Terezka (príbeh na pokračovanie)

[Mathias8]

Tento príbeh je vymyslený. Mená tiež, vlastne všetko je iba predstavivosť. Príbeh je o silnom kamarátstve medzi dievčatkom a chlapcom. Budem to písať na pokračovanie ak to nebude nikomu vadiť.

Terezka

Bolo krásne letné ráno. Vtáky už o pol siedmej veselo štebotali, motýle si len tak poletovali a slnko začínalo príjemne hriať. Vítalo deň. Naranajkoval som sa, obliekol sa a pobral sa do obchodu, aby som mal niečo na desiatu. Kamarátka mi vybavila prácu upratovača na jednej základnej škole. Nebolo to nič moc ten plat, ale aspoň niečo. Bol som spokojný, pretože to bola moja prvá práca v živote a navyše boli okolo mňa každý deň deti...

Pracoval som tam už trištvrte roka. Všetci sa mi čudovali, prečo si taký mladý človek nenajde lepšiu prácu a robí upratovačku na základke, lenže mna to bavilo. Lepšú prácu by som si ani nemohol priať. V ten deň, bolo krátko po pol dvanástej, som mal ísť do druhého pavilónu poumývať siedmakom triedu. Zdržal som sa pať minút. Teraz si uvedomujem, že keby som sa nezdržal všetko by bolo inak. Je zvláštne, že stačí chvílka na to, aby sa zmenil človeku život.
Ako som prechádzal z prvého pavilónu do druhého započul som detský plač, zvlyky. Snažil som sa zistiť odkiaľ to ide a ako som sa približoval zvlyky sa menili na slová:

- Prosim, ja nemám nič, naozaj, prisahám

Oprel som sa o budovu a spoza rohu som vykukol. 9 ročné dievčatko učupené, opreté o stenu, nad ňou dvaja chalani asi 14,15 ročný.

- Okamžite daj peniaze ty krava!
- Ale ja nemám, naozaj. Prosím nechajte ma, puste ma prosím.

Chytil ju pod krk postavil na nohy, pritlačil o stenu, vytiahol z vačku penaženku a povedal:

- Takže ty nemáš a toto je čo?
-To vam nemožem dať, ja vam prinesiem iné, zajtra slubujem... ja musim po škole kúpiť mame..
- Drž hubu ty špina..

Tresol jej facku až stratila rovnováhu a spadla na zem. Vyšiel som skočil k nim zdrapol som ho pod krkom tresol o stenu, pozrel priamo do očí a zreval:

- Okamžite mi ju daj
- Lebo čo?..
- Rozbijem ti papulu, že ta budú dva týždne zošívať ty hajzel.
- Peťo neblbni daj mu ju (povedal ten druhý chalan)
- Aj tak ti bude na nič, nič tam nemá, pár drobných inak nič.
- daj mi ju!!!
- Ak sa jej ešte raz dotkneš, nájdem si ťa a spoznáš kto som je ti to jasne??

Neodpovedal.

- Je ti to jasne???!!!
- Ano je
- Tak vypadnite.

Chalani konečne zmizli. Podišiel som k dievčatku:

-Ahoj už sú preč neboj, už ti nič nespravia je to v poriadku.
Dievčatko sa na mna pozrelo so slzami v očiach rozplakalo sa a pevne ma objalo.

- Ako sa voláš?
- Terezka

[Mathias8]

Terezka. Velké modré oči, krásne ružovkasté líčka a dlhé hnedé vlásky. Mala oblečené bielooranžové legíny s kvetinkami a krátke zelené tričko na ktorom mala zobrazenú Barbie s motýlimi krídlami.
Zvláštne, že za ten čas, čo som tam pracoval, som ju nepoznal. Akoby sa mi skrývala pred očami celý ten čas.

- Bože, on ti ho roztrhol. Také pekné tričko a on ti ho zničil. Ja ti ho zašijem doma keď chceš.
- Vy viete šiť?
- Skúsim ti to zašiť. Nevykaj mi. Volaj ma Patrik. Poď nebudeme tu stáť, odprevadím ťa do triedy. Do ktorej vlastne chodíš?
- Do štvrtej
- Ak by ti robili niekedy ešte zle, povedz mi to.
- Dobre

Keď som ju odprevadil do triedy opýtal som sa jej, či má niečo na prezlečenie tak mi povedala, že áno má z telesnej si zoberie. Zobral som tričko a keď som odchádzal tak na mna ešte zakričala:

- Ďakujem Vám
- Patrik
- Patrik (zopakovala)

Hneď ako som skončil v práci a prišiel domov pustil som sa do toho. Fakt to bolo velmi pekné tričko. Nechcel som jej ho dobabrať a tak som sa snažil jej to, čo najkrajšie zašiť, aby to bolo aspon približne presne také ako predtým.
..................................
Hneď na druhý deň ráno som zašiel za Terezkou a tričko jej dal. Bola velmi šťastná a pamatám si, že mi povedala, že to ešte nikto pre nu nespravil a že mi dakuje. Velmi ma to potešilo.
Zazvonilo koniec prestávky a tak sa Terezka pobrala naspať do triedy, ale vrátila sa :

- Prosim, nehovor to nikomu, čo sa stalo, nechcem aby to niekto vedel, spolužiaci, mama a tak
- Mama? ..no..neboj, nepoviem, slubujem. Ale už bež, lebo už musíš byť v triede

Keď som odchádzal vonku do mna vrazil nejaký muž z mobilom na uchu:

- shcho vy slipi?

Nejaký magor. Ešte v ten deň som sa dozvedel od riaditelky, že ma hladá nejaká žena. Povedal som jej, aby jej povedala, že hneď prídem. Rozmýšlal som, kto to asi tak može byť, nič ma ale nenapadlo.
Na prvý pohľad to bola velmi sympatická žena. Niekoho mi ale pripomínala. Až keď som prišiel bliššie došlo mi kto to asi je.

- Dobrý deň pán Patrik Borský
- Ano to som ja, pomožem Vám nejako?
- Nie, ja som sa Vám len prišla podakovať, čo ste spravili pre Terezku, ja som jej mama.
- Aha, to je v poriadku, bola to samozrejmosť
(Tušil som asi o čo ide, ale nebol som si istý)

- Viete, ona v kuse niečo vystrája a to tričko viete, to je už štvrté za posledné dva týždne. Neviem, čo robí. Už som rozmýšlala nad tím, že či jej to aj nerobí niekto naschvál ale...
- Nebojte sa pani...
- Petrovičová, Marta Petrovičová
- Petrovičová, už je všetko v poriadku. O dcéru sa nemusíte báť.
- Ako to myslíte, že už je...
- Terezka sa iba pošmykla a spadla. To sa občas stáva
- Presne to isté mi povedala aj ona

Nechcel som jej klamať, ale Terezka ma požiadala o to a ja som jej nemohol ublížiť, beztak už jej ublížili dosť a ktovie ako dlho jej to robili. Každopádne som bol rozhodnutý ju ochranovať za každú cenu, ak by jej chcel niekto znovu ublížiť.

