Viacero prípadov prasklo na tom, že zneužívateľ dieťaťu sľúbil sladkosť, no nedal mu ju, a tak ho dieťa udalo, hovorí súdny znalec Dušan Kešický.
Dušan Kešický (1964) vyštudoval matematicko-fyzikálnu fakultu a ako fyzik nastúpil na psychiatrickú kliniku Fakultnej nemocnice v Bratislave, kde skúmal elektrickú aktivitu mozgu a zaoberal sa psychofyziológiou. Následne vyštudoval psychológiu a začal sa viac zaujímať o sexuológiu a klinickú psychológiu. Asi desať rokov pracuje ako súdny znalec. Špecializuje sa na násilné trestné činy a špeciálne na sexuálne motivované trestné činy. V rozhovore sa dočítate:
- prečo medzi zneužívateľmi výrazne prevažujú muži?
- prečo deti vo väčšine zneužívajú ľudia, ktorí nie sú pedofilní?
- ako a prečo by sme mali pedofilom sprístupniť materiál, ktorý je pre nich vzrušujúci?
- v akom veku začínajú deti posielať svoje nahé fotografie a ako predísť zneužívaniu?
- prečo aj pedofili môžu robiť učiteľov a detských lekárov?
- čo robiť, ak má rodič podozrenie, že jeho dieťa ktosi zneužíva?
- je fér spájať zneužívanie detí s cirkvou?
Minulý rok polícia riešila 174 prípadov zneužívania detí. S koľkými z podozrivých ste sa stretli?
Neviem presne, boli ich desiatky. Vyšetril som ich psychologicky a zároveň aj phalopletyzmograficky pomocou prístroja. Išlo buď o priame násilie, alebo o bezkontaktné zneužívanie, napríklad o počítačovú alebo detskú pornografiu.
Ako funguje prístroj, ktorým sa zneužívatelia vyšetrujú – phalopletyzmograf?
Dokážeme ním zachytávať zmeny prítoku krvi do penisu špeciálnym snímačom. Informácie potom spracúva počítač. Ak posudzujeme skutok, ktorý súvisí s pedofíliou alebo so zneužívaním detí, tak mu púšťame pre porovnanie dospelé podnety a podnety, kde sú objektmi maloleté deti.
Takže aj vy ste vlastne držiteľom nahrávok nahých detí.
Áno. Pre potreby vyšetrovania však musím byť držiteľom oveľa chúlostivejšieho materiálu, ako sú nahé deti. V prípade, že vyšetrujem nejakého násilníka, som zároveň držiteľom nahrávok násilia na žene. Deti tam nemusia byť explicitne v sexuálnych pózach. Úplne stačí, aby boli nahé. Tu je zaujímavé vidieť, ako niektorí protestujú, že sa nechcú pozerať na nahé deti, lebo že je to svinstvo. A ja im hovorím, že to nie je svinstvo, to sú len nahé deti. Do vyšetrenia patrí aj pozorovanie takéhoto iracionálneho odmietnutia vyšetrenia.
Na premietaní nahých detí vlastne nič nie je, pretože nahé deti máme možnosť vidieť kdekoľvek. Problémom je to, ak sa niekto pri tom nahom dieťati vzruší.
Je to vyšetrenie spoľahlivé? Nevie ho človek oklamať tým, že si povie, že sa jednoducho nevzruší?
Vieme vyhodnotiť, ktoré záznamy majú veľkú a ktoré malú výpovednú hodnotu. Napríklad, ak nezaznamenám žiadne odozvy na žiadny z podnetov, tak to nemá veľkú výpovednú hodnotu. Obzvlášť v prípade, ak vieme, že ten človek normálne pohlavne žije. Mohol napríklad zatvárať si oči, nepozerať sa na obrazovku alebo užil nejaké lieky. Vidíme teda, že to v sebe potlačil. V prípade, ak nereaguje na bežné, ale len na detské podnety, je to jasné. Človek sa nemá prečo vzrušiť pri detskom podnete. Ak má pozitívne odozvy na normálny heterosexuálny styk a nemá odozvy na detské obrazy, tak to považujeme za normálny záznam, ktorý je relatívne validný, lebo sa vyšetrenie nesnažil ovplyvniť. Veľmi ťažko sa to totiž ovplyvňuje selektívne.
