Mal som vtedy 12 rokov keď mi otec povedal, že jeho firma organizuje výlet ktorého sa možu zúčastniť deti zamestnancou. Spýtal sa či chcem ísť. Súhlasil som, pretože nikdy v živote som na žiadnom tábore nebol. Bol to moj prvý a jediný tábor, ktorého som sa zúčastnil.
Pamamtám si, že počas cesty autobusom do tábora som sa rozprával iba s bratom (ten tam išiel tiež so mnou).
Prišli sme na miesto vyložili sa, oboznámily so všetkými pravidlami a navečerali (pretože sme prišli večer). Počas večere nám vedúca povedala, že by bolo super keby sme sa predstavili všetkým. Mali sme povedať svoje meno, odkiaľ sme a kolko máme rokou. Bolo tam viac dievčat ako chlapcov.
Striedali sme sa. Raz sa predstavil chlapec raz dievča. A potom to prišlo - Ja sa volam Simonka a mám 8 rokou. Ja som sa do nej zamiloval. Bola strašne krásna. Dlhé hnedé vlasy po pás. Velmi pekné oči a ten jej smiech.
Pamatám si, keď som jej povedal obyčajné Ahoj a ona sa začala smiať a potom zdrhla.
Ale... ja som to celé neskor pos*al. Bol som do nej buchnutý. Mal som 12 a ona 8. Ona to začala na mne spoznávať. Ja som za nou lozil, otravoval ju, chcel telefonne čislo (ktoré mi neskor dala ževraj preto aby som jej dal pokoj) zatial čo ona.... Keď tak nad tím teraz rozmýšlam fakt neviem čo si o mne myslela. Neviem to. Pretože sme sa normálne bavili celú tú dobu, čo sme tam boli. Dokonca som ju nahanal okolo chaty a ona sa smiala a keď som ju chytil začala na mna kričať aby som ju pustil a že som úchil.
Potom si ešte pamatám ako sa prestala so mnou baviť, nevšímala si ma. Mna to bolelo tak som sa jej spytal, či budeme kamaráti ona nato... rozmyslím si to. Nijako som sa jej tam nedotkol. Nehladil ani nič. Bol som úchil jednoducho preto, lebo som bol od nej o 4 roky starší.
Pamatám si, že som bol z toho moc smutný. Mal som 12 a už v tom veku som nejako cítil, že to čo cítim, že to nikto iný necíti. Mal som 12 a nikomu som to tam nepovedal, že sa mi páči. Nikto to tam ani o mne nevedel. Cítil som lásku a už vtedy som ju vedel v sebe dusiť. Možno navonok nie ale vo vnutri ano. Neuvedomoval som si, že som pedofil ani to že som úchil ale vedel som, že to čo cítim necíti nikto iný a to bol dovod prečo som to tajil resp. začal tajiť. To, kto som som zistil až neskor keď som bol starší.
Bolo mi smutno z toho všetkého tak som šiel do svojej izby (sám) Nikto tam nebol (chalani mali izbu spoločnú v jednej sme boli 4). Iba tak som tam ležal a nič nerobil, keď mi niekto zaklopal na dvere. Bola to jedna z vedúcich asi 19 ročná vtedy. Že čo tu robím, mal som ísť na prechádzku. Tak som šiel k nej do izby kde bola jej "kolegyna". Ony sa opalovali a ja na nich pozeral a ani to so mnou nehlo.
Neskor som sa dozvedel že Simonka bola prvá, ktorá zistila, že tam nie som snimi a hľadala ma aj tam, kde je blbosť niekoho hladať. Asi sa o mna bála.
V tábore bola do mna zamilovaná jedna asi 10 ročná. Pozerala so mnou telenovelu držala ma za koleno ale ja som bol myslou uplne inde a k nej som cítil iba kamarátstvo.
Odtiahol som jej ruku a išiel znovu do izby a preležal ani neviem kolko som tam ležal. Pamatám si, že akurát bola dole v jedálni nejaká zábava a ja som bol stále v izbe. Tak som sa išiel pozrieť. Nepamatám si kolko som bol dole ale išiel som potom nazad hore, keď sa ma Simonka spýtala prečo idem hore. Povedal som jej, že mi nieje dobre. Ona že to povie vedúcej. Povedal som jej že nie nech nehovorí, že mna to prejde a išiel som hore. Lahol som si a rozmýšlal ani neviem nad čim, keď mi niekto zaklopal na dvere. Bola to Simonka. Sadla si vedla mna a spytala či má zavolať vedúcu. Znova som jej povedal nie to je ok. Odišla a prišla vedúca. (Simča ju ajtak zavolala) dala mi tabletku a šla preč. Potom prišla Simča a to si pamatám iba že som jej povedal že viem že ju zavolala ona tú vedúcu. A Simča ako povedala - Ano mohlo sa ti niečo stať.
Mali sme velkú krabicu do ktorej sme mohli vkladať svoje anonymne listy. Fungovalo to na princípe - Napíšeš na papier nejaky text napr "Páčiš sa mi" a pod to napíšeš meno. Hodíš do krabice. Krabica sa potom otvorí a papierik sa rozdá. Dotyčný nemá potuchy od koho to je) Za celý ten čas mi nikto nenapísal nič. Nikto. Teda nepamatám si, že by mi niekto niečo napísal. Teraz je mi to fuk a ani ma to neštve. Vtedy som bol z toho smutný.
Dalej si nepamatám o nej vobec nič. Neviem, či sme sa rozlúčili, keď bol den odchádzania. Nepamatám si ju už vobec. Iba to si pamatám čo som teraz napísal. Utržky. Mal som tam skvelých kamošou. Napriek tomu všetkému by som sa chcel vrátiť do minulosti a celý tábor si zopakovať presne tak ako sa stal. Tie pocity aj keď boli trošku smutné boli zároven jedny z najkrajších aké som kedy zažil. Na svet som sa díval detsky, lasku som vnímal detsky a bolo to strašne super.
Simonku som našiel na facebooku po 8 rokoch. Rovnako krásna ako predtím. Napísal som jej správu a pridal do priatelov. Neodpísala mi a ani ma nepotvrdila. Preto neviem doteraz, čo si o mne vtedy myslela a ako ma brala.
Všetci sme sa dohodli, že nabuduce pojdeme znova, ale vylet sa zrušil. Už neviem presne z akého dovodu.
Ale ako hovorím mám na nu úžasné spomienky. Mám ju pred očami ako 8 ročnú ako keby to bolo včera.
Ona mi dala do života niečo, čo ma odrazilo, z čoho som sa poučil a zobral si to najkrajšie... :-)
A navyše mám ju aj na fotke