- To bolo od Vás milé, že ste jej to zašili, neprišli by ste dnes k nám? ...na večeru. Bola by som velmi rada keby ste prišli.
- Dakujem velmi rád
- Super tak.. o 7?
- O 7 ...može byť
- Fajn tak zatial..

To som nečakal, bolo to prekvapivé ale na druhej strane to bolo moc fajn. U terezky to bolo všelijaké. Jej mama stále vyzvedala ako je možné, že to je už štvrté tričko behom dvoch týždnou a mal som čo robiť, aby som ju odtrhol od tejto témy. Zdržal som sa asi hodinu a pol, lebo Terezka už musela ísť spať. No pri dverách sa stalo niečo, čo som nečakal. Pribehla Terezka vyskočila na mna a objala ma. Zostal som ako obarený.

- Ježiš, Terezka. Bože prepáčte... prosím ta chovaj sa slušne, čo to robíš, hybaj spať. To sa nerobí.
- Mami mohol by prísť Patrik aj zajtra? Prosim prosim prosim.
- Zajtra? Ale ...to nejde zajtra ideme predsa na výlet do Tatier
- A nemohol by ísť s nami aj Patrik? Prosim prosim mamiii no taaak mami
- No, to sa musíš opýtať Patrika ši by chcel, či by mu to neprekážalo.
- Určite nie, rád by som šiel
- Supeeeer
............................................

Terezka bola úžasná. Šla popredu a ako kráčala po kamienkoch, tak jej vlásky poskakovali. Kráčali sme smerom k vodopádom a ja s jej maminkou sme išli za nou, pričom ja som dával pozor na to, aby nespadla. Velmi som sa o nu bál. cesta nahor nebola až taká namáhavá ako naspať, pretože sme museli brzdiť nohami, ale zvládli sme to na jedničku a najviac Terezka.
U Terezky sme si spravili ešte opekačku. Bol to krásne prežitý deň s Terezkou a jej maminkou. Jeden z najkrajších dni v mojom živote...

[Mathias8]

S terezkou sme si velmi dobre rozumeli. Hrávali sme rozne hry, chodieli sme na túry, na výlety. Dovolila mi ju zobrať aj k sebe keď bola v práci, takže zo školy keď sme šli zobral som si ju k sebe vačšinou do večera piatej. Písali sme spolu úlohy. Pri nej som sa cítil znovu dieťatom. Ukázala mi, že svet nemusí byť čiernobiely ale aj farebný. Zamiloval som sa do nej.

Jej mamina sa asi do mna zamilovala tiež, lenže ja som k nej necitil nič. Jasne, že som ju mal rád. Veď som jej vďačil za veľa. Vďaka nej som spoznal Terezku bliššie. Bol som ako jej starší bracha... alebo otec. Na druhej strane som uvažoval, že kebyže sa s nou oženim, tak by som mohol byť pri Terezke stále. Bola to šanca byť stále s nou, ale nechcel som ju klamať. Chcel som byť jej kamarát nie jej otec.

Raz mi Terezka povedala, že sa na nu pozeral nejaký dospelý chlap. Iba pozeral a že mala z neho strach. Spytal som sa jej kedy to bolo. Povedala, že vtedy, keď jej mamina bola za mnou v škole. Ako sa pozeral? - spytal som sa jej. Pozeral sa na mna od vrchu nadol a potom hneď zospodu na hore - povedala.
Pomyslel som si, že to bude pravdepodobne nejaký uchil. A ja blbec som Terezke vtedy povedal:
- Možno si sa mu páčila. Veď si pekná
............................................................
Na další deň sme sa s Terezkinou maminou dohodli, že dneska nepojde ku mne, pretože bude po škole doma tak by bolo zbytočne aby šla ku mne. Rešpektoval som to a tak keď sa škola skončila, chytil som Terezku za ruku a pred školou som sa k nej zohol tak ako vždy som to mal vo zvyku a objal ju.

- Večer prídem a zahrajeme si tú hru čo máš rada dobre?
- človeče nehnevaj sa .. supeer
- Ahoj, pozdravuj maminu
- Mam ťa rada
- Ja teba tiež

Keď odchádzala tak som sa na nu ešte chvílku pozeral a uvažoval nad tím, aký by bol moj život keby som ju nespoznal. Prebudil som sa z uvažovania a otočil smerom na opačnu stranu. V tom som uvidel oproti sebe tvár muža, ktorý mi bol hrozne povedomý. Niekde som ho videl. Dočerta kde som ho videl? Niekde som ho už videl bol som si istý, ale kde? Neznášam ten pocit, keď vidíte niekoho a vy ste si istý, že ste ho už niekde videli ale neviete si ho priradiť.
Kráčal smerom ku mne, vytiahol telefon a povedal do neho :

- zeleniy sorochtsi, syni shorty...

Už som vedel. Veď to je ten chlap do ktorého som v škole vrazil. To je ten idiot. V tom som si spomenul ako mi Terezka hovorila, že po nej pozeral nejaký dospelý chlap, že sa pozeral.. A že to bolo v ten deň, kedy bola jej mamina v škole za mnou. Veď vtedy tam bol presne aj tento chlap!
Co to povedal dopekla - zeleniy sorochtsi? Zelené tričko? syni shorty? Modre kratasy? Veď presne tak je oblečená Terez..
Otočil som sa a videl toho chlapa ako dobieha moju Terezku. Po lavej strane prešla biela dodávka. Do riti toto nie...

- Terezka!!

Otočila sa pozrela na mna..

- Uteč!! rýchlo uteč!! Preč!!

Neskoro. Dodávka zastavila tesne pri nej, dvere sa otvorili, vystrčili sa ruky a ten chlap čo bol za nou ju dobehol zdrapol okolo pasu a hodil do tých rúk. Chlap skočil do dodávky a dvere sa zatvorili...

- Preboha nie..

Utekal som za dodávkou, ale dobehnúť sa mi ju už nepodarilo.

- Videli ste to? Videli ste to? Uniesli mi ju pred očami, preboha ony ju uniesli!! Moju Terezku... mi uniesli.

Spadol som na kolená a po prvý raz v živote som bol na hranici psychického zrútenia. Plakal som ako malý chlapec. Z poslednych síl, ktoré mi ešte zostali som zdvihol telefón:

- Haló policia? Uniesli... uniesli mi.. Tere...zku.. uniesli ..dievčatko biela dodávka. Asi Ukrajinci špz 98B483C smer Zilina

To bolo posledné čo som stihol povedať pred tím, než som stratil vedomie...

[Mathias8]

Keď som otvoril oči uvedomil som si, že som asi v nemocnici. Ležal som na posteli a pri mne sedel človek so zápisníkom v ruke.