Treba však povedať, že aj keď je niekto pedofil, tak to neznamená, že pácha trestnú činnosť. Rovnako ako agresívny človek nemusí vraždiť. Mnohí to dokážu udržať v spoločensky prijateľnej norme.
Znamená to, že žijú v celibáte?
Napríklad. Alebo si svoju potrebu môžu uspokojovať neškodným stykom s dieťaťom. To znamená, že sa stane napríklad učiteľom. Je veľa takých, ktorí sa pohybujú medzi deťmi. A svoju sexuálnu potrebu si dokážu uspokojovať doma masturbáciou. Mužovi je napríklad príjemné byť v spoločnosti pekných žien alebo pekných mužov, záleží od orientácie. Keďže sú pre pedofila atraktívne deti, vyberie si školu, no nemusí byť nebezpečný. Je to otázkou jeho ovládania sa.
Pedofili sú ľudia, ktorých sexuálne priťahujú deti, u ktorých sa ešte nevyvinuli druhotné pohlavné znaky, a teda majú zvyčajne do 13 rokov. Ak je niekto pedofil, automaticky to neznamená, že zneužíva deti. Môže sa sexuálne uspokojovať sám v súkromí alebo žiť v celibáte.
Môže byť pedofil učiteľom alebo detským lekárom?
Prečo by nemohol? Ak by platila táto logika, žiadny muž by nemohol byť gynekológom, lebo ho tiež priťahujú ženy.
Vyšetrujete aj ľudí obvinených z prechovávania detskej pornografie. Je jasné, že jej výrobu a šírenie treba trestať, lebo ide o zneužívanie detí. Ale ak hovoríte, že si na nej doma pedofili môžu uspokojiť sexuálne potreby, aby následne neboli takí nebezpeční, nebolo by pre spoločnosť bezpečnejšie, aby k nejakému materiálu mali prístup?
Výroba reálnej detskej pornografie je spojená s nakrúcaním reálnych detí. Ťažko budeme legitimizovať vyrábanie reálnej detskej pornografie. Dnes ale máme možnosti vyrábať počítačové animácie čohokoľvek v takej kvalite, že nedokážete rozoznať, či ide o reálne alebo animované dieťa. Treba teda upraviť zákony tak, aby boli k dispozícii materiály, na ktorých sa títo ľudia môžu uspokojovať a nebudú spojené so zneužívaním reálnych detí. V tomto máme rezervy. Na druhej strane, dokonalosť tých animácií je taká veľká, že začína vznikať podozrenie, že nebudeme schopní rozoznať, čo je realita a čo je ilúzia. Vezmime si to z opačnej strany. Predstavte si, že niekto nakrúti reálne dieťa a v počítači to upraví do podoby, aby to vyzeralo ako animácia. Ako bude nastavená tá hranica? To sú veci, ktoré nám tieto pravidlá znemožňujú uvoľniť. Ak by sa to ale dalo vyriešiť, najlepšou cestou by bolo umožniť im sebauspokojovanie materiálom, ktorý je pre nich vzrušujúci.
Neplatí teda, že ak by to videli na videu, potom by to chceli robiť aj v realite?
