Rozhovor s pedofilom Danielom Liddelom: Aj pedofil je len človek (ChangeNet.sk)

[DeepInHeart]

Aj pedofil je len človek (ChangeNet.sk)

Niečo z toho, čo by ste mali vedieť o pedofílii, ale nemali ste sa koho opýtať.

Keď som si po vyše roku čítal svoj článok Protest proti petícii proti pedofílii, ovládol ma pocit, že je tu ešte niečo nejasné, nedopovedané a že by som s tým mal niečo urobiť. Tak som napísal Danielovi Liddelovi a položil mu niekoľko otázok. A pretože Daniel súhlasil so zverejnením, tu je náš rozhovor:

Peter: Predpokladám, že Daniel Liddel nie je Tvoje pravé meno. Je to tak?

Daniel: Liddel z pochopiteľných príčin nie je moje pravé meno. Priezvisko Liddel som si zvolil preto, lebo Alica Liddelová bolo dievča do ktorej bol Lewis Carroll zamilovaný a pre ktorú napísal svoju slávnu knihu „Alica v ríši divov“.

Lewis Carroll patrí medzi mnohými komunitami tzv. „girlloverov“ (heterosexuálnych pedofilov) za pekný príklad pedofilnej lásky, ktorá nikomu neubližovala. Alica aj neskôr na Carrolla spomínala len v tom najlepšom.

Peter: Prečo si sa rozhodol písať si weblog?

Daniel: Pravda je, že som sa začal s tou myšlienkou pohrávať už dávnejšie predtým, len som asi necítil dostatočne silný impulz. Trochu ma „nakopli“ niektoré podobné blogy na iných blogosférach. Navyše na SMEblogu sa čas od času objavili články ktoré pedofíliu spomínali a častokrát veľmi skreslene. Tak som si jedného dňa proste povedal že do toho idem.

Peter: V tiráži weblogu si sa otvorene priznal k pedofilnej orientácii. Dlho si sa odhodlával? Uvažoval si vôbec nad tým, že by si sa nepriznal?

Daniel: Od začiatku mi bolo jasné, že tam uvediem, že som pedofil. Ostatne, môj prvý príspevok bol o pedofílii a bolo by nefér keby som sa staval proti démonizácii pedofilov a tváril sa že sa ma to inak osobne netýka, aj keď sa ma to osobne veľmi týka. Bolo ťažšie odhodlať sa písať blog, než napísať tam že som pedofil. Už nejaké tie diskusie na internete mám za sebou, takže to pre mňa nebol žiadny problém. Ťažšie to bolo skôr v počiatkoch. A veľmi ťažké je priznať to pred niekým v reálnom živote, so svojou skutočnou tvárou a menom, keďže taký človek Ťa môže ľahko zničiť. Ale je to niečo, čo človeka veľmi oslobodzuje.

Peter: Teraz mi nie je jasné, čo človeka oslobodzuje. Písanie weblogu, alebo priznanie v reálnom živote?

Daniel: Oslobodzuje zdôverenie sa niekomu v reálnom živote. Proste to vedomie že jestvuje niekto, kto vie čo cítiš a za tieto Tvoje pocity Ťa neodsudzuje (neznamená to, že musí nutne súhlasiť so všetkými Tvojimi názormi), ale stále Ťa berie ako úplne normálneho človeka. Je to niečo ako keď si smädný a konečne nájdeš vodu. Strašne to pomáha a to nie je len moja skúsenosť, ale aj skúsenosť väčšiny pedofilov, s ktorými som sa na túto tému bavil.

Peter: Slovo pedofília je v spoločnosti vnímané veľmi negatívne. Vládne tu predstava, že čo pedofil, to zločinec, alebo aspoň potenciálny zločinec. Ako vnímaš pedofilnú orientáciu Ty? Ako by si ju definoval?

Daniel: Odpoveď je v skutočnosti jednoduchá, ale z dôvodu negatívneho mediálneho balastu je občas ťažšie pochopiteľná.

Definícia pedofilnej orientácie je v podstate veľmi jednoduchá. Pedofília je dominantná sexuálna orientácia na osoby bez vyvinutých druhotných pohlavných znakov.

Ako z toho jasne vyplýva, pedofília je orientácia (cítenie) a nie skutok. V médiách býva slovom „pedofília“ často označované sexuálne zneužívanie detí, čo je rovnaký nezmysel ako keby v prípade že nejaký muž znásilní ženu napísali že „sa dopustil heterosexuality“, „je podozrivý z heterosexuality“ a pod.

