Hoci určite nie som žiadny spisovateľ, tu máte teda krátku poviedku. Mrazivá noc
''Celý deň sa len flákaš po meste a ja keď prídem domov z roboty ani nemám čo jesť!''
Ozývalo sa tlmene spoza zavretých dverí tmavej izby. Úplnú tmu narúšal len pás svetla pod prahom a jemné svetlo pouličných lámp za oknom. Vonku bola tuhá decembrová noc.
''A načo si minula všetky peniaze čo som ti dal?''
Hrubý mužský hlas doliehal aj k dievčatku, schúlene sediacemu na posteli. Otcov hlas v nej vzbudzoval strach a odpor. Najradšej by sa postavila a vysvetlila ako to celé bolo. No bola príliš slabá aby sa tomu hlasu vzoprela. Nepomohlo ani keď si priložila dlane na ušká. A aj keby áno, jedno ucho predsa len chcelo počuť, čo sa o dve izby ďalej odohráva.
''Posledné peniaze si mi dal 2 týždne dozadu, čo sotva stačilo na jedlo pre nás a Lenku.''
Mamin hlas ju čiastočne upokojoval. Vždy keď otec príde takto neskoro v noci domov, býva podráždený a zlosť si vybíja na mame alebo na nej. Ale mamina to väčšinou dokázala ustáť, až na zopár výnimiek.
''Pritom všetky peniaze míňaš ty, na ten svoj alkohol!''
Mamin plačlivý hlas v nej iba zosilnil šíriacu sa úzkosť. Ma zavolať políciu? A čo by im povedala?Verili by jej vôbec? Veď má len 8 rokov a mamina vravela, že ak zavolá na oca políciu, za chvíľu ho prepustia a potom im ešte iba nastanú zlé časy. A aj tak táto hádka je len kvôli nej. Jej dala mama poslednú porciu dvoj-dňového obeda na večeru. Možno keby ju nezjedla, všetko by bolo OK. Otec by sa najedol a v kľude by išiel spať. Najradšej by bola keby odišiel a už sa nevrátil. A možno je to ona, čo by mala odísť, aby už mamina nemusela nikdy plakať a.. PLESK! Jej myšlienky pretrhol rýchly plytký úder a rinčanie skla.. zrazu bolo ticho.. počula len mamin trasľavý vzlykot a potom rýchle kroky.
''Kam ideš ty kurva? Ešte sme ani nezačali!''
To bolo dosť. Dievčatko ovládla panika. Vyskočilo z postele, rýchlo si oblieklo sveter a vybehla von z izby. Príkazy otca aby mama otvorila spálňové dvere už nevnímala. Chcela odísť. Utiecť! PREČ!
Pri vchode si obula čižmičky, odvesila vetrovku a vybehla von.. do mrazivej noci.
V ten istý moment, asi 5 blokov odtiaľ sa zabuchli dvere od policajnej stanice. Na ulicu vyšiel asi 25 ročný mladík. Mal obuté čierne topánky, oblečené modré, ošuchané rifle a šedo-oranžovú vetrovku na zips. Mal dlhšie hnedé vlasy, ktoré mu padali do tváre a modré oči. Volal sa Adam a nevyzeral ako voľaký kriminálnik, skôr ako ďalší mladý človek, čo sa vlastnou hlúposťou dostal do prúšvihu.
Asi 3 hodiny predtým zastavila Adama za mestom policajná hliadka. Už vtedy vedel že je zle. Šoféroval bez dokladov na auto a navyše mu vo vrecku našli sáčok marihuany. Nasledovalo zadržanie, odvedenie na policajnú stanicu a tam výsluch. Darmo sa policajtom snažil vysvetliť, že auto je riadne zaregistrované, v dobrom technickom stave a všetky doklady môže doložiť. Ich zaujímalo, len to že s ním majú kopu papierovačiek.