Nie. Vrátim sa k tomu, že každé správanie človeka je dané mierou jeho ovládania sa. A pokiaľ si je človek vedomý, že má tendencie k správaniu, ktoré ide proti záujmom spoločnosti, mal by mať možnosť vysporiadať si to tak, aby netrpel. Boli ľudia, ktorí mi takéto videozáznamy priniesli a spýtali sa ma: Je v poriadku, že niečo také pozerám? Lebo mňa to trápi. Spýtal som sa ich, či niečo také robia aj v realite, na čo mi odpovedali, že nie, ale boja sa, čo keby, náhodou. Takýto človek je menej rizikový ako ten, ktorý sa tají. Na druhej strane, takémuto človeku, žiaľ, hrozí, že sa dostane do nejakého registra pedofilných ľudí a môže to byť použité proti nemu. Môže stratiť prácu alebo rodinu. Podľa mňa by títo ľudia mali mať možnosť anonymne požiadať o pomoc. Keď sa môže dať človek s HIV anonymne vyšetriť, prečo by sa niekto nemohol dať bezplatne vyšetriť na to, či nemá problém so svojou orientáciou?
Dnes sa nedá anonymne navštíviť psychiatra alebo psychológa?
Ak človek príde do zariadenia, ktoré je financované zo zdravotnej poisťovne, musím tam napísať jeho údaje aj číslo kartičky. Súčasne tam musím napísať, kvôli čomu prišiel, a ten človek už je takto zaregistrovaný v systéme. A tomu systému nemusí každý veriť. Vždy je lepšie, ak to o sebe človek vie.
Nemôžu zájsť k psychológovi?
U nich si ale vyšetrenie musíte zaplatiť a nie je to lacná vec, lebo ide o komplexné psychodiagnostické vyšetrenie. Jeho súčasťou by malo byť aj phalopletyzmografické vyšetrenie, a to na Slovensku žiadna súkromná klinika nemá.
V Amerike je teraz aktuálny prípad športového lekára Larryho Nassara, ktorý mal zneužiť až 150 mladých gymnastiek. Toto zneužívanie trvalo roky. Ako je možné, že sa takéto prípady dokážu tak dlho prehliadať?
Takíto ľudia si dokážu nenásilným a manipulatívnym spôsobom získavať priazeň svojej obete. Navyše, upevňujú v nej pocit, že sú pre ňu nenahraditeľní a obeť je od neho závislá. Ak má obeť pocit, že sa svojmu zneužívateľovi nemôže postaviť, zracionalizuje si to a povie si, že veď sa vlastne nič nedeje. Deje sa to v mnohých prípadoch. Napríklad ak je žena týraná a nevie mužovi vzdorovať, tiež si povie, že sa nič nedeje. A aby to bolo dokonalé, tieto obete tomu aj uveria.
Deti nezneužívajú len pedofilní ľudia – tých je len malá časť. Potom je tu veľká skupina ľudí, ktorí nie sú pedofili a aj tak deti zneužívajú. Nepedofili sú impulzívnejší, agresívnejší, sociálne menej prispôsobiví, často sú to alkoholici alebo narkomani, majú nižší intelekt a trpia poruchami osobnosti. Táto sociálna nápadnosť nás na človeka upozorní, aby sme boli opatrní. Ale jadroví pedofili, ktorí preferujú deti, sú oveľa nebezpečnejší, lebo si dokážu sofistikovaným spôsobom získavať priazeň dieťaťa.
Ak zneužívateľ nie je pedofil, môže mu vyšetrenie phalopletyzmografom vyjsť úplne v poriadku?
Áno. To vyšetrenie je však iba pomocným vyšetrením v rámci komplexného psychologického vyšetrenia. Je to teda iba pomôcka.
Toto vyšetrenie je určené pre mužov. A čo ženy?
To isté vyšetrenie je určené aj pre ženy, akurát sa používa iná sonda. Za celý svoj život som vyšetril asi desať žien.
A koľko mužov?
Približne osemsto.
Ako je možné, že muži tak výrazne prevažujú?
Je možné, že sa u žien takéto poruchy vyskytujú v menšej miere. Navyše je ich sociálna nápadnosť nižšia. Žena môže robiť na verejnosti s dieťaťom čokoľvek. Muž je pri tom nápadný. Miera agresivity je u žien takisto nižšia. Stretol som sa s tým, že ženy na svoje uspokojenie využívali dvanásť, alebo trinásťročného chlapca. Ale s pravou pedofíliou som sa u žien nestretol.