Tak ako môže heterosexuál nemať celý život sexuálny styk a stále bude heterosexuálom, tak aj homosexuál môže mať (z rôznych dôvodov - výchova, náboženstvo a pod.) za celý život sex len so ženou a stále bude homosexuál.

To isté platí o pedofiloch. Pedofil automaticky nezneužíva deti (rovnako ako heterosexuál automaticky nezneužíva ženy) a rovnako nie každý, kto zneužije dieťa je hneď pedofil, o čom svedčia aj policajné štatistiky.
Takže pedofil je človek orientovaný na deti, rovnako ako heterosexuál na ženy.

Akú má povahu, ako sa správa, akú má morálku, názory, vzťah k deťom a pod., nemá s definíciou nijaký súvis. Môžeme sa dohadovať či je pre pedofila viac typické deti zneužívať, alebo sa im s láskou venovať, nič to nemení na definícii. Medzi pedofilmi budú vždy takí ľudia, čo im záleží len na sebe, rovnako aj takí, ktorým viac záleží na iných. Ako všade inde. Pedofil je taký istý človek ako ja, Ty, sused, kamarát Jano, Tvoj syn, Tvoja sestra a pod. Každý je jedinečný.

Čo sa týka mňa osobne, pre mňa je moja orientácia istá črta osobnosti, za ktorú som vďačný. Vnímam ju nielen ako sexuálnu orientáciu, ale ako celý vzťah k deťom, kde sexualita je len jednou farbou z celého spektra. Má tam svoje miesto, ale nijako „netrčí“ von a nie je na úkor žiadnej inej „farby“. Toto nie je „definícia pedofílie“, to je definícia môjho vzťahu k deťom. S deťmi mám dobré vzťahy, znamená to pre mňa mnoho a v nijakom prípade ich nemám v úmysle pokaziť. Môj vzťah k deťom a hlavne ich správanie ku mne, je pre mňa istá forma zadosťučinenia, kedy sa môžem len blahosklonne pousmiať nad tými, ktorí tak silno kričia, že som nebezpečný a že deťom škodím.

Peter: V stručnej definícii pedofílie na Wikipédii sa píše, že „patrí medzi poruchy voľby sexuálneho objektu“. Z použitia slova porucha vyplýva, že pedofília nie je v poriadku, nie je normálna resp. žiadúca. Ako to vidíš Ty?

Daniel: „Odborná“ definícia pedofílie je častokrát zmätočnejšia než by bežný človek predpokladal. Mnohí dokonca argumentujú tým, že pedofília je choroba, lebo je uvedená medzi diagnózami a má aj svoje číslo. Lenže napr. na to aby to bola choroba, musí mať isté patologické symptómy v chovaní, v správaní a pod. Navyše definícia diagnózy „pedofília“ je trochu iná v americkom zozname duševných chorôb a trochu iná v európskom. Mnohý pedofil ani nespĺňa kritéria toho, aby bol diagnostikovaný chorobou s názvom pedofília. Čo sa týka wikipedie, pochybujem, že to tam písal nejaký odborník. Pravdepodobne to bude opis z nejakého slovníku cudzích slov, kde sú pod heslom pedofília častokrát neskutočné blbosti.

Ak by pedofília bola „porucha voľby sexuálneho objektu“, muselo by byť jasné, čo sa pod sexuálnym objektom presne myslí a čo sa myslí tou voľbou. Lebo ja som mal v živote sex len s dospelou osobou nad 21 rokov. S nikým mladším. Napriek tomu som pedofil.

Ja používam definíciu pedofílie tak, ako ju chápe slovenská a česká sexuológia a ktorá je navyše jediná logicky udržateľná. Pri akejkoľvek inej definícii sa dostaneš do paradoxných situácii, kedy buď niekoho, koho sexuálne priťahujú deti, nebudeš považovať za pedofila, alebo dostaneš do tej kategórie ľudí, ktorí nemajú žiaden spoločný znak.

Čo sa týka toho že je to „porucha“. To by bola zložitá filozofická debata. Museli by sme si zadefinovať „poruchu“. Je to zrejme niečo škodlivé, čo spôsobuje svojou nesprávnou funkčnosťou problémy. Nemyslím že napr. pedofil, ktorý venuje väčšinu času deťom a nikdy žiadnemu neublížil je „porušený“. Ak napr. heterosexuál znásilňuje ženy, jeho poruchou nie je jeho heterosexualita, ale jeho patologické správanie.