- Kde je Terezka!?
- Len pokoj, budte pokojny..
- Ako možem byť pokojny dočerta, kde je Terezka!? A kto ste vy? Okamžite mi povedzte kde je!!
- Len pokoj, Terezku stále hladáme. Som vyšetrovateľ z oddelenia všeobecnej kriminality. Zhromažďujem a dokumentujem dôkazy o spáchaní všeobecnej trestnej činnosti.

Mal som pocit, že zomieram. Terezku mi niekto uniesol pred očami a ja som sa bál toho najhoršieho.

- Povedzte mi, čo ste videli, čo sa stalo, aby sa nám Terezku podarilo čo najrýchlejšie nájsť. Ste jediný svedok, ktorý to videl a...
- Ako prosim? Veď tam bolo asi zo 10 ludi! To mi chcete povedať, že nikto nevidel ako ju uniesli?
- Vypočuli sme všetkých svedkou z miesta činu. Všetci sa zhodli v tom, že videli bielu dodávku. Ale nikto nevidel unos. Vy tvrdíte ako jediný, že ano. Tak mi popíšte ako sa to stalo.
- chlap asi meter osemdesiat, vek asi okolo 40. Pravdepodobne Ukrajinec kráčal smerom....

Povedal som mu všetko. Potom odišiel a ja som tam zostal ležať a jediné čo som robil bolo pozeral do stropu a celú situáciu si v hlave premielal. Prečo prave ona? Prečo práve ju? Chcel som odtialto čo najrýchlejšie vypadnúť, ale doktor mi povedal, že musím vydržať ešte minimálne dva dni. Povedal som mu, že tu nebudem už ani sekundu nech mi dá papier a pero mu načmáram podpis a odchádzam na vlastne riziko. Najprv sa zdráhal. Nakoniec mi ho dal a hneď som stadiaľ vypadol.
Moje kroky viedli k Terezkinej mame. Zazvonil som, otvorila mi zo slzami v očiach.

-Ahoj strašne ma to mrzí, čo sa stalo, mal som ju odprevadiť domov. Všetko je to moja vina. Keby som ju odprevadil nestalo by sa to.
- Poď dalej Pato..

Vošiel som do domu. Boli v nom dvaja ludia a napájali telefóny.

- Čo sa tu robí, prečo sú tu ti ludia?
- Pato pod sem ja ti musim niečo povedať. To nie je tvoja chyba. Ja... mala som ti to povedať prepáč.
- Preboha čo?
- Som rozvedená. Pochádzam z Košíc ale prestahovali sme sa k nemu. K mužovi. Tam sme bývali do Terezkiných 8 rokov. Po rozvode sme prišli spať sem na Slovensko. On zostal tam.

To by vysvetlovalo to, prečo som Terezku nikdy v škole predtým nevidel.

- Kde ste bývali?
- V jednom malom domčeku v Ukrajine. Dnes mi volal. Povedal iba - "Terezka je tu. Všetko je to jedno velké nedorozumenie. Ja s tím nemám nič spoločné"

Rozplakala sa a ja tiež. Povedal som jej, že ak vieme kde je tak by nemal byť problém dopraviť ju sem. Ale to nie je také jednoduché Paťo - povedala. Tam sú iné zákony ako tu.
............................................................................
Pravdepodobne ju uniesol jej manžel s ktorým sa rozviedla. Jednoducho chcel mať dcéru len pre seba, ale prečo potom tá dodávka a ti muži? Prečo taký cirkus? A prečo ten divný telefonát? Nešlo mi to do hlavy.
Ubehli dva týždne od zmiznutia Terezky a súdom sa stále nepodarilo dostať ju spať na Slovensko. Otec nevolal ani nedvíhal telefón. Nevedeli sme ani či je Terezka nažive.
- Pojdem tam.
-Kam?
- Do Ukrajiny
- Pato neblbni to nemá zmysel
- Pojdem tam a zistím ako to je
- A čo spraviš keď ju najdeš? Privedieš ju sem? To nemožeš to velmi dobre vieš.
- Viem, ale aspon zistim ako to je.
. čo ako to je? Ty ho nepoznáš, on ju len tak nevráti.
- Mne sa na to celom niečo nepáči.

Chcel som jeho adresu, ale odmietla mi ju dať. Večer keď som spal u nej, (nechcel som ju nechať samu aj pre prípad keby náhodou zavolal) som prehladával byt a hladal. Presnoril som skoro celý byt ale nič som nenašiel okrem pár starých fotiek. Zobral som jednu z nich. Na nej bola Terezka a hladkala si psa. Zobral som druhú. Na nej bola Marta. Vedla nej stal muž asi okolo 30. Otočil som fotografiu a bingo. Bola na nej adresa. Určite jeho, lebo na nej bol napísaný aj názov štátu. Marte som nič nepovedal, fotografiu skoval a hneď na další deň bez toho, aby som jej povedal o tom som zobral z našetrených penazí, čo som mal na horšie časy a odletel prvým lietadlom do Ukrajiny....

[Mathias8]

Najsť ulicu na ktorej by mal bývať nebolo ťažké, pretože to bolo pár kilometrou od letiska. Bol to dom, aký sa len tak nevidí. Velký a s garážou po boku. Typický americký domček s tím rozdielom, že tento bol ako z rozprávky. V predu pred ním tvarované kríky, upravovaná záhradka a ešte pred nou železný plot vysoký asi dva metre za ktorým som stál ja. Pred garážou stála čierna audina. Keby som si mohol niekedy vybrať, kde by som býval, asi by som si vybral práve takýto domček, aj keď ktovie aké to má vo vnútri. Ale určite luxusné súdiac podla toho aké to ma vonku. Všimol som si kameru nad bránou, ktorá snímala, kto stojí pri bráne a ešte jedna snímala záhradu. Ak by sa niekomu podarilo prešmyknúť cez jednu kameru mal smolu, pretože druhej neunikol.

Zazvonil som na zvonček. Z reproduktora sa ozval jemný, ženský hlas.

- Ano? Prosim? Kto je tam?
- Dobrý deň volám sa Pa.. vol . Poslali ma skontrolovať elektriku u Vás v dome, pretože o dve ulice dalej vyhodilo poistky a Váš dom súbežne s ich domov je v jednom rovinnom pásme.

Panebože, vačšiu debilinu som v živote nepovedal. Ale nič iné ma v tom momente nenapadlo. Predpokladal som, že po tomto ma pošle do zadku, no na moje prekvapenie sa bránka otvorila.

- Nech sa páči podte dalej.

Prechádzal som cez záhradku rovno do domu. Otvorila mi pekná mladá, žena s blond dlhými vlasmi. Mohla mať okolo tridsať. Mala krátke zelené tričko a modré jeansy.

