Chaos je to čo vnímam. Vyplňujúci priestor. Obežné dráhy planét, galaxie, vesmír. Mŕtvy priestor. Len chaoticky poletujúci mŕtve trosky hmoty a príležitostná anomália života. Ľudstvo hľadá poriadok a zákony dúfajúc v účel. Dôkaz zmyslu. Nádej. Ja vnímam smrť. Chaotické následky. Veľký tresk? To nebol počiatok ničoho. Bol to záver.
Ten život ktorý hlúpo považujú za zrod je iba pozostatok niečoho čo už nieje. Zaniká. Život bojujúci ale vždy prehrávajúci. Plný bolesti. Nie pôrodné bolesti ale bolesti zániku. Umierania nie smrti. Bolesť ako následok vzdoru proti tomu nie iba nevyhnutnému ale aj správnemu. Smrti.
Hľadáme nádej vo vierach plných lží ale ani nádej si pri našej ničotnej inteligencii nedokážeme vyklamať. Chceme niečo. Niečo po smrti?
Reinkarnácia. Ďalší život na umieranie? Mizivá percentuálna šanca, narodiť sa do bohatej, zdravej a šťastnej rodiny. Skôr by sa človek znovu narodil v Číne alebo Afrike a ten život by bol trestom.
Katolícke nebo. Koľko katolíkov žije tak že by skôr neskončili po smrti v pekle?
99 panien? Panny došli.
Nirvána, znovuzjednotenie s božskou entitou, prípadne len duchovná, nefyzická existencia. Cudzia forma existencie oslobodenej od telesných túžob ale hlavne bolesti, strachu a umierania? Neempiricky nereálne.
Nekonečná snaha klamať sa a dúfať v pokračovanie existencie.
Aj ja by som chcel dobrotivého Boha poskytujúceho nádej. Aspoň nádej.
Som však realistický viac ako skeptický. Zvyškový život. Omyl. Zostatok niečoho bývalého. Žiadny priamy zámer. Žijem krátko. Takmer 40 rokov.
Hľadal som Boha. Hľadal som Diabla. Uvedomujúc si moju bezvýznamnosť, hľadal som v hľadaniach hodnotnejších ľudí, v histórii. Nenašiel som. Žiadne stopy, zázraky. Východ slnka, zrodenie dieťaťa, príroda, mozog, oči. To mi nestačí. Neveriaci Tomáš. Čo mi môže dať taká entita? Život večný! To je tá méta ľudstva. Moc nad smrťou.
Na svete je 8 miliard ľudí a ťiež veľké číslo tých čo už umreli.
Lazar umrel a bol vzkriesený. Nakoniec ho ale smrť dostihla. Ježiš umrel a bol vzkriesený. Pár tisíc rokov už ale neodpovedá.
Takže dvaja ľudia v histórii prekonali smrť čoho som nebol svedkom ja ani nikto kto aktuálne žije. Pritom sa bijú do pŕs a zabíjali by aby som tomu veril.
Nepotrebujem katolíckeho dobrotivého božika a nebíčko na obláčiku. Stačil by Boh poskytujúci význam, spravodlivosť a pomoc. Oslobodenie od smrti.
Nenašiel som nič. Žiadny boh, diabol, anjel, náznak vyššej formy, inteligencie. Len všadeprítomný chaos. Bezzmyselnosť. Náhodilosť.
Zlo iba to ľudské. Dobro iba to fiktívne, románové, náukové.
Nad tým všetkým na tróne, piedestále stojí večná a nemenná. Božská ale neustále sa dokazujúca. Skutočná. Pretrvávajúca. Dôkladná a dôsledná. Bezchybná. Poskytujúca jedinú istotu. Jediné náboženstvo. SMRŤ!
Ako veriaci veriac v rôzne bludy tak ja dúfam v smrť. V jej oslobodzujúcu definitívnosť. To všetko v čo ľudstvo verí a dúfa. V niečo čo im umožní pokračovať v existencii. To je to čoho sa ja obávam. Ako Hamlet. Zomrieť, spať, možno snívať a práve v tom je zrada. Nemať strach z toho čo je za smrťou. Koľko dní života je takých dobrých ako noc ked človek spí tak že nemá žiadny sen. Smrť. To je posledná nádej. Je uchopitelná. Vidíme ju. Máme o nej množstvo dôkazov. Osobne som jej bol svedkom. Je tak reálna ako žiadne náboženstvo a pritom ju ľudia neuctievajú. Odvracajú sa od nej. Nechcú na ňu ani myslieť.
Ja stojím na jej hranici a necítim sa sám.