Že je pedofília nežiadúca, je pravda. Napriek tomu, že ľudia nevedia čo to je a čo to obnáša. Cigáni sú tiež nežiadúci. V Izraeli medzi Židmi sú nežiadúci Arabi, v niektorých arabských krajinách sú nežiadúci Židia. A mohli by sme pokračovať do alelujá :-)

No a že nie je normálna? Samozrejme že nie je. Rovnako ako homosexualita. Rovnako ako bledá pleť v južanských krajinách a tmavá v severských. Nie je to norma a ani nikdy nebude. Dokonca aj tá teoreticky spoločensky prijateľná forma pedofílie nie je normálna, lebo už len to, že chlap sa s láskou venuje cudzím deťom, nie je normálne. Aj keby ten chlap nebol pedofil. Lebo to chlapi väčšinou nerobia. Otázka znie, či úplne všetko čo nie je normálne, je škodlivé a či všetko čo je normálne, je správne a dobré.

Peter: Takže podľa Teba pedofília nie je chorobou? Preto, že sú nepresnosti v jej definícii ako choroby?

Daniel: :-) :-) :-)
Je to celé zmätočné, bohužiaľ. Jestvuje diagnóza ktorá sa volá „pedofília“ a jestvuje sexuálna orientácia ktorej hovoríme pedofília a nie úplne sa kryjú.

Psychická choroba je niečo, čo spôsobuje „majiteľovi“ tejto choroby alebo jeho okoliu nejaké problémy. Mnohí pedofilovia síce trpia depresiami a podobne, ale to je v dôsledku ich vnútornej izolácie a uvedomenia si ich postavenia, v ich ťažkom vyrovnávaní sa s niečím, čo je považované za najväčšie zlo na Zemi a v dôsledku nemožnosti venovať lásku milovanej osobe. Čo samozrejme neplatí nutne pre všetkých. Navyše tí ktorí majú takéto problémy, ich majú nie priamo kvôli ich orientácii, ale kvôli tomu, v akej sú vďaka ich orientácii pozícii.

Myslím že pedofil, vyrovnaný so svojou sexuálnou orientáciou a akceptovaný svojim okolím, ktorý je zároveň zodpovedný človek, má deti rád a má možnosť sa im venovať, sa dá len veľmi ťažko označiť za duševne chorého.

Peter: Dobre, zanechajme teda „chorobnosť“ pedofílie a posvieťme si na jej „normálnosť“. Pochopil som to tak, že pre Teba je pedofília normálna a väčšinou ľudí je chápaná ako nenormálna len preto, že je iná. Pochopil som to dobre?

Daniel: Či je pedofília „normálna“ závisí od toho čo pod pojmom „normálny“ rozumieme. Viem že to vyznieva ako hra so slovíčkami, ale nie je. Mnoho ľudí chápe pri rôznych prípadoch slovo „normálny“ vždy v inom význame.

Ak slovo „normálny“ vnímame ako ekvivalent slova „správny“, „dobrý“ a pod. a slovo „nenormálny“ v jeho presnom opaku, tak pedofília nie je nenormálna, ale ani normálna. Dobré alebo zlé už môžu byť len konkrétne skutky.

Ak slovo „normálny“ chápeme ako „prirodzený“, tak pedofília normálna je, lebo sexuálna orientácia na deti jestvuje odnepamäti a ja verím tomu že nie je „od prírody“ patologická. Patologické prejavy pedofílie sú neprirodzené rovnako ako patologické prejavy heterosexuality.

Ak slovo „normálny“ chápeme ako „bežný“, „väčšinový“, tak pedofília a akýkoľvek jej prejav (či už pozitívny alebo negatívny) rozhodne nie je normálna. A to v akejkoľvek forme. Aspoň u mužov.

Peter: To, o čo sa tu pokúšame, nie je to hra so slovíčkami, sú to pokusy o definíciu, hľadanie správneho významu slov. Pretože slová môžu mať viac významov a keď nie je jasné, v ktorom z tých významov slovo používame, nikdy si neporozumieme. Napríklad slovo láska sa bežne používa ako zhrňujúci motív altruistického správania (viď. „miluj blížneho svojho“), alebo ako rozvinutie pudu, ktorý nás nabáda chrániť svoje gény vo svojich deťoch (rodičovská láska), alebo ako rozvinutie rozmnožovacieho pudu (napr. láska Rómea a Júlie), alebo ako ešte niečo iné (ďalšie významy si môže doplniť každý sám). V tom treťom prípade však ide o extrapoláciu veľmi nelineárnu a city, ktoré takto vznikajú, zvyknú byť veľmi ušľachtilé. Napriek tomu tento druh lásky obsahuje aj sexuálnu túžbu. Samozrejme, že existuje aj platonická láska. Ale nie je tá svojím spôsobom nenormálna, keď popiera príčinu svojho vzniku?