Viete už pri prvom osobnom stretnutí odhadnúť, či ide o pedofila?
Neviem. Ale ani sa tomu odhadovaniu neviem ubrániť. Viem si ale dávať pozor na to, aby som sa svojím odhadom neriadil. Proces vyšetrenia je pre mňa dôležitejší, a ak sa jeho výsledok postaví proti môjmu úsudku, tak ten úsudok ide do smetného koša.
Snažia sa zneužívajúci svoje správanie ospravedlňovať? Napríklad, že ich obeť zvádzala?
V trestnom procese nájdeme len veľmi málo ľudí, s ktorými o tom môžeme otvorene hovoriť. Využívajú totiž svoje právo všetko popierať. Sú tu však ľudia, ktorí sa k tomu priznajú a snažia sa svoju verziu upraviť tak, aby bola prijateľnejšia nielen pre okolie, ale aj pre nich samých. V konečnom dôsledku väčšinou ani neklamú. Maloleté obete s nimi skutočne často koketujú a zvádzajú ich. Poznám prípad, keď štrnásťročná žiačka prenasledovala svojho učiteľa, stále za ním chodila do kabinetu a chcela sa s ním bozkávať. Zlyhal a neskôr prišlo ku konfliktu, v ktorom dievča tvrdilo, že ju tam obchytkával a chcel ju bozkávať. Všetci ale svedčili, že ona za ním sama chodila do toho kabinetu. A sme tam, kde sme nechceli byť. Pretože on sa z toho veľmi ťažko vymotá.
Je v takomto prípade vždy na vine dospelý?
Samozrejme. Zvyknem sa ich pýtať: Kto tu mal mať rozum? Ste to vy. Pýtajú sa ma, či si majú od dievčat pýtať občiansky. Trebárs! Robte si to, ako chcete. Na druhej strane vidno, že sa aj trocha vyhýbali otázke, koľko má dievča rokov, lebo tušili, že ešte nemusí mať pätnásť, a je to pre nich lákavé. Pamätám si na prostitútky, ktoré ešte nemali pätnásť rokov a v ich telefónnom zozname v mobile nájdete celú plejádu ich zákazníkov.
Je to vlastne dôkaz, že tí muži mali sex s neplnoletou.
Áno, ale ďalej sa potom posudzuje, či s týmto stykom obaja súhlasili alebo ide o násilnosť. Je veľmi náročné to posúdiť.
Pozitívne ale je, že s typickými odstrašujúcimi príkladmi, ako keď pedofil znásilní trojročné dieťa a ono pri tom krváca, sa už takmer vôbec nestretávam. To musí byť ťažký psychopat. Pedofili sa skôr sústredia na nejakú dvanásťročnú obeť.
Povedali ste, že pedofil je k dieťaťu často milý, starostlivý. Ak dieťa počas súdu tvrdí, že nemalo pocit, že mu ten človek robil niečo zlé, ovplyvní to aj rozhodnutie súdu?
Existuje to ešte v oveľa horšej podobe. Znalkyňa vyšetrí dieťa a sudca sa jej spýta: Zistili ste u dieťaťa nejaké traumatické prejavy alebo následky stresu? A ona popravde povie, že nie. Pre sudcov je to akosi spojené s tým, že ak dieťa nezažilo niečo traumatizujúce, tak nemohlo byť zneužívané. Ale veď ak to dieťa hladíme a postupne to hladenie rozširujeme aj na oblasti, ktoré nie sú prípustné, tak dieťa si na to hladenie zvykne. Štvorročné dieťa nevie rozoznať, že otecko sa na tom vzrušuje. Otecko mu potom dá cukríček a je to preňho ten najlepší otecko, lebo mamička je stále len nervózna. Je pravdepodobné, že medzi rodičmi je nejaký konflikt, ak sa otec uspokojuje na svojom dieťati.
