýbá ani dětem. Jak se dají takové chvíle zvládnout? Jak mluvit s dětmi o tom, že jsou nevyléčitelně nemocné? A jak se chovat k těm, kdo tak tragickou životní situaci zažijí?