Ono to začalo jednou cestou autobusom do školy (ešte na začiatku strednej), prisadla si raz ku mne jedna piatačka kedže bol plny autobus. Cesta chvílku trvá a zdala sa mi že je dosť vystrašená/v pomykove, tak som sa k nej prihovoril, spýtal sa jej do ktorej triedy chodí a tak.. Nepovedala prečo je smutná, no z jej rozprávanie som akosi vydegugoval že nedávno prešla na druhy stupeň, je s veľa novymi spolužiakmi a zrejme sa trošku tažšie adaptuje. Tak som jej porozprával o mojom prvom dni na strednej aj s patričnym prehánaním aby som ju rozveselil, čo možno aj troška pomohlo. Tak sme vystúpili a každy si išli svojou cestou. No ja som ju nepustil z hlavy cely deň. Uvažoval som nad ňou a premietal náš rozhovor stále dookola v hlave, každé slovo zvlášt a dúfal som že ju stretnem znova cestou naspäť, no stretol som ju až o dva dni znova cestou do školy. Už z dialky na zastávke som ju zbadal a až mi srdce zabúšilo. Len sme sa pozdravili, no to jej krásne "ahoj" mi zarezonovalo v hlave na veľmi dlho. Bohužial v autobuse sme si už nikdy k sebe nesadli, kedže každy z nás sedel s vlastnymi rovestníkmi. Ešte sme sme pár krát pozdravili a tym to skončilo. Ja som si ju naďalej, ale mesiac-dva úpenlivo všímal aj jej kamarátky a ich čaro ma veľmi dostalo, boli celkom iné ako moje spolužiačky, ale pritom tak nádherné. Ale vravel som si že nemôžem doliezať k malím dievčatkám, bolo by to maximálne divné a čo na to kamaráti.. Tak som to nechal plavať no odvtedy poškulujem po dievčatkách na ulici a neviem sa nabažiť pohľadu keď okolo mňa "hrdo" (ako to ja nazývam) kráča niejaké to dievčatko. Dlho som si to ani neuvedomoval, prijal som to ako normálnu súčasť života, ale za posledný polrok som sa začal tym zaoberať trošku viac, lebo predsa len je to trošku ojedinelé

a veľa z vás sú uplne normálny ľudia a nie je hanba byť jednym z vás/nás.