Teraz kráčal tichou ulicou a s tučnou pokutou na ktorú ani netušil kde zoberie peniaze. Za práskania snehu pod jeho podrážkami, myslel už len na teplú posteľ doma.
Keď prechádzal cez malý park, započul jemný detský plač, vlastne len vzlykot. Najskôr si myslel, že sa mu to len marí, ale keď ho započul znova, vybral sa smerom odkiaľ prichádzal. Po pár metroch zbadal malé dievčatko, sediace na lavičke. Nechápal čo môže tak malé dievča, robiť uprostred noci, v parku a navyše samé. Podišiel bližšie..
Teraz ho už videl jasnejšie. Malo ale 7-8 rokov, blonďavé jemne vlnité vlásky pod plecia, fialovú šuštákovú bundu, iba svetlo modré tepláky a hnedé čižmy z ktorých jedna bola rozviazaná.
Časť jeho ja, mu hovorilo, aby šiel ďalej a druhá že nemôže predsa nechať také malé dievča samé v parku, uprostred noci.. Tak podišiel bližšie.
''Ahoj kde máš mamu alebo ocka?''
Dievčatko zdvihlo hlavu, tvár mala uslzavenú a zo krásnych modrých očí jej zračil strach. Neodpovedala.. len ešte väčšmi plakala. Adam neváhal a sadol si k nej.
''Čo sa ti stalo? Koľko tu už takto sedíš?''
Dievčatko sa naňho znova pozrelo, tentokrát detailnejšie. Nevedela čo má povedať. Ten ujo vyzeral mlado a tiež sa jej zdal byť vystrašený, čo ju upokojovalo.
''Ušla som z domu,'' povedala chrapľavým detským hlasom.
''Prečo si ušla?'' Čo sa stalo?'' spýtal sa Adam.
''Ocko prišiel neskoro domov a vždy keď príde neskoro domov, je nervózny a robí mne aj mame zle.
''Ako zle? Spýtal sa Adam, hoci tušil čo tým myslí, chcel sa ale uistiť.
''Nájde si nejakú zámienku aby sa mohol hádať. Väčšinou iba kričí, ale občas maminu aj udrie a potom ubije aj mňa,'' hovorilo dievčatko a veselšie dodalo, ''ale inak je na mňa dobrý, no s maminou sa často vôbec nerozpráva.''
Adam počul dosť. Sám zapamätal dosť z vlastného detstva, keď prišiel jeho otec naliaty z krčmy a bil jeho matku za každú triviálnosť. Doteraz nechápal, ako to mohla toľké roky trpieť. Ako sa tak teraz pozeral na to nevinné dievčatko, lomcovala ním zlosť.
Adam vstal.
''Tak poď so mnou, ukážeš mi kde bývaš a ja sa s tvojim otcom porozprávam.''
''Nie, nie prosím, ono sa tým len všetko zhorší, prosím zostaňte tu ujo,'' prosilo dievčatko a Adam videl, že to myslí vážne.
''Tak v prvom rade ma môžeš volať Adam, a ako sa voláš ty?''
Dievčatko chvíľu váhalo a potom povedalo, ''Lenka''
''Dobre Lenka, ale tu nemôžeš zostať, to chápeš pravda?'
Dievčatko prikývlo.
Adam sám nevedel čo si ďalej počnúc. Normálne by išiel na políciu, nech to je ich starosť, ale práve teraz z tadiaľ vyšiel a bolo to to posledné miesto kam by sa vracal. Ísť na vlastnú päsť k nej domov, tiež nevyznelo ako najlepší nápad a sám bol dosť unavený, nie ešte to dievča.
''Nechceš ísť na noc ku mne? Bývam len pár stoviek metrov odtiaľto. Môžeš sa v teple najesť a kľudne sa vyspať. Čo ty nato?
