Je dosť neskoro, tak skúsim len stručne niečo málo o sebe. K tejto vašej ("našej" mi príde ako snaha sa nasilu družiť
) stránke som sa vlastne dostal vďaka najnovšiemu záujmu médií, konkrétne cez článok na portály denníka SME. Matne si spomínam, že som sem zavítal už pred pár rokmi, ale tým si vôbec nie som istý a nechcem zavádzať. Po zbežnom (tak 3-4 hodiny štúdia) vzhliadnutí som sa tentokrát zaregistroval. Na rozdiel od mnohých, ktorí to spravili predo mnou a ktorých príbehy som si stihol prečítať, neočakávam od toho nejaký zásadný obrat v živote, ani necítim náhlu potrebu sa vyznávať všetkým vo svojom okolí (aj keď by asi bolo skvelé, ak by to šlo...Viem, že to ide a záleží len na mne, ale snáď si rozumieme). V priebehu dospievania som si skoro začal uvedomovať, že asi budem na chlapcov, len som očakával, že s vekom to bude na mužov, čo sa nestalo. Ale aj to som veľmi skoro zachitil a tak si myslím, že žiadne dlhé obdobie neistoty a vnútorných rozporov som neprežil, aj keď v puberte to mnou samozrejme dosť otriaslo (...tu ma tak napadá, že sľubované "stručné niečo málo o sebe" už asi nedokážem celkom dodržať
). Skúšal som samozrejme nadviazať vzťah s dievčatami, aby som pôsobil ako "normálny" či už pre iných, alebo aj pre seba a dúfal, že však nejak bude. Našťastie (aspoň teraz to tak s istotou vnímam) som si však ujasnil dosť zavčasu, že vlastne nechcem zapadnúť do vzťahu, v ktorom by som bol regulérny podvodník. Takže som ostal sám a tak nejak sa s tým zmieril a hoci mám deti rád, viem, že vlastné mať nikdy nebudem. Neliečim a ani necítim potrebu sa liečiť. Páčia sa mi chlapci a priťahujú ma najmä tý dospievajúci (11-15), ale presvedčil som sám seba, že im nie som a nebudem nebezpečný (nikdy nehovor nikdy, takže povedzme že moja istota sa iba blíži k 100%). Naučil som sa vnímať môj údel nie ako prekliatie, ale skôr ako "dar" vnútornej blízkosti k deťom, vďaka čomu ich môžem postrkovať správnym smerom (alebo sa o to aspoň snažiť) a ešte ma to vnútorme napĺňalo. A nie, nepracujem s deťmi profesionálne Je toho samozrejme veľa, čo by som mohol popísať, ale na druhej strane, kto by to zase čítal, takže to ukončím. Už od základnej školy rád píšem, dokonca v asi 12-tich rokoch som spracoval svoju prvú (a poslednú) súkromnú básnickú zbierku
, takže som vážne uvažoval, že by som skúsil niečo napísať do sekcie vlastnej tvorby, ale skôr klasický príbeh než rýmovačky. Príbeh o Ondrovi mi prišiel mimochodom dosť zaujímavý a prečítal som ho naozaj s chuťou 
Meno autora som zabudol, ale však v prípade, že túto moju naozaj stručnú slohovú prácu bude čítať a dočíta, určite bude vedieť, že je reč o ňom Ak by mal niekto nedajbože ešte nejaké doplňujúce otázky, rád ich zodpoviem, ale inak vás už nebudem mučiť a odchádzam si ľahnúť
PS: Som lenivý si to dokonca prečítať sám po sebe, takže sa vopred ospravedlňujem za preklepy a prípadné chyby... Dobrú noc
Čo sa zmenilo je to, že som našiel niekoho, koho cez to všetko milujem a som vďačný za možnosť zdieľať s ním život. 
Zároveň nechcem byť rozvláčny a zmyslom tohto doplnenia môjho príbehu je skutočne hlavne túžba poďakovať všetkým, vďaka ktorým som sa posunul až sem a pritom si dokážem povedať, že som úprimný k ostatným, ale hlavne k sebe. A v tomto príbehu hrajú veľkú rolu práve ľudia, ktorých som spoznal tu, na ČEPEKu. Tí, s ktorými sa stretávam a som v kontakte naďale, ale aj tí, s ktorými sa kontakt z nejakého dôvodu prerušil. Ďakujem 