Mal som obrovské štastie, že som vedel rozprávať v ich jazyku. Keby ju uniesli Američany alebo Čínani a ja by som sa tam vybral hladať Terezku, bol by som v peknej kaši. Moji starý rodičia pochádzali z Ukrajiny a so mnou sa rozprávali iba touto rečou. Velmi im totiž záležalo na tom, aby ich vnuk vedel ich rodnú reč. V tejto chvíli som im bol srdečné vdačný za to.

- Dobrý deň pani...

Pozrel som sa do tašky v ktorej som mal niečo na jedenie, aby som získal čas..

- ..prepáčte pani...
- Sasha Burnianskaija, podte dalej nech sa páči..
- Burnianskaija potrebujem sa dostať k zariadeniu ukážete mi kde to je?
-Samozrejme nech sa páči

V nútri to bolo ako som predpokladal naozaj luxusné, kožené sedačky, vlastne všetko z pravej kože, velmi drahé vázy, televízor som taký ešte ani nevidel. My máme iba rovné plazmy zatial čo tu bol uplne ohnutý a zavesený na stene. Všimol som si, že keď chce može si sadnúť na sedačku a ovladačom navodiť svetlá aké chce. Uplna romantika pomyslel som si. Z mojho platu by som si to určite nemohol dovoliť.
Zaviedla ma k zariadeniu. Otvoril som skrinku a..

- Prepáčte ale tuto vidím.. budem to musieť vymeniť, inak je tam velké riziko nebezpečenstva. Opravil by som Vám to aj hneď, ale potrebujem Váš písomný súhlas a takisto aj súhlas manžela.. je doma?
- Pisomný suhlas?
- Ano, už to nieje ako kedysi pani, dostali sme taký príkaz a musíme ho plniť.
- Manžel nie je doma je v práci
- A kde pracuje, keď sa možem spýtať? Navštívim ho v práci. Mohol by som aj počkať až príde, ale to je velké riziko, može to kedykolvek skratovať a oprava je najlepšie možná ihneď.
- V reštaurácii Chornyy Kit v centre mesta.

Bola velmi naivná. Ale bez tej jej naivity by som nezistil kde pracuje jej manžel. A nechcelo sa mi to zistovať v druhom štáte. Najdnoduchšie bolo zistiť to od ženy. Podla priezviska som si bol istý, že to je ona, pretože na tej fotke bolo aj priezvisko a dokonca aj jeho meno Demeter.
...............................................................................
Reštauráciu som nemohol spočiatku najsť. Fakt taký názov, že "Čierna mačka" no napokon sa mi to podarilo po hodine blúdenia centrom reštauriáciu najsť
Podišiel som k pultu a spýtal sa:

- Dobrý deň hladám pána Demetera Burnianskaija je tu?
- Ano, je vzadu, počkajte zavolám Vám ho.
- Ďakujem

Po asi 10 minutách prišiel mocný vysoký chlap, vyholený do hola. Oproti nemu som bol ako slon a potkan. Cítil som sa zrazu ako v úli plným sršnou. Keby chcel dá mi facku a som mrtvý. Chalanisko ma ale prekvapil svojou milotou a citlivosťou. Bol v skutočnosti makky ako to, čo z neho vyžarovalo.

- Dobrý deň mohol by som na chvílku s vami hovoriť medzi štyrmi očami?
- Čo? prečo? čo mi chcete? povedal som vam že ja nemám nič, máte zlého človeka prisahám.
- Pán Burniansky nie mýlite sa ja som prišiel koli inej veci.
- Inej veci? tak podte sem nebudeme tu medzi ludmi, pojdeme do mojej kancelárie.

Zaviedol ma do svojej kancelárie. Na stolíku mal vyzitku na ktorej bolo napísane - "Director" Vedel som ským mam do činenia, teda aspon som si to vtedy myslel...

- Čo vám ponúknem. Dáte si konak alebo Whisky?
- Nie, dakujem. Ja som prišiel... Prepáčte zabudol som sa predstaviť. Volám sa Patrik Borský a som zo Slovenskej republiky a prišiel som...

Nastavil som ruku, ale nepodal mi ju.

- Zo Slovenskej republiky? Kto ste, čo ste zač?
- ...prišiel som koli Terezke. Jej mama sa o nu bojí, nezdvíhate telefón, nekomunikujete , bojí sa, či sa jej niečo nestalo. Prišiel som sa iba spýtať, či je v poriadku. Ja som jej priatel. A.. prepáčte ale uvedomujete si, že ste konali protiprávne tím, že ste ju uniesli....

Zrazu zosmutnel, pozrel smerom do zeme a povedal:

- aha..Terezka... Ale ja som ju neuniesol...

[Mathias8]

Bol som v šoku z toho, čo mi práve povedal. Takže, ak ju nedal uniesť spred školy on tak potom kto? Nechápal som to absolutne a už vonkoncom som nechápal o čo tu ide. Lebo som si bol istý, že tento chlap sa tu snaži predomnou niečo zatajiť.

- Ja som ju neuniesol a ....

Zrazu sa mu zastavil hlas

...ani neviem, prečo Vás to zaujíma. Nechápem, prečo ste podnikali takú dlhú cestu. Len koli tomu, aby ste sa ma spýtali, či je v poriadku? Nebudte smiešny...
- Už som Vám povedal pričinu mojej cesty.
- S tímto na mna nechodte ja nie som blbec
- Pozrite...a ja nie som blbec tiež. Ak ste ju neuniesli vy tak kto potom? Niekto ju predsa musel uniesť či? A vy ste sám povedal do telefónu Marte, že je Terezka tu a okrem toho ste ešte povedali, že vy stim nemate nič spoločné a že to všetko je nedorozumenie tak neviem potom kto tu je blbec...

Postavil sa zo stoličky.

- To čo ...si dovolujete? Nestrpím, aby ste tu zo mna robili blázna keď o ničom neviete.. keď.. Viete čo Vám poviem? Viete o tom velké hov..by ja...ja ..

Zrazu sa mu zlomil hlas a už nebol ten príjemne vystupujúci muž, ale citlivka. Presne tak aj ako na prvý pohlad vyzeral...

- ja..ja už nevládzem

Sadol si spať na stoličku, otvoril flašu whisky, nalial si a prehodil ju do seba.

- Dobre poviem Vám to. Vydieraju ma stači?? Myslia si, že ja s tím mám, že ja som mu ukradol a...a ja..

Zhlboka sa nadýchol, vdýchol a pokračoval...

- Myslia si, že ja som mu ukradol tie poondiate drogy a predal, ale ja som mu nič nezobral. Povedal mi, že tento podnik drží vďaka nim a že vďaka nim je zo mna riaditel lenže oni o tom prd vedia čo som.. čo som...
a.. mi povedali. Ak im nevrátim prachy do určitého času 150 000 euro, tak mi to tu vypália. Ako som im mal vrátiť prachy, keď som im nič nezobral? Pochopte.. ako? Tak som im dal všetky čo som mal 50 000 euro ale ony chcú naspať aj tých 100 000. Vypálili mi tu celú zadnú časť podniku. Pozrite sa z okna vidíte? to z toho ostalo
Povedali, ak im nevrátim tich zvyšných, tak uvidím viac. Nemal som už žiadne prachy všetko čo som mal som im dal. Po dvoch dnoch mi volali. Najprv iba Terezka, aby som im dal ti peniaze. Potom jej zobral slúchadlo a ten hajzel mi povedal, vraj ak im nezaplatim, že ju zabijú..a že sa ešte ozvú.