Nezdalo sa jej to. Najradšej by zostala tu, na tej lavičke celú noc. Už aj tak už toho napáchala dosť. Ale čo ak ju nájde niekto iný? Nebodaj otec? Nieje až tak ďaleko od domu a keď zistil čo sa stalo, určite sa ju vybral hľadať a ten posledný koho chcela teraz stretnúť, bol niekto koho pozná.
''Dobre,'' povedala a vstala z lavičky, ''ale neublížite mi pravda?''
Adam sa na ňu prekvapene pozrel. Keď stála bola mu sotva po lakeť. Kvokol si k nej, zaviazal jej rozviazanú šnúrku na čižmičke, zips na bunde jej zapol až po bradu a pozrel jej do tváričky.
'' Nie zlatko, sľubujem,'' Lenka sa jemne pousmiala, ale nič nepovedala. Adam vstal a vystrel ruku.
''Tak čo ideme?''
Lenka sa chytila jeho ruky a spolu vykročili do noci.
Adam sa snažil ponáhľať, chcel byť pre seba no najmä kvôli Lenke, čo najskôr vnútri. Rúčku mala studenú ako ľad a nemala ani čiapku a šál. Za 5 minút boli pri činžiaku kde Adam býval. Po schodoch vyšli na 3 poschodie. Adam vybral kľúče a trasľavou rukou sotva trafil do kľúčovej dierky. Zaznelo známe cvaknutie zámky. Adam otvoril dvere a zažal svetlo. Lenka vbehla dnu ani nevedel ako. Tá malá ma viacej energie ako ja, pomyslel si.
''Mala by si si vyzuť, tie čižmy'', povedal Adam otváriac najvyššiu poličku na šatníku. Vybral z nej jedny z papúč ktoré tam mal v prípade návštevy. Položil ich pred Lenku a tá do nich vhupla. Biele bavlnené papuče a hoci boli najmenšie aké mal, Lenkine nohy boli ešte aspoň o 3 čísla menšie.
''Chceš čaj, alebo niečo iné?'' spýtal sa Adam milo
''Kakavko'' odvetila Lenka, ''ak by sa dalo prosím''
''Ako by sa stalo. Zatiaľ si môžeš ísť zapnúť telku do obývačky a ja ti ho tam donesiem'' povedal a odkráčal do kuchyne.
Dal zohriať mlieko a v jednej z poličiek našiel sáčok s kakavom. Potom pozrel do chlebníka a vybral z neho vianočku. Položil ju vedľa kakava. Jedným skokom prešiel k chladničke a otvoril ju. Po chvíľke obzerania našiel čo hľadal. Maslo a džem. Načiahol sa za nimi a keď sa otáčal myklo ho. Vo dverách stála Lenka a pozorne ho sledovala.
''Vyľakala si ma,'' povedal Adam s úsmevom. No Lenka akoby ho ani nepočula.
''Myslíš že je mamina v poriadku?'' Adam počul z jej hlasu obavy.
Veci ktoré vybral z chladničky odložil na linku a pristúpil k nej.
"Lenka ja som mal podobného otca ako máš ty, tiež občas udrel moju mamu, ale nikdy nebol zákerný a nijak vážne by jej neublížil. Brával nás na výlety a väčšinu času bol milý.. len občas sa.. no, nazvime to že občas skrátka nebol vo svojej koži. Ale to sa stáva každému, je to ľudské. Nikto nieje dokonalý. Som si istý že keď tvoj otec zistil že nie si doma, bežal za tvojou maminou a obaja odrazu zabudli, že sa vôbec hádali." Adamovi sa to zdalo logické.
"Ale ty nepoznáš môjho otca, aký on dokáže byť," mala pravdu, ale Adam ju chcel za každú cenu upokojiť, aspoň na teraz. Kvokol si k nej a zahľadel sa do jej krásnych modrých očí.