Po tejto rečníckej otázke Ti kladiem otázku, na ktorú očakávam odpoveď. Akého druhu je Tvoja láska k malým dievčatám, resp. k nejakému konkrétnemu dievčaťu?

Daniel: Aká je moja láska k nejakému teoretickému dievčaťu, alebo v princípe k dievčatám všeobecne?
Je to láska altruistická, ochraniteľská (kvázi-rodičovská) s erotickým zafarbením. V podstate je tam niečo z každého druhu. Je tam túžba po tom aby bola šťastná, aby sa cítila dobre a v bezpečí, snaha chrániť a starať sa, byť tým u koho sa dá nájsť zázemie a bezpečie, s ktorým sa cíti dobre. Zároveň je v týchto citoch sexuálna (telesná) príťažlivosť, ktorá to všetko ostatné istým spôsobom umocňuje a zvýrazňuje. Pre správne pochopenie (aj keď si uvedomujem, že málokto to dokáže pochopiť) netreba všetky tieto pocity vnímať oddelene, ale navzájom. Napr. keď sa dieťa (dievča) ku mne pritúli, cítim zároveň všetko vyššie popísané. Napr. to na mňa pôsobí aj po sexuálnej stránke, ale keďže (moja) sexualita je veľmi silne previazaná s „dušou“, neprejavuje sa to tak, že by som jej chcel „niečo robiť“. Skôr to umocní všetky ostatné pocity. Pre mňa je neprijateľná a absolútne nepredstaviteľná akákoľvek forma násilia a tiež odsudzujem manipuláciu.

Bolo jedno dievča, do ktorého som bol strašne, ale fakt strašne zamilovaný. Nebolo snáď hodiny kedy by som na ňu nebol myslel. Sexuálne ma priťahovala tak, ako nikto predtým ani potom v celom mojom živote. Túžil som s ňou tráviť čo najviac času, dívať sa na jej tvár, ako sa usmieva, pozerať do jej čarovných očí. Bol som pre ňu schopný urobiť naozaj takmer všetko. Keď sa usmievala a mala dobrú náladu, celý svet žiaril. Keď bola smutná, mne samému sa chcelo plakať. Boli to NESKUTOČNE silné pocity a navyše to bolo v dobe, kedy som sa sám nejako vyrovnával so svojou sexuálnou orientáciou. Napriek tomu a aj napriek skutočne veľmi silnej sexuálnej príťažlivosti som si k nej nikdy nič „nevhodné“ nedovolil. Ako by som mohol urobiť niečo (je jedno čo), čo by nebolo pekné, čo by jej ublížilo? A prečo? Lebo som ju miloval, lebo mi na nej záležalo.

Ona nebola moc „dotykový“ typ (väčšina detí skôr je, ale ona nebola), takže aj keď som neskutočne túžil ju objať, alebo pohladiť (nemyslím z nejakého explicitne sexuálneho dôvodu, ale proste čisto z prejavu lásky ako takej), v podstate som si to takmer nikdy nedovolil, až na fakt výnimočné prípady, ktoré nejak vyplynuli zo situácie. Vždy som ju rešpektoval. Ak bol niekto, kto mal koho „v hrsti“, tak ona mňa. Nikdy nie ja ju.

Moje vzťahy k deťom sú v podstate vždy omnoho, omnoho uvoľnenejšie, kde mám vždy istý nadhľad, ktorý sa snažím udržovať. Keby som mal však môj vzťah k deťom opísať jedným jediným slovom, bolo by to „mám ich rád“. Presne tak ako som to povedal, je v tom obsiahnuté všetko.

Peter: A čo druhá strana? Vedel by si napísať niečo o tom, ako vnímalo Váš vzťah to dievča? Ako vnímajú vzťah k pedofilom deti všeobecne? Ako kamarátstvo, alebo niečo viac?