Toto bolo to najhoršie, čo som nechcel počuť. Všetko to zapadalo. Už som tomu rozumel. Človek, ktorý predomnou sedel pracoval v podsvetí a tento podnik je iba kolotoč. Každopádne sa mi nechceli zistovať podrobnosti ako a prečo to tu stojí a podobne. Stačilo mi počuť, že ju uniesli nejaký ludia z podsvetia a že v tom sú drogy.

- Ozvali sa?
- Ano. Dnes, chvílu pred tím, než ste prišli. Mám o 7 večer prísť ku Barbadusovi. To je za mestom. Tam prebehne výmena.

Spýtal som sa ho ako to chce spraviť. Povedal, že sa o prachy nemám strachovať. Vraj už zohnal
Ulavilo sa mi. Takže tam pojdeme, on im dá peniaze, oni mu dajú Terezku a pojdeme všetci na čajík. Aspon takto som chcel, aby to bolo.
............................................................................................
Demeter zobral kufrík nasadol so mnou do auta a vyrazili sme k Barbadusovi. Trval som na tom, aby som šiel sním. A neustúpil som pokial nepripustil. Cesta nám trvala 35 minút. Keď sme prišli skoro na miesto, povedal som Demeterovi, aby ma vysadil pri tam tom smetiaku. Budem to pozorovať z dialky som mu povedal. Demeter ma vysadil a pokračoval...
..................................................................................................
...Dostal som sa do obrazu. Bol som schovaný za kopou železa a perfektne videl na všetkých okrem Terezky. Tú som nevidel.

Vzdialení boli od seba asi približne 100 metrov a kričali po sebe tak intenzívne, až to bolo počuť sem. Biela dodávka a pred nou traja muži. Jeden z nich urobil krok dopredu a zareval:

- Najprv prachy, potom decko! Otvor kufrík a otoč ho smerom sem!

Demeter urobil ako chceli. Velmi opatrne otvoril a otočil kufrík smerom k nemu.

- Fajn a teraz ho polož na zem!

Zohol sa, že ho položí, no miesto toho sa znovu vzpriamil:

- Nie!! Najprv Terezku!

Zpoza kopcov za dodávkou sa vynoril vrtulník. Vykukli z neho čierne hlavy, v ruke samopaly.

- Je to pasca uteč!! - Kričal som

Zastrelili ho ako psa. Tí dole potom zobrali kufrík, nastúpili do dodávky a vyštartovali preč...

[Mathias8]

Do dnešného dna som bol v tom, že takéto veci sa dejú iba v Amerických filmoch. Nikdy by ma ani vo sne nenapadlo, že práve ja sa stanem svedkom niečoho podobného. Sledoval som ako chlapi roztrielali Demetera, ako zobrali kufrík a ako nasadli do dodávky. Všetko som to mal ako na podnose. No nemohol som výjsť zo svojej skrýše inak by sa mi stalo presne to isté, čo jemu.

Popadlo ma zúfalstvo a panika. Nevedel som, čo mám robiť. Pozeral som sa ako dodávka odchádza preč a nič ma nenapadalo. Zrak mi naštastie padol na auto, ktorým sme my dvaja prišli. No predsa jasnée auto..to je ono.

Preutekal som šprintom k autu, sadol si, ale nechcelo mi naštartovať.

- Do riti zrovna teraz, keď to človek najviac potrebuje! Blbá kára...

Na tretí krát sa mi konečne podarilo naštartovať. Vyrazil som. Držal som sa za nimi poriadny kus dalej, aby ma náhodou nezbadali. Dúfal som, že ma zavedú k Terezke. Vedel som, že v dodávke nie je. Boli by riadne blbý, keby ju zobrali zo sebou, ak plánovali zabiť ho, zobrať prachy a nedať mu ju. Po asi 20 minutách zastavili. Zastavil som aj ja.

- Do riti, prečo zastavili? Vedia o mne? Nie, nemožu vedieť o mne, som daleko, nemožu ma vidieť.

Auto sa po minute pohlo dalej. Prešlo asi dalších 10 minút a znovu zastavili. Tentokrát nastálo. Vystúpili, poobzerali sa a vošli do budovy. Všimol som si, že ten jeden z nich má ako keby ostriekane ruky niečim zelením. Aha, tak preto zastavili. Peniaze zo zabarbením. Teraz sú im tak asi na dve veci. Pomyslel som si. Pred budovou stáli dvaja chlapíci. Kontrolovali vstup dovnútra a nehodlali pustiť niekoho nezvaného.

Ako sa dostať dnu, bola moja otázka. Sedel som v aute, pozeral na vchod asi 10 minút, čo sa bude diať, ale nedialo sa nič zaujimavé. Bol som presvedčený, že Terezka je tam, vo vnútri, ale ako sa dostanem dovnutra? Nedialo sa nič zaujimavé.

Niekto mi zaklopal na okienko. Bol to muž, vysoký ako ja, dokonca aj asi tak starý ako ja.
- Dobry den možem sa niečo spýtať?

Otvoril som okienko

- Dobry den prepáčte, len by som sa chcel spýtať. Ja som ten nový kuchár a zabudol som si niečo doma ešte. Bývam 10 minút odtialto. Nezobrali by ste mi veci dovnútra prosim? Ja som hneď naspať.

- Dobrý den, jasné možete. Akurát idem za šéfom, poviem mu.

Chlapík podakoval, podal mi batoh a odišiel. Chystal som sa dovnútra to bola pravda, ale stále som nevedel ako. Aspon sa pozriem čo mi tu nechal. Otvoril som batoh a zostal som prekvapený. Bol v nej kuchárský oblek. Toto je gól.
Rýchlo som sa prezliekol, batoh skoval pod sedanku, pre prípad, keby mi chcel nakukať do auta, keď sa vráti, zamkol auto a pomalým krokom pobral k vchodu..

- Dobrý deň, ja som ten nový kuchár
- Kde si tak dlho dočerta? Ponáhlaj sa, šef ťa už čaká. Meškáš 10 minút.

Prešiel som cez bránu a vošiel dovnútra. Prešiel po chodníku rovno pred vchod. Otvoril my chlap. Držal si ruku na pištoli, ktorú mal za opaskom:

- Vy ste ten kuchár, čo mešká už 10 minút?
- Ano to som ja, prepáčte niečo mi do toho...
- To si povedzte šéfovi, nie mne!

