Bol som skutočne zamilovaný iba dvakrát. Prvé dievča ku ktorému som niečo cítil mala vtedy 8 a ja 15. Mojej kamarátky rodina. Nikdy som ju neprestal mať rád. Je to dievča, ktoré všetko odštartovalo. Prvýkrát keď som ju spoznal. Bol som vtedy s kamoškou v škole vonku v areáli lebo bola prestávka a ona pribehla k nej a niečo jej povedala a potom sa pozrela na mna a usmiala sa a ja som pocítil hrejivý pocit pri srdci. Bolo to moc krásne a fajn. Pocit pokoja. Potom zazvonilo a ona zmizla a ja som nemohol prestať na nu myslieť. Vždy pribehla potom ku kamoske a ja som sa motal tak aby som mohol byť pri nej. Strašne sa mi páčil ten jej pohlad a úsmev. Ja som jej to vždy opetoval. Nikdy sme sa ale nerozprávali iba občas som si trúfol jej niečo povedať medzi rečou lebo som sa bál.
Potom boli hody u nás a ja som sedel na lavičke s jedným dievčaťom a ona pribehla celá rozradostená a vrhla sa jej okolo krku. Tak krásne ju objala. Potom sa odtiahla pozrela na mna a myklo ju. Ja som sa pozrel rýchlo smerom do zeme lebo som sa cítil hrozne. Vduchu som si ale strašne prial aby to spravila aj mne.
Myslím si, že to vie, že som ju mál rád aj keď som jej to nikdy nepovedal.
Od tej udalosti som sa bál zamilovať. Vedel som, že ak sa mi to stane znovu urobí to zo mňa trosku a ja sa budem cítiť uplne bezmocný. Takže ak boli dievčatá ktoré sa mi páčili nikdy som nepripustil citom aby sa prejavili v najvyssej forme. Nedovolil som zamilovanosti aby ma ovládla.
No osud chcel, aby to bolo inak..