Daniel: Odpoveď na túto otázku je ťažko obhájiteľná/dokázateľná. Keďže nie som na tej „druhej strane“, neviem či bude mať moja odpoveď nejakú validitu :-)

Z mojej vlastnej skúsenosti, aj zo skúsenosti iných, to deti prakticky vždy berú ako kamarátstvo. Samozrejme je to individuálne a súvisí do istej miery aj s vekom, ale v princípe tie deti majú „veľkého kamaráta“. Kamaráta ktorému tykajú, pri ktorom môžu byť bezprostredné, s ktorým si môžu pokecať a zahrať sa s ním. Je zaujímavé, ako v počiatočných momentoch mávajú deti predo mnou istý odstup (však som dospelý, tak sa treba správať „slušne“ :-)), ale po nejakej dobe som takmer „jeden z nich“.

Ale ako vravím, toto je MÔJ pohľad na vec. Myslím však že je to naozaj najbežnejší jav. Ak dochádza k vyslovenému zneužívaniu slabšieho silnejším, toto by som už nenazval slovom „vzťah“. To už je patologická forma akéhokoľvek rádoby-vzťahu. Je samozrejmé že sa dejú aj také veci, ja to nepopieram, ale neberme ich za pravidlo.

Čo sa týka toho konkrétneho dievčaťa, tiež by som rád vedel, čo všetko si o mne myslela, ale zrejme sa to nikdy nedozviem. Som presvedčený o tom, že vedela (a videla) že ju mám radšej než iné deti. Ono sa to dá spoznať podľa istých náznakov v správaní. Už s ňou nebývam, lebo už býva v inom meste, ale vždy keď sa raz za čas náhodou stretneme (dnes už je to napoly dospelá baba), tak sa na seba usmejeme, trochu pokecáme...

Takže všeobecne sú to vždy kamarátstva. Ťažko to môže byť niečo iné. Ak dieťaťu chýba napríklad otec, tak to dieťa môže vidieť v tom dospelom istú náhradu chýbajúceho rodičovského vzťahu. Vzťah medzi dospelým a prepubertálnym dieťaťom už len z princípu nikdy nemôže byť to, čomu hovoríme „partnerský“. Dokonca aj keby teoreticky mal aj nejaký sexuálny rozmer, ani tak by ho to neučinilo partnerským. Partneri môžu byť len dospelí ľudia. Deti sú buď kamaráti, alebo pri vzťahoch s dospelým sú tiež kamaráti ale s tým rozdielom, že ten dospelý je pre nich vždy ten, kto je zodpovedný, dá na ne pozor a v prípade potreby ich ochráni.

Peter: Ten posledný odstavec je presne to, čo som chcel napísať aj ja. Takže poďme ďalej. Podľa mňa s pedofíliou nie je niečo v poriadku, keď sa objektom sexuálnej túžby (teda nielen sexuálnej, ale aj) stáva dieťa, ktoré na to nie je pripravené. Vzťah pedofila k dieťaťu musí ostať platonickým, lebo inak by mu ublížil. Dokonca ani tie platonické city nevie dieťa opätovať rovnakým spôsobom. Bez ohľadu na odbornú úroveň Wikipédie, nie je pedofília predsa len „poruchou voľby sexuálneho objektu“?

Daniel: Dosť závisí od toho, ako komplexne sa dokážeme na pedofíliu pozerať. Najbežnejší je ten zjednodušený pohľad, kedy pedofil je človek ktorý to má niekde v mozgu „pomotané“ a namiesto toho aby ho sexuálne priťahovali ženy, ho priťahujú malé deti. Pedofil túži s deťmi robiť to, čo bežne muž so ženami a nevie si pomôcť ani sa adekvátne ovládať. Sexuálna príťažlivosť je základ jeho „citov“ voči deťom a ostatné je len taká zásterka.

Uznávam že takáto interpretácia znie naozaj nebezpečne a že to choré pripadá aj mne. A nepopieram, že takí ľudia sú. Lenže to je dosť hraničná situácia a rovnako dobre si môžme vziať hraničnú situáciu z opačného konca.

Mohli by sme povedať že pedofil je človek, ktorý miluje deti a jeho sexualita slúži ako katalyzátor znásobujúci jeho lásku k deťom, človek ktorý všetok svoj čas venuje tomu, aby urobil deti šťastné. Toto ozaj ťažko nazvať „choré“ a naozaj jestvujú aj takí ľudia.

„Bežný“ človek (pedofil) bude zrejme niekde medzi tým.

My nie sme zvyknutí nie že vidieť tu jednu krajnú situáciu, ale dokonca ani nejaký ten stred. My sme zvyknutí vidieť len tú druhú „úchylnú“ krajnú situáciu. A z toho pramení pocit že „niečo nie je v poriadku“. Ja to chápem.