Prešli sme až na koniec chodby, odbočili dolava, potom doprava a znovu dolava. Vyšli na poschodie. Previedol ma cez celé poschodie až k dverám na konci chodby a zaklopal. Vošli sme dnu. Na stoličke sedel chlap ako hora. Bol to tvrdý chlap. Okolo 40 mohol mať. Stačil malý pohlad mimo a dal by ma rozdrtit ako dal rozdrtit Demetera. V tom som si bol istý...

- Vy ste ten nový kuchár? Viete o tom že meškáte ? Nestrpím, aby nejaký moj zamestnanec meškal. Vyžadujem presnosť, takže ak sa to bude opakovať skončili ste je vám to jasne?

Ospravedlnil som sa a odprisahal, že sa to nikdy nezopakuje. Následne na to ma poslal do kuchyne. Arnold.. tak sa volal ten chlap mi vraj ukáže kde...
Zaviedol ma do kuchyne. Kuchyna to bola malá, iba traja ludia v nej boli. Zoznámili sme sa a pustili sa do roboty. Ja som samozrejme svoje pravé meno nepovedal. Pre nich som bol Pavol. Každý mal určitú časť práce. Ja som mal čistiť a krájať zeleninu. Naštastie to som zvládal v pohode. Keby som mal variť, bolo by to horšie...
.....................................................................................................................
Jeden z tých ludí v kuchyni sa volal Peter. Bol to velmi milý a dobrý chalan. Velmi som si sním rozumel. Peter mal 23 rokov a tiež tam bol iba chvílu, ale keď sme boli sami, povedal mi niečo, čo som chcel počuť:

- Neviem, robím tu iba chvílku, ale dejú sa tu čudné veci.
- Ako myslíš čudné?
- Čudné...Chlapík pri vchode má zbran za opaskom. Všetci sa tu správaju ako keby boli šéfovia tohto tu. Pritom varíme iba pre nich. Nechápem tomu. Okrem toho to malé dievča...
- Aké dievča?
- Asi pred tromi týždami. Mohla byť tak jedna hodina v noci. Prišlo auto. Biela dodávka. Pozrel som z okna a videl chlapou ako otváraju dvere na aute. Vytiahli z nej malé dievčatko. Malo pásku cez ústa a zaviazané oči.
- Kde je to dievča teraz?
- To neviem, niekde tu. To som nevidel kde ju dali. Pracujem iba v kuchyni. A spávame v miestnostiach, ktoré nám pridelili. Nemožeme chodiť po dome. Bál som sa to niekomu povedať, pretože ak maju zbrane a to dievča. Ja mám rodinu a oni potrebujú moje peniaze, nechcem sa dostať do problemov... vieš ako to myslím. Si dobrý človek Pavol, preto som ti to aj povedal...

Super, to bola dobrá správa. Terezka bola v dome. Už len bolo treba zistiť kde.
Bolo 10 hodín večer a ja som nemohol spať. Pri predstave, že je Terezka niekde tu som mal hroznú chuť ju ísť hladať....tak sa aj stalo...

[Mathias8]

Na hodinách ukazovalo 22:22. Vstal som z postele a podišiel smerom k dverám. Vždy, keď som pozeral trillery v telke som si hovoril, že keby som bol v takej situacii ja, aká nasledovala, asi by som sa potento. Už len tá predstava, že idem hladať malé dievčatko v budove plnou gangsterou bola šialená.

Už teraz to znie celé ako z nejakého akčného filmu...

Podišiel som teda k dverám. Na chodbičke bola tma, ale na jej konci bolo okienko cez ktoré presakovalo kúsok svetla, takže bolo vidieť iba niečo. To mi však nebránilo v tom, aby som nou pomaly prešiel až ku schodom, ktoré viedli smerom dole. Stúpil som na schod. Musel som však zastaviť, pretože zavrzgal.

- Doriri, dúfam, že to nepočuli

Povedal som si pre seba. Myslím že nepočuli, pretože bolo všade ticho. Také ticho, až sa dalo pokojne krájať. Pomaly som našlapoval na schodoch a posúval smerom dole. Pritom som si dával neskutočný pozor na to, aby ma nebolo počuť a aby sa náhodou niekto nezjavil predomnou s pištolou v ruke. Adrenalín stúpal čoraz viac a viac. Pripadal som si ako nejaký tajný agent, ktorý sa chystá odhaliť megapodvod storočia. Fakt desný pocit.

Keď už som bol dole, mohol som si vybrať. Buď pojdem vlavo alebo vpravo. Sakra, keby som teraz vedel kadial. Pojdem najprv vlavo. Na lavej strane boli štyri dvere. Dve na pravej strane a dve na lavej strane. Chodbička inak neviedla nikam. Priložil som ucho k prvým dverám, nič. Pozrel cez klúčovú dierku. Vidieť nebolo nič, iba prázdnu postel. Stlačil klúčku, otvorené. Vošiel som pomalým krokom dnu. Nebol tu nikto. Prázdna miestnosť. Na stolíku bola fotka týpka. Toho týpka, čo mi otváral dvere s búchačkou za opaskom, keď som sa tu išiel akože zamestnať ako kuchár. Nič, čo by ma zaujímalo. Vyšiel som spať na chodbu. Tím istým štýlom - ucho na dverách a oči na klučke som skontroloval ostatné tri miestnosti. Nič nebolo ale v nich zaujimavé. V tích prvých dvoch spali nejaký dospelý ludia a v tej poslednej súložili dvaja ludia. Akurát, keď som pozrel cez dierku tak boli v polohe na koníka. No fuj, ešte tak na toto pozerať budem nie?

Pobral som sa teda na opačnú stranu. Keď som bol znovu pri schodoch počul som hlasy, ktoré sa približovali smerom ku mne. Boli to dva mužské hlasy a prichádzali zrovna z tej pravej strany od schodou. Hlasy silneli. Skovať, rýchlo doriti skovať sa. Miestnosť. Skoval som sa do miestnosti ktorá bola prázdna. Tá prvá miestnosť do ktorej som vstúpil. Miestnosť toho chlapa. Napadlo ma, čo ak pojdu sem? Naštastie zastavili pri schodoch a pokračovali v začatom rozhovore:

- Ten idiot dal farbu do tich prachou nemožem za to. Nevedel som to naozaj. Policajtou nevolal to viem, lebo bol až príliš posraný z toho malého štenaťa.
- Si idiot. Nechápem ako možem zamestnávať takých tupcov ako si ty. Mal si stím počitať. Teraz sú nám tak na dve veci. Prachy nemáme a ešte k tomu ten parchant.
- Čo teraz urobíme?
- No nič. Demeter je mrtvý. Prachy nemáme. Musime sa nejako zbaviť toho decka. Je nám na prítaž. Včera bol za mnou Igor od policie.
-Čo chcel?
-Dúfa, že mi s tím nemáme nič spoločné. Zajtra prídu poliši. Majú domovú prehliadku. Keby nebolo Igora sme v riti. Takže, čo musíme spraviť je pripraviť sa. Musí to tu byť čisté rozumieš? Na tu máš buchačku s tlmičom bež a zabi ju... a nezabudni ju odpratať, nieže tu bude bordel!!
-Mám zabiť dieťa?
-Ak sa na to necítič pohode, pošlem niekoho iného
- Nie to je ok zvládnem to.