Platí, že zneužívanie sa nemusí spájať s násilím a dieťa nemusí mať z násilia okamžite traumu. Trauma a zmeny v správaní sa môžu prejaviť v období dospievania alebo neskôr. Človek má tendenciu potláčať niektoré nepríjemné zážitky, preto nie je vylúčené, že ak to dieťa niečo také zažilo v štyroch alebo piatich rokoch, potlačí to a nebude si na to pamätať. Môže to však navonok presakovať vo forme problematických vzťahov s opačným pohlavím alebo so sexualitou. Takéto problémy teda môžu byť spôsobené s tým, že dieťa sa dostalo do styku so sexualitou skôr, než na to bolo pripravené.
Ak znalec potvrdí, že dieťa nemá žiadne traumatické následky, hrá to pred súdom v prospech páchateľa? Vnímajú to takto sudcovia?
Cieľom súdu je rozpoznať, či podozrivý páchal zneužívanie. A tu je tá hranica veľmi krehká. Je umývanie dieťaťa v rozkroku zneužívaním? Kedy je to zneužívanie?
Pamätám si na prípad, ako otec stále svojmu synovi utieral zadok, až ho mal rozodratý. Matka ho udala, že ho zneužíva. Ten pán bol u mňa na vyšetrení a keď si sadol za stôl, tak mi ho začal v prvom rade čistiť od omrviniek. Keď som videl, že vykazuje takéto obsedantné tendencie a kontroluje, či je všetko čisté, tak to zapadá do koncepcie, že ho zrejme naozaj iba intenzívne utieral. Ak ten muž nie je psychopat ani pedofil, znalecký posudok bude smerovať k tomu, že syna nezneužíva.
Páchateľ môže zneužívanie páchať obzvlášť závažným spôsobom, čiže tomu dieťaťu ubližovať, vtedy sú tresty prísnejšie. Ale pokiaľ mu neubližoval a neomamoval ho drogami, aby bolo povoľnejšie, tak sa takéto zneužitia na dobrovoľnej báze často končia podmienečným trestom.
Zneužívanie sa veľmi ťažko dokazuje. Existujú aj priame dôkazy zneužívania?
Mal som v ruke aj videozáznam, na základe ktorého bol muž obvinený, že zneužíva svojho syna. Matka namontovala kameru do kúpeľne a kamera zaznamenala, ako otec leží vo vani a hrajú sa. Syn z deravej fľašky striekal vodu po stenách a keď sa začal nudiť, zaujal ho otcov penis a začal mu naň striekať vodu, pričom práve v tom čase muž začal dosahovať erekciu. Ja ale nemôžem vedieť, nad čím vtedy otec premýšľal a z čoho mal erekciu. Aj syn predsa môže mať erekciu, keď niekam ide so svojou mamou. Ale jeho nevzrušuje matka, môže ho vzrušovať nejaká predstava alebo čokoľvek iné.
Z novín je známy prípad farára, ktorý v dedine neďaleko Nitry zneužíval desaťročné dievča. Ten napríklad dostal tiež iba podmienečný trest. Nie je to málo?
Aj jeho som vyšetroval. Na vyšetrenie ku mne neprišiel sám, ale s mamou. Ak má niekto podobný problém, vždy sa pozrite na to, aká je jeho matka. Bola to maličká, ale rázna babička so šatkou, ktorá ho natisla dnu a suverénne sa tlačila za ním. Chcela vedieť, ako to vyšetrenie dopadne. Bolo jasne vidieť, že ten muž sa doteraz neodtrhol od svojej matky a že je ešte stále nezrelý a neschopný sociálne fungovať s inými dospelými ženami. Možno aj tá jeho farárska kariéra bola len únikom pred tým, že sa ho spoločnosť chystala vrhnúť do boja so ženami. To by zrejme neustál.
Je na dlhú právnickú debatu, či nemal dostať prísnejší trest. Trest má totiž preventívne odstrašiť ostatných, ale na druhej strane by toho človeka nemal zlikvidovať.
Zneužívanie detí je kvôli viacerým veľkým škandálom často spájané s katolíckou cirkvou. Je to aj dnes oprávnené?