Čo sa týka vzťahu s dieťaťom, nie je vôbec pravda, že musí byť platonickým. Teda v prípade že pod pojmom platonický rozumieme neopätovaný. Dieťa dokáže lásku opätovať. Myslím že máloktorý pedofil (ktorého priťahujú PRE-pubertálne deti) očakáva, že dieťa bude opätovať lásku tak, ako ju opätuje žena. Ženské správanie by pedofila asi moc nepriťahovalo. Dieťa prejavuje lásku (náklonnosť) svojim detským prirodzeným spôsobom a to je presne spôsob ktorý mne osobne vyhovuje.

Ja som orientovaný na deti, nie na dospelých v detskom tele :-)
Také niečo ťažko dieťaťu samo osebe ublíži. Deti sa všeobecne radi kamarátia s dospelými.

Peter: Platonický neznamená neopätovaný. Ak je niečo platonické, znamená to, že tomu niečo podstatné chýba. V prípade partnerských vzťahov sa tak bežne označuje vzťah bez sexu.

Čo sa týka normálnosti pedofílie, vyzerá to že máme rozdielne názory. Mne sa nedarí presvedčiť Teba a Ty asi sotva presvedčíš mňa. Nemám žiadne nové argumenty, takže navrhujem ukončiť túto časť debaty.

Väčšina spoločnosti má však ohľadom nenormálnosti pedofílie jasno. Ja viem, že podľa Teba tak nazývajú len jeden jej extrémny prejav. Nechcem teraz skúmať, kde presne je pravda, len konštatujem to, čo je: pedofília je oficiálne chorobou.
A teraz otázka: Liečil si sa niekedy z pedofílie? Ako sa vlastne pedofília lieči? Lieči sa vôbec?

Daniel: Ja pod pojmom platonický rozumiem taký „akože“. Ak je niekto napríklad zamilovaný trebárs do speváčky. To je taká platonická láska. Nie som si istý že platonický znamená „bez sexu“. Ale nech je po Tvojom, v tom prípade sú moje vzťahy k deťom čisto platonické :-)

Samozrejme že jestvuje choroba s názvom pedofília. Ako choroba má isté „príznaky“. Myslím že som to už spomínal, ale zďaleka nie všetci pedofilovia tie symptómy majú. Nepoznám presné znenie európskej, ale poznám americkej. Podľa nej napríklad osoba, ktorá nemá sex s dieťaťom, netrpí kvôli svojim pocitom nejakým podstatným stresom a problémami a nemá neustále intenzívne sexuálne fantázie, vlastne nie je pedofil.
Tá definícia je taký paškvil. Ale dobre, nechajme to tak.

Z pedofílie som sa nikdy nijako neliečil. Za prvé nie som „chorý na pedofíliu“, za druhé, ona sa liečiť nedá. Ono to „liečenie“ stále ľudí máta kvôli tomu, že ju považujú za chorobu. Neviem či sa to ešte robí, ale pedofília sa pravdepodobne „liečila“ rovnakým spôsobom ako homosexualita. Sexuálna vzrušivosť sa snažila potlačiť elektrošokmi, prostriedkami na dávanie a pod. Takéto metódy však poukazovali skôr na absolútne nepochopenie problematiky. V prípade že pedofil z nejakého dôvodu má problémy s ovládaním sexuálneho pudu, tak sa to pokiaľ viem rieši tak, že sú mu podávané lieky na jeho zníženie.

Modernejšia sexuológia sa na pedofíliu už nedíva ako na chorobu (tá „choroba“ je podmienená aj trochu politicky - si predstav, čo by to spôsobilo, keby sa deklasifikovala). Toto napísala česká sexuologička Hana Fifková na otázku či sa dá pedofília liečiť: Jsem přesvědčena, že člověk se sexuální odchylkou by měl svou odlišnost přijmout, pochopit ji, smířit se s ní a teprve pak hledat vhodný způsob, jak žít bez rizika pro sebe i okolí. Paralela s nemocí mi nesedí - nemoc lze vyléčit, ale vrozenou dispozici je třeba akceptovat a, je-li třeba, kontrolovat.

V podstate hovorí to čo ja. Pedofil by mal v prvom rade seba akceptovať, vyrovnať sa sám so sebou a žiť tak, aby bol jeho život čo najplnší bez toho, aby komukoľvek ubližoval. Otatne, to platí asi pre všetkých ľudí :-)

Pre pedofilov je obzvlášť dôležité aby o svojom probléme mohli hovoriť so svojimi blízkymi. Vnútorná izolácia v takejto závažnej veci môže byť strašne, strašne deprimujúca. Bohužiaľ toto je nie vždy ľahko realizovateľné. Z pochopiteľných dôvodov.