Chlap s búchačkou prechádzal chodbou a ja za ním. Prešiel cez chodbu na konci ktorej boli schodi smerom dole. Asi do prízemia. Na prízemi vytiahol klúče a odomkol posledné dvere vzadu na lavej strane a vošiel.
Priložil som ucho k dverám a počúval. Nič. Pozrel cez klúčovú dierku.

Terezka sedela priviazaná na stoličke a ústa mala prelepené lepiacou páskou.
Chlap vytiahol búchačku, priložil k hlave a povedal-

- Je mi to lúto, ale musím to urobiť.

Prst položený na spúšty sa pohol o milimeter, keď pocítil tupý úder do zbrane. Bol otočený bokom, takže keď som vykopol dvere a kopol do jeho zbrane, tá sa otočila od Terezky a následne vystrelila do stropu. Zbran mu vyletela z ruky a spadla asi meter od neho. Chcel sa po nu načiahnuť no bol som rýchlejší. Namieril som na neho.

-Ty zmrd, ty si chcel zastretliť dieťa?

Podišiel som k Terezke. Dal dole pásku.

- Terezka neplač už je dobre. Som tu neboj...

Zbranou som ale stále mieril na na neho a uvažoval ako sa dostať z tejto búdy na sto tisíc kilometrou preč. Priviazali sme ho z Terezkou o stoličku dali handru do úsť, prelepili lepiacou páskou ..

- Toto je za Terezku ty zmrd!

..a tresol po tvári, až stratil vedomie.
Zavreli, zamkli dvere a klúč zahodili.
...........................................................................................................
Vyšli z prízemia. Pod stropom nad chodbičkou bola cedulka - "Exit". Kráčali sme pomalým krokom, smerom k východu. Terku som držal za ruku. Neboj, dostanem nás odtialto, aj keby ma to málo stáť život..
Keď v tom zrazu oproti mne vyšli dvaja chlapi z búchačkami.

- Takže kuchárik dostal chuť na naše mladé masko

A ten druhý..

- Kuchárik sa chcel zahrať na hrdinu...

Tresol mi takú šupu so zbranou až sa mi zahmlilo pred očami. A ako som padal a strácal vedomie videl ešte Terezku ako plače a sklána sa nado mnou. Ale štyri ruky ju už tahali preč a mna tiež nevedno kam. Potom som už nevidel nič....

[Mathias8]

Pomaly som otváral oči. Najprv som videl rozmazane. Čím viac som mrkal, tým viac ostrejšie som videl. Najprv som si myslel, že som slepý. Neskor, keď si moje oči privikli na tmu, no nebola tam až taká tma, pretože zvonku presvitalo kúsok svetla, takže sa dali rozoznať iba siluety predmetou v miestnosti v ktorej som sa nachádzal. Okrem toho ma neznesitelne bolela hlava. Chcel som sa pohnúť, ale nedalo sa. Ležal som na zemi na boku, ruky zviazané. Dokonca aj nohy.

Nemohol som sa postaviť ani posadiť. Skúsil som sa teda aspon pretočiť na opačnú stranu, pretože už ma bolel cely lavý bok a okrem toho jediné na čo sa dalo pozerať z tej strany bola stena. Keď sa moje ja pretočilo s prekvapenim zistilo, že je vedla neho ešte niekto. Naštastie mi nedali lepiacu pásku aj na tvár, stačili na rukách a nohách...

- Terezka... Terezka...

Terka bola takisto zviazaná ako ja s tím rozdielom, že ležala otočená na opačnú stranu, takže sme boli otočený chrbtami k sebe, než som sa samozrejme pretočil. Terezka sa zobudila. Pomaly otvárala oči. Naštastie ju neudreli ale uspali.
Rozhliadol som sa po miestnosti. Hladal som niečo, čo by mi pomohlo dať dole tú pásku.

- Terezka možeš sa hýbať?
- Pato, my tu zomrieme (Rozplakala sa)
- Nie nezomrieme, slubujem. Dostaneme sa odtialto. Slúbil som ti to predsa nepamatas? Len mi povedz možeš sa hýbať?
- Iba nohy a prsty na rukách
- Na tom stoli, čo je asi meter od tvojich noh je niečo položené skús kopnúť nohami do toho.
- Nemožem je to daleko
- Skús to prosím len to skús..

Kopla. Na druhý pokus spadlo niečo na zem. Bola to lepiaca páska. A sme v riti. Nie počkať. Keď tam bola lepiaca páska musí tam byť aj niečo ostré predsa. Ako inak by nás zviazali..

- Skús ešte ráz
- Ja už nemožem.. boli ma noha
- Posledný raz prosim slubujem

Kopla. A... niečo sa šúchalo po stole a spadlo na zem. Na moje prekvapenie..nož. Terezka ho nohami šuchla k nám. Trvalo mi asi 5 minút, než sa podarilo nás rozviazať.
............................................................................................................................
Možno keby moje ruky vytiahli zbran, ktorú som mal nemuselo to takto dopadnúť. Lenže na druhej strane keby ju vytiahli, mohli by aj oni vytiahnuť tie svoje. Boli sme predsa v budove. Bola by malá šanca na prežitie. Mohli prisť další a to som nemohol riskovať. Pozitívum toho celého toho bolo, že som mal aspon nož. Síce som nevedel na čo ho použijem ale určite ako obranný predmet bude dobrý, keby náhodou sa niečo prihodilo. Nemal som v umysle tam niekoho zabiť. Nie som predsa vrah. Jediné, čo bolo v mojom umýsle bolo dostať sa s Terezkou odtial preč.
..............................................................................................................................

Vyšli sme na chodbičku. Zistili sme, že sme v tej istej pivnici? Neviem, kde vlastne sme to boli, ale predpokladám, že pivnica. Kde sme zviazali toho chlapíka, čo mal zabiť Terezku. Len o dvere dalej. Tie dvere, kde sme ho zviazali boli otvorené. Kráčali sme ku schodom. Na prízemi, nad schodami stáli dve osoby.

- Musime ich odpratať rozumieš Oleg? Zajtra prídu poliši a celé to tu prehádžu. Maju tušenie, že sme Demetera zabili mi. A keď tu nájdu toho smrada a ešte ktomu toho kuchára.. Kto to vlastne je dopekla? Veď ani nevieme kto to je. Čo ak je to fizel?
- Fízel to určite nie je, na tich mám nos.
- Nech je to kto chce. Jednoducho ich...vieš čo? Odvez ich dodávkou do hor a tam ich zastrel, alebo... čo ja viem.. proste sa ich zbav rozumieš?