"Vieš občas takéto významné situácie vedia spojiť, aj dovtedy vzdialených ľudí. Chceš vedieť čo si myslím? Myslím si že keď sa tvoji rodičia začnú nabudúce hádať, spomenú si na dnešný deň a ihneď ich to prejde. Zajtra už takto budeš doma so svojou mamou a všetko bude tak ako predtým" Adam sám seba o tom presvedčil.
Lenka sa usmiala od ucha k uchu. "Ďakujem Adam."
"Nemáš začo" povedal s úsmevom a pohladil ju po vláskoch a líčku.
Vstal.
"Teraz hybaj pozrieť čo je v telke, za chvíľu ti prinesiem kakavko."
Lenka rýchlo odbehla a Adam sa vrátil k linke.
Odkrojil 5 krajcov z vianočky a natrel ich maslom a džemom. Z jednej zo skriniek vybral tanier a všetky krajce naň poukladal, zalial kakavo a celé to odišiel zaniesť do obývačky.
Keď otvoril dvere Lenka sledovala jediný kanál kde chodili non-stop rozprávky.
"Pozerávam to aj doma. Len rodičia mi to dovolia maximálne do deviatej"
Tak nemôžu byť až taký zlí, pomyslel si.
"Tu máš kakavko a niečo malé pod zub", podal jej tanier a veľkú šálku položil na stôl pred ňu.
"Máš rada vianočku?" spýtal sa.
"Milujem ju" odvetila Lenka, už s kusom vianočky v ústach.
"Idem teraz do sprchy, čiže ak budeš čokoľvek potrebovať stačí ak zakričíš."
Lenka len prikývla, zahľadená do rozprávky.
Adam odišiel do spálne. Na horúcu sprchu sa tešil odkedy ho pustili z policajnej stanice. Oblečenie si odložil na posteľ, z komody vytiahol uterák a vošiel do sprchy. Nikam sa neponáhľal. Vychutnával si každú kvapku teplej vody. Asi po pol hodine vyšiel zo zaparenej kúpelne a cítil sa oveľa lepšie. Vedľa ešte stále počul hlasy kreslených postavičiek. Usušil sa, obliekol sa do zelených teplákov a červeného trička. Obul si papuče a išiel skontrolovať Lenku.
Keď vošiel do obývačky Lenka spala sediac na gauči s tanierom od omrviniek na bruchu a do poli vypitým kakavom na stole. Adam podišiel bližšie. Opatrne zodvihol tanier z Lenkinho brucha a odložil ho na stôl. Ovládačom stíšil hlas na televízii. Pozrel sa na spiacu Lenku a chvíľu premýšľal. Potom odbehol do spálne a vrátil sa s vankúšom z vlastnej postele a dvoma dekami.
Vankúš položil na ľavý koniec gauča. Opatrne chytil Lenku oboma rukami pod pazuchy a hlávku jej položil na vankúš. Potom jej zodvihol nohy a tiež jej ich presunul na gauč. Nakoniec ju až po plecia zakryl dekou. Lenka jemne vzdychla, vytiahla si ruku z pod deky, pritlačila si ju k sebe a pomrvila sa. Vyzerala nadmieru spokojne. Adam sa otočil, zodvihol zo stola tanier a šálku a odniesol ich do kuchyne kde ich položil do dresu.
Vrátil sa do obývačky, ticho prešiel popri spiacej Lenke a sadol si do kresla. Vyložil si nohy a zakryl sa dekou. Chvíľu ju len tak sledoval. Vyzerala nádherne. Ako anjel ktorý sa stratil a treba ho chrániť. Nedovolil by nikomu, aby ju vyrušil z jej pokojného spánku. Nemyslel už na nič, nemyslel na to kde zoberie peniaze na pokutu, ani nato, čo ďalej ráno podnikne s Lenkou. Vnímal len tento okamih. Tu a teraz.
A ako zaspával, ešte stále jedným okom sledoval spiace dievčatko, osvietené len jemným svetlom pouličných lámp.