Mnohí pedofilovia trpia depresiami a liečia sa z nich. Je fakt, že vďaka postaveniu sú na túto chorobu duše náchylnejší. Ja osobne sa cítim byť psychicky úplne zdravý. Ak nepočítam znechutenie nad tým čo všetko sa vo svete deje v mene slobody, demokracie, ochrany spoločnosti a pod. Ale to sem už naozaj nepatrí.

Peter: Chápem, že pedofilovia trpia depresiami. Ale prečo si nepomôžu malým trikom? Ak nie sú násilní a neubližujú deťom, prečo dobrovoľne používajú označenie pedofil, ktorým sa medzi ľuďmi aj v médiách označujú násilníci? Prečo si nepovedia: „dobre, pedofil je ten nechutný násilník, ja som niekto iný“? Prečo napríklad Ty tak tvrdohlavo bojuješ za vlastnú predstavu o význame slova pedofília, keď je šanca na úspech takmer nulová?

Daniel: Jedna vec je čo sa myslí a chápe pod pojmami „pedofil“ a „pedofília“ v spoločnosti a druhá vec je čo sa pod tými pojmami chápe v sexuológii. Pedofil, človek ktorého dominantná sexuálna orientácia JE na deti, si veľmi dobre uvedomuje, že ho priťahujú deti. Takže má niekoľko možností:
Môže sa snažiť proti svojej orientácii bojovať a presviedčať sám seba že ho deti nepriťahujú a teda nie je pedofil. Čo považujem za nebezpečné, lebo taký človek vlastne sám seba dobre nepozná a tým pádom ani neovláda. Môže sa stotožniť s tým „úchylom“, lebo iný obraz ani nepozná, alebo mu to dokonca môže byť jedno a necíti potrebu to riešiť.

To čo navrhuješ Ty je trochu schizofrenické. Lebo aj keď dotyčný pedofil vie že ho priťahujú deti a zároveň vie že nie je taký ako ho vykresľujú médiá, nemôže si proste povedať „nie som pedofil“. Spoločnosť síce chápe pod pojmom „pedofil“ úchyla, ktorý zneužíva deti, ale pre spoločnosť je pedofil zároveň aj ten, koho deti priťahujú. Tento rozpor je vyriešený tým, že ten koho priťahujú deti, MUSÍ byť úchyl, ktorý ak žiadne dieťa ešte nezneužil, tak len kvôli tomu, lebo ešte nemal príležitosť. Nevravím, že si to myslia všetci, ale väčšina bežných ľudí áno.

Takže taký človek si uvedomuje, že je pedofil, ale zároveň si uvedomuje, že spoločnosť od neho (viem znie to cynicky) „očakáva“ že skôr či neskôr nejaké dieťa zneužije.

Ťažko si môže povedať že „je na deti“, ale zároveň nie je pedofil. To je proste nezmysel, ktorý neuznáva ani odborná, ani laická verejnosť. K tomu sa naozaj nedá uchýliť. To je rovnako smiešne, ako keď Cigán povie, že nie je Cigán, lebo je slušný, alebo Žid, že nie je Žid, lebo nie je lakomý. Aj keď sú ľudia, ktorí neuznávajú existenciu altruistického Žida, či slušného Cigána.

To za čo „bojujem“ (ako to nazývaš), nie je niečo nereálne. Teda ako čo. Význam slova pedofil je väčšinou (aspoň dúfam) odbornej verejnosti chápaný tak, ako sa má. To jest ako človek sexuálne orientovaný na deti. Je to veľmi prosté, jednoduché a jasné. Ja sa nesnažím zmeniť význam slova, len by som bol rád keby ho používali na to, čo naozaj označuje.

Alebo som ochotný ho zmeniť, pokiaľ dôjde medzi sexuológmi ku konsenzu, aby sa človek sexuálne orientovaný na deti nazýval inak. Zatiaľ je nazývaný pedofilom. Takže som ním aj ja.

Čo sa mi (a asi ani nikomu) zmeniť nepodarí je to, že pedofil má podľa verejnosti povinnosť zneužívať deti a správať sa úchylne. Občas mám totižto pocit že „normálny“ pedofil irituje veľkú časť populácie omnoho viac než ten „úchylný“. Narušenie predstavy mechanizmu fungovania sveta je pre ľudí častokrát traumatizujúcejšie, než predstava, že niekto sa ukája na bezbrannom dieťati.