Myslel som, že ten jeden sa vzdali a ten druhý zíde sem dole. No odišli niekam preč. Ešte cestou sa rozprávali. Ich hlasy sa vzdalovali, ale už im nebolo dobre rozumieť. Neviem, čo hovorili.
Vyšli sme po schodoch, pomaly prešli chodbou až na koniec. Nož som držal celý ten čas v ruke. V druhej som držal Terezku za ruku. Ocitli sme sa presne tam, kde som dostal do nosa a stratil vedomie. Pred tým som vykukol spoza roha, či tam náhodou niekto nestoji, ale nestál tam nikto. Naštastie. Kráčali sme smerom k východu.

Samozrejme, že k zadnému. Pred predným stáli tri gorily. Jedna pri dverách a tie dve pred bránou. Museli sme ísť zadným. Chvílu nám trvalo, než sme ho našli, ale predsa. Ocitli sme sa na dvore. Prešli poza dve autá. Skúsil som, či sú otvorené, ale boli zamknuté. Aj by som sa čudoval, keby boli otvorené. Také búraky. Na tom jednom, pri stlačení klučky sa spustil alarm. Rýchlo sme sa skovali za krík. Prišiel chlapík, alarm vypol dialkovým ovládanim, poobzeral sa. Začal sa pozerať smerom na nás a začal sa približovať a približovať a približ...

Keď mu za chrbtom zamnaučala mačka. Otočil sa, pozrel znovu smerom na nás, znovu sa otočil a povedal :

- Ty krava jedna blbá

A odišiel.
Taký tlak na srdci som ešte nezažil.
.........................................................................................................................

Poobzerali sme sa, nikoho sme nevideli. Vyšli sme. Museli sme sa dostať ajtak dopredu, pretože aj keď sme boli vonku, stále sme boli v záhrade v ktorej bola budova nejaká, dve autá stromy, kríky a inak sami plot zo všetkých troch strán, ktorý keby som chcel preliezť, musel by som použiť rebrík. Bol z betónu a vysoký asi 3 metre. Takže jediná cesta von bola ísť predkom.

Prešli sme bokom budovy a videli na bránu. Stáli tam dvaja chlapíci. Tí chlapíci, čo strážili vchod. Prešli asi dve minuty. Spomalilo pri nich nákladné auto a chlapík v aute im zakýval a ukázal aby išli za nim. Ten jeden z nich povedal niečo do vysielačky a potom obidvaja nasadli do bieleho mercedesu, ktorý stál pred bránou a šli za nákladiakom.

Toto bola šanca. Naša šanca. Podme - povedal som Terezke. Utekali sme k Východu. Bol od nás vzdialení dobrých 20 metrov. Už už nám chýbalo pár metrov, keď....

... keď sa Terezkina ruka vyšmykla z mojej. Niekto ju chytil za ruku.

- Stoj! lebo ju zabijem!
- Peter?? ty??
- A čo si si myslel!! Ty si taký idiot až to boli!! Načo si sem chodil načo? Čo si si myslel, že si sem prideš len tak a odvedieš ju?
- Čo? o čom to hovoriš? Prosim ta nekrič! Peter ja ti to potom vysvetlím...
- Ty si si važne myslel, že si sem "len tak" prideš a zoberieš ju. Fakt si idiot. Nechápem ako može Marta s tebou niečo mať..
- Marta? Ty ju pozn.. ty vieš kto som?
- Mysliš, že sme decko uniesli "len tak"? "Len tak" ako si ty sem prišiel a "len tak" si si ju chcel odviezť? Bože ty si fakt idiot! Sledovali sme ju dlhšiu dobu. Ale čo ty budem hovoriť...
- Ja ničomu nerozumiem. Takže ty...ty... ty patriš k nim??
- Presne tak. Mal si skrátka smolu. Ty si taky blbý ale pritom taky odvážny idiot až mi je z toho do smiechu. Tak ja ti to teda vysvetlím. Dobre počúvaj. Zatial, čo si bol u šéfa na takzvanom "pohovore" prišiel nejaký chlap a povedal ...hadaj čo povedal?? No hadaj?
- Neviem, netuším...
- Idiot!! No predsa, že je kuchár a prišiel na ten pohovor k séfovi!! Nemohol som isť za šéfom. Nevedeli sme, ktorý z vás je ten skutočný a kto klame tak sme si ťa trošku preklepli. Prezliekol som sa za kuchára. To len, aby som zistil, prečo tu si.
Naschvál som ťa naviedol na decko. A ty si padol do pasce ako malý chlapec. Mysliš, že ti dvaja, keď si vychádzal z pivnice a čo ti dali šupu na nos vás našli "len tak"?

No ale precenili sme ťa to je pravda. Nuž, ale bolo ti to prd platné, pretože...

Niekto zakričal:

- Polícia!!! Vzdajte sa!! Pustite to dieťa a dajte ruky nad hlavu!

To už ulica nebola prázdna. Stáli tam štyri policajné autá, vo vzduchu vrtulník. Peter zpanikáril a otočil sa smerom k policajtom. Využil som príležitosť, priskočil, chytil mu zbran ale nechcel ju pustiť. Podkopol mu nohy. Ako padal na zem, pustil zbran. Zbranou som namieril na neho:
- A kto tu je potom idiot!

.....................................................................................................................
Všetko naštastie dopadlo dobre. Terezka bola živá a zdravá. Vrátili sme sa spať na Slovensko. Pri príchode nás vitali novinári a chceli vidieť nejakého hrdinu, čo vytrhol dieta z pazúrov gangsterou. Vyhýbal som sa im, rozhovori neposkytoval. Trvalo to asi pol roka, potom to ustúpilo a časom sa zabudlo na to uplne.

Samozrejme, že nás vitala aj Marta. Terezkina mamina. Hneď pri vchode mi miesto pozdravu vlepila takú facku, až mi napuchla skoro z toho časť tváre. Zaroven ma objala a povedala - "Ďakujem". A ako to povedala začali jej tiecť slzy.

Behom dalšieho roka bola svadba.
..............................................................................................................................

Cítim, že moj čas sa už kráti. No na ten rok 1984 spomínam z láskou. Pred dvomi rokmi mi zomrela manzelka. Terezka sa vydala a odišla bývať do iného mesta. Má svoj vlastný život a ja... mne zostali spomienky a Terezka, ktorá ma pride pravidelne navštíviť so svojim už velkým chlapcom. Za Terezku som obetoval vlastný život a nelutujem to. Urobil som to preto, pretože ju mám rád.

Tento príbeh venujem všetkým dobrým ludom.


KONIEC

[Kasz]

Mathiasi, přiznám se, že jsem celý příběh nečetl, je velmi dlouhý, ale věřím, že své čtenáře si najde. Takže díky za jeho zpracování i publikaci.