Pravdepodobnosť zneužitia narastá s mierou vytvárania závislosti a so schopnosťou tie deti ovplyvňovať. Cirkev je sama osebe neprehľadný systém, ktorý si žije svojím životom. Má svoje vlastné pravidlá a veľmi ťažko sa doň nazerá. Predpokladá sa, že ľudia, ktorí sú nejako spätí s týmto systémom, nebudú ľuďom ubližovať. Zabúda sa však na to, že aj farár je normálny človek, ktorý má svoje potreby, pudy a nie vždy to dokáže zvládnuť. V tomto systéme je oveľa lepšie ukrytý a ľahšie si u detí vytvára závislosť. Má k nim bezproblémový prístup. Predstavte si, že by som prišiel kdesi na dedinu a povedal by som, že sa s deťmi budem každú sobotu stretávať. Hneď by mamičky začali vyšetrovať, čo som zač. Pri farárovi to ale nikomu ani nenapadne.
Je veľa prípadov, keď sú podozriví nakoniec zbavení obvinenia?
Ja ich poznám pomerne dosť.
Často ste v rozhovore v súvislosti so zneužívaním spomínali vzťah otca a dieťaťa. Je týchto prípadov väčšina?
Áno. Veľa zneužívaní sa deje práve v rodine a v blízkom okolí. Dnes už sa málokedy stane, že niekto loví deti na ihriskách. Naposledy si pamätám prípad muža, ktorý chodil na detské ihrisko a deťom platil čokoládou. Prasklo to na tom, že jednému dievčaťu sľúbil čokoládu, ale nedal mu ju, tak ho udalo. Prípadov, ktoré sa takto podarilo odhaliť, bolo viacero.
Ako sa vyšetrujú deti?
Deti nevyšetrujem. Ale viem, že sa musí nahrávať na video, lebo je pri ňom dôležitá neverbalita. Často sa veľa dozvieme z toho, ako sa správajú, a nie z toho, čo povedia. Existujú dve diagnostické figúrky, ktoré sa volajú Jája a Pája, na ktorých môžu deti demonštrovať, čo sa s nimi dialo. Psychológ vie, ako ich k tomu viesť. Predpokladá sa, že ak dieťa ukazuje niečo, čo by vo svojom veku nemalo poznať, tak to niekde zažilo. V súčasnosti sa to však komplikuje tým, že dieťa má prístup prakticky ku všetkému a keď starší dvanásťročný súrodenec doma pozerá pornografiu a okolo neho stoja menší súrodenci, ktorí na to tiež pozerajú, tak majú možnosť vidieť všeličo, čo by nemali. Potom o tom začnú rozprávať a ich rodičia sa vyľakajú. Pri vyšetrovaní zneužívania sú dve veľké riziká, medzi ktorými sa pohybujeme – na jednej strane hrozí, že nezastavíme páchateľa, a na druhej strane, že ublížime nevinnému človeku.
Je výpoveď dieťaťa dôveryhodná?
V zásade je málo vierohodná, lebo stav zrelosti jeho poznávacieho systému je nízky. Posudzovanie vierohodnosti u detí je iné ako u dospelých. Pamätám si, ako sa jeden prípad začal tým, že dieťa nahlas hovorilo slovo pipík. Keď sa ho spýtali, prečo to hovorí, odpovedalo: Otecko nie pipík, otecko nie pipík. Vyzeralo to všelijako, ale nakoniec z toho vysvitlo, že babka sa toho dieťaťa stále pýtala, či mu tatinko nepchá pipíka do úst. A tým neustálym pýtaním si to dieťa spojilo s otcom. S vierohodnosťou detí preto treba narábať veľmi opatrne. Súhlasím, že po zneužívateľoch treba ísť tvrdo, ale zároveň treba dávať pozor, aby sme dieťaťu opakovanými výsluchmi a celým procesom neublížili ešte viac.