Peter: Z toho, čo si mi napísal je pre mňa najdôležitejšie toto: „Pre mňa je neprijateľná a absolútne nepredstaviteľná akákoľvek forma násilia a tiež odsudzujem manipuláciu.“ To by malo každému súdnemu človeku stačiť na to, aby Ťa nepovažoval za zločinca. Teda, ak by veril, že to myslíš úprimne. Zaujíma ma, či si veríš Ty sám. Nebojíš sa sám seba?

Daniel: Zrejme máš na mysli, či sa nebojím, že spravím niečo, čo by som mohol ľutovať. To sa samozrejme môže stať vždy, ale Teba zrejme zaujímajú tie skutky, ktoré by priamo súviseli s mojou sexuálnou orientáciou.
Uvedomujem si, že človek môže ublížiť aj nevedome, lebo častokrát čo je pre jedného dobré a správne, inému môže ublížiť. Takže nevravím, že nie je možné, aby som nejakému dieťaťu aspoň nepriamo ublížil. Ale to asi nemôže povedať nikto na svete, teda pokiaľ nežije bokom od všetkých ľudí.

Môžem však s istotou povedať, že sa určite nikdy nedopustím vedome žiadneho násilia voči dieťaťu, s výnimkou určitých vecí (treba napríklad dieťa pridržať pri lekárskom zákroku, vyčistiť mu ranu a pod.). Už len predstava že sa dieťaťu činí niečo, čo ho bolí (či už na tele či na duši) mi robí zle. A to myslím úplne vážne. Takisto si neviem predstaviť, že by som dieťa manipuloval k niečomu, čo by slúžilo čisto v môj osobný prospech a mohlo by mu nejako ublížiť. Keď aj nie hneď, tak neskôr.

Takže nie, sám seba sa rozhodne nebojím (som navyše pohodový človek a nie nervák), nikdy však neupadám v ilúziu že by som nijako ublížiť nemohol. Aj keď to už je záležitosť mimo nejakej sexuálnej orientácie.

Peter: Mám pocit, že som sa už opýtal na všetko, čo som chcel vedieť. Máš aj Ty pocit, že už bolo povedané všetko podstatné? Nechceš napísať ešte niečo, na čo som zabudol, alebo sa mi to nezdalo dôležité?

Daniel: Jedna zaujímavá otázka je snáď tá, že čo je pre pedofila najväčší problém v živote. Bežný laik si povie že to, že nemôže mať sex s deťmi podľa potreby. Nemyslím, že toto je hlavný problém pedofilov (nebudem sa hádať že niektorých áno, samozrejme, ale bavíme sa obecne).

Hlavné problémy sú dva:

Život s vedomím, že je pre ľudí úchyl a nebezpečný deviant BEZ OHĽADU na to, aké hodnoty vyznáva, akým spôsobom žije a čo všetko k deťom cíti. Z toho môže prameniť silná vnútorná izolácia a ťažká depresia, ktorá môže občas ústiť až do rozkladu osobnosti.

Život bez toho, aby mohol svoju lásku venovať niekomu, komu ju venovať chce. Dokonca aj takým spôsobom, ktorý nikoho nepohoršuje. Tento problém súvisí s problémom číslo 1.

Ako vidno, obidva problémy sú ani nie tak sexuálne, ako skôr sociálne. Ich vyriešením sa radikálne mení kvalita života takého človeka. Bohužiaľ, riešenie problému číslo 1 často znemožňuje riešenie problému číslo 2 a naopak.

Napriek tomu to možné je. Som pevne presvedčený o tom, že pozitívne riešenie týchto problémov by sa pozitívne odzrkadlilo aj na celej spoločnosti. Veď kto nám vyhovuje viac? Duševná troska ktorá v temných uličkách striehne na deti, lebo aj tak nemá čo stratiť, alebo vyrovnaný človek, ktorý vie, že má v spoločnosti svoje miesto?
Médiám nepochybne vyhovuje viac ten prvý prípad. Ale nám ostatným?

[Kasz]

Letmo jsem nahlédl do rozhovoru, který jsem určitě mnohokrát v minulosti četl, a musím říct, že stále skládám poklonu Danielovi Liddelovi za to, jak efektně dokázal argumentovat, předkládat fakta, názory, postoje... Pro mě je velkým vzorem stále i dnes.