Čo môže byť dôkazom toho, že dieťa bolo zneužívané?
Nezvratné dôkazy neexistujú. Často nie sú dokonca žiadne dôkazy. Dôkazom môže byť napríklad to, že dievča má poškodenú panenskú blanu alebo konečník, to sa ale stáva málokedy. Psychologické dôkazy však existujú. Napríklad sa dieťa pomočuje, zajakáva sa, v noci sa strháva. Ani to však nemusí byť zo zneužívania, ale napríklad z konfliktu v rodine. Často sa to pripisuje tomu, že otec dieťa zneužíva, ale je možné, že dieťa je len v strese z toho, že jeho rodičia sa neustále hádajú. Za dôkaz zneužívania zvyknú prezentovať fakt, že dieťa sa takto začne správať vtedy, keď príde otec domov. To ale nie je dôkaz, pretože dieťa s jeho príchodom môže očakávať, že sa jeho rodičia opäť budú hádať.
Pomôžu zneužívanie dosvedčiť denníky dieťaťa alebo uložené internetové správy?
Pomôžu, ale tie sa málokedy zachovajú. Navyše už musí ísť o staršie dieťa, ktoré vie písať.
Ak má rodič podozrenie, že jeho dieťa zneužíva niekto z blízkych, čo si má všímať?
Ak má dieťa odchýlky od bežného správania sa a rodič chce dať vzniknutú situáciu objektívne zhodnotiť, mal by s dieťaťom navštíviť detského psychológa a povedať mu len to, že dieťa sa takto a takto správa, nie hneď niekoho obviňovať. Detský psychológ by mal prešetriť rodinnú situáciu, vyšetriť dieťa a mal by byť tým, kto prvý vysloví, či ide o zneužívanie alebo nie. Ak si myslí, že zneužívanie je najpravdepodobnejšia možnosť, mal by to posunúť orgánom činným v trestnom konaní. Vyšetrovateľ by mal okamžite pribrať znalca, ktorý by mal vydať stanovisko, či dieťa je alebo nie je zneužívané.
Kto je tento znalec?
Je to odborník z oblasti detskej psychológie a sexuality.
Znalec už to dokáže posúdiť?
Nie. Vyšetrovateľ si vtedy môže povedať, že sa ešte pozrie na podozrivého a na vyšetrení sa zistí, že inklinuje k deťom alebo že má rizikové správanie vo svojej osobnostnej výbave. Ak sa to spojí s posudkom, že dieťa je s vysokou pravdepodobnosťou zneužívané, tak je to relatívne silná dôkazná situácia, ktorá môže s ďalšími výpoveďami stačiť na to, aby človeka odsúdili.
Muži, ktorých vyšetrujete, to zvyčajne robia online alebo v reálnom živote?
Reálnych prípadov mám viac. Ale neviem povedať, či sa to deje častejšie osobne. Záleží od toho, či človeku ide o realitu alebo o ilúziu. Praví pedofili sú introvertnejší a sociálne stiahnutejší, preto u nich predpokladáme, že pôsobia viac na internete. Ak dôjde k reálnemu kontaktu, tak sa naň predtým bezpečne pripravia. Pre ľudí, ktorí deti získavajú na internete, nie je bežné, že v realite budú násilní. Na osobné stretnutie s deťmi stavajú tí, ktorí nemajú čas ani trpezlivosť písať si s deťmi na internete, ale idú pred školu, alebo sa v škole zamestnajú ako školníci. Doteraz si pamätám dva takéto prípady. Jeden školník mal v pivnici zriadený kumbál a celá škola okrem vyučujúcich vedela, že za školníkom sa chodí po drobné a po cukríky. Prasklo to tak, že jedno štrnásťročné dievča otehotnelo so svojím frajerom a hodilo to na školníka. Chcela chrániť frajera, aby ho nezavreli. Nakoniec mu ten kumbál zakázali.
V druhom prípade sa jeden mladý muž stal vrátnikom a zároveň školníkom. Pýtali ste sa ma, či mám voči niektorým ľuďom predsudky. Tak mám. Napríklad pri mladom tridsaťročnom mužovi, ktorý sa zamestná ako školník, mám isté pochybnosti. Tento muž sa napríklad staral o to, aby chlapci po telocviku neodchádzali v tom, v čom cvičili, ale aby si prezliekali spodnú bielizeň. A on ich pri tom kontroloval. Navyše s nimi po škole chodieval na kofolu, až kým to neprasklo.
Prečo to robil?
Bol to vysoký asi tridsaťročný muž, fešák, športový typ. Hovoril mi, že na strednej škole nikdy nemal známosť, lebo hral futbal a nemal na to čas. Vlastne nikdy nemal reálny vzťah. Ukázalo sa, že mal potrebu upevňovať si vlastné sebavedomie a páčilo sa mu, že je medzi tými chlapcami hrdinom. Sociálna stránka sa u neho prepojila so sexuálnou. Je to rovnaké, ako keď sa spolu dvaja dospelí cítia príjemne, až sa to u nich pretaví do sexuálnej príťažlivosti. Aj on zistil, že pri tých chlapcoch vlastne zabije dve muchy jednou ranou.
Takže im len nekontroloval spodnú bielizeň, ale ich aj reálne zneužíval?
Áno, neskôr si ich začal brávať domov a ukazovať im videá.
Koľko mali rokov?
Desať, jedenásť, dvanásť. Toľko majú aj deti v letných táboroch, odkiaľ som mal tiež niekoľko prípadov. Jeden z nich napríklad večer po stanoch chodil kontrolovať, či si poriadne umývajú pipíky a sťahoval im predkožku.
Na konferencii o zneužívaní detí ste hovorili o jednom páchateľovi, ktorý deti zneužíval na sociálnych sieťach. Kontaktoval viac ako 1600 detských profilov a odpísalo mu viac ako 1100 z nich. Skončilo sa to pri písaní?
Podstatná časť detí s ním vstúpila do konverzácie, v ktorej si vymenili viac ako štyri správy. No a časť detí mu na požiadanie posielala aj svoje nahé fotografie.
Koľko z nich mu fotku reálne poslalo?
To neviem povedať, lebo posielanie sa nedeje len na sociálnej sieti. Dohľadanie prepojenia je potom prakticky nemožné. Mám aj čerstvý prípad jedného muža, ktorý dokázal v priebehu niekoľkých mesiacov získať fotografie od stoviek maloletých detí. Boli to fotky, ktoré odfotili samotné deti. A to aj bez toho, aby im za to niečo sľúbil. Už to nefunguje tak, že za to sľubujú dobitie kreditu, deti to robili dobrovoľne. Akoby mali potrebu svetu oznamovať, ako vyzerajú nahé.
Koľkoročné deti posielajú takéto nahé fotografie?
Už deväť-, desaťročné.
V tomto veku má už asi každé dieťa mobil. Dá sa tomu nejako predísť? Má byť rodič v tomto veku ešte stále s dieťaťom pri počítači?
Cestou k riešeniu je vytvorenie vzťahu s dieťaťom. Ak dieťa nemá pocit osamelosti a má vždy primeranú spoločnosť rodičov, tak nemá dôvod a ani čas niečo také robiť. Vo výskume sa napríklad zistilo, že deti takéto správy posielajú najčastejšie v dvoch časoch – okolo desiatej doobeda a po desiatej večer. Doteraz celkom neviem, prečo sa to deje práve vtedy, lebo veď doobeda sú deti v škole a pred polnocou by rodič mal vedieť, či jeho dieťa spí alebo nie.
Je bežné, že jeden zneužívateľ na sociálnej sieti osloví 1600 profilov, alebo ide o výnimočný prípad?
Je to úplne bežné. Ten človek nerobí nič iné, len sedí za počítačom a robí masívny nábor. A tých, ktorí mu odpíšu, potom nahovára, aby mu posielali fotografie alebo aby sa stretli.