Povyprávím vám jeden príbeh o chalanovi, ktorého moc dobre poznám.
Bol raz jeden šťastný pár. Muž a žena, veľmi sa nevzájem milovali. Ich okolie a rodina je malo rado, pretože si s každým rozumeli a každého chápali. Keď tiahlo žene na dvadsať tri rokov, strašne začala túžiť po dieťatku, pretože ostatné ženy v jej veku už deti dávno mali. A tak sa raz zadarilo a mesiac po jej dvadsiatych štvrtých narodeninách sa jej narodil syn. Už dopredu sa dohodol pár na mene, pomenovali ho po bratovi ženy, pretože od jedného sexu so ženou bol HIV pozitívny a chceli mu urobiť radosť.
Syn sa volal Matúš.
Jeho strýko, po ktorom sa volal, kvôli HIV veľa pil a nakoniec prepil aj svoje auto, dom a zvyšok majetku. A tak ho vzal hodný pár k sebe domov. Najprv sa strachovali, čo a ako bude, ale strýko sa dal čoskoro do poriadku. Teda aspoň tak, že im bol prospešný. Síce mal HIV, ale dával si pozor, aby sa nezranil a nikoho nenakazil.
Matoušek rástol ako z vody a keď mu bolo rok a pol, začala mamička zasa chodiť do práce. A staral sa o neho hlavne milovaný strýko, po ktorom sa volal. Chlapček mal svojho strýka veľmi rád a muž ho tiež miloval.
Keďže začali Matouska rodičia moc pracovať, vychovával ho vlastne len strýko a svojho otca a svoju mamu videl málokedy. Ale bol šťastný, pretože tu stále bol niekto, kto by sa o neho staral.
Lenže keď oslávil Matoušek asi tri roky, niečo sa pokazilo. Milovaný strýko sa totiž začal správať inak, než sa správal doteraz. Chlapec si túto dobu nepamätá a všetko z tej doby vie len vďaka ostatným z rodiny a od samotného strýka.
Strýček totiž začal Matúška vidieť skôr ako sexuálny objekt túžby, ako milovaného človeka. Často si užíval možnosť kúpať ho, hladiť ho, dotýkať sa ho … Až mu to začalo prerastať cez hlavu a jeho dotyky boli čím ďalej intímnejší a čím ďalej viac zamerané tak, aby sa dotýkal chlapčekova prirodzení a zadočku. Strýko začal byť chlapcom posadnutý.
A tak sa, keď mu bolo šesť, nakazil vírusom HIV. Od svojho strýka, ktorého nadovšetko miloval. Muž ho totiž raz v noci navštívil, zapchal mu ústa a so slovami „Neboj, to nič nie je“ si ho lubrikantom pripravil a zneužil. Ale rodičom z plačom oznámil, že sa to stalo prenosom krvi, keď svojho synovca kúpal a nejakým nedopatrením sa zmiešala ich krv. Hral to tak dobre, že mu rodičia dali po dlhom váhania ďalšiu šancu.
Vrátil sa k nim domov a za malým Matúškom, ktorý si vtedy neuvedomoval, čo strýko urobil, a že to nie je správne. Bol ešte dieťa a čo povedal jeho najmilovanejší človek, bolo sväté.
Matúškov otec vtedy utrpel vážny úraz v práci a lekári mu oznámili, že už s veľkou pravdepodobnosťou nebude nikdy chodiť. A to ho zlomilo, rovnako ako jeho ženu. Ale strýko začal znovu pracovať a zarábať, zatiaľ čo jeho sestra sa starala o svojho manžela a práce sa vzdala. A práve vtedy začala byť chlapčekova rodina na mužovi finančne závislá.
Mama, zahľadená do svojho handicapovaného manžela, zabúdala na syna a slepá nevidela, ako začína jej brat rodinu ovládať. Raz však pristihla strýka, ako vychádza v noci z chlapcovej izby a keď našla u svojho syna v šuplíku lubrikant, dala si s Matúškovom HIV dve a dve dohromady.
A práve vtedy urobila svojmu bratovi scénu. „Udám ťa! Počuješ?! Nebudeš mi znásilňovať dieťa, ty jedno odporné nechutné prasa!“ Bránila syna aj svojim vlastným telom.
„A čo potom? Nemáš peniaze. Chcípneš. A tvoj manžel taky, aj tvoj syn. Čo potom?“ Zaujímal sa a zmlátil ju. A vtedy začal celej rodine teror.
Svoju sestru strýko strašne bil a ponižoval. Neustále jej opakoval, že je len suka čo si nechá ošukávať každý večer vlastného syna, neschopná matka, ktorá si zaslúži len šliapať pri ceste. Jej manžela zhadzoval z vozíka a dokazoval mu, aký je trotl, keď sa ani nepostará o rodinu. A svojho synovca sexuálne zneužíval.
Aby toho nebolo málo, strýko raz prišiel s nápadom ich spoločné hrátky natočiť. Kúpil si kameru a všetko, čo robil, roky natáčal. Postupom času ich začal predávať a meniť za nahrávky iných videí, obsahujúce pohlavný styk dospelých s deťmi.
Matúškovi bolo desať, keď jeho strýko začal zneužívať iné deti a pomocou svojich „kolegov“ poskokov natáčať ďalšiu a ďalšiu detskú pornografiu, ktorú následne predával. Časť peňazí odišlo na synovcův účet v banke, kde mu strýko „veľkodušne“ sporil financie do budúcnosti.
Ako strýko často spával a nahrával s inými chlapcami, začal mať na svojho Matúška menej času. Nemohol s ním mať tak často sex, čo si vynahrazoval tým, že začal chlapčeka týrať. Z tohto obdobia si odniesol chlapec poškodené nervy v rukách a poškodený sluch (bez audiofónu nepočuje). Najskôr len nútenie do bolestivej masturbácie a natáčanie to, neskôr už facky, päste, státie na črepinách a robenie drepov na nich, nútenie hrabať sa vo črepinách, bodať si do rúk ostré veci a rezať sa, neskôr ho aj požičiaval na pobavenie svojim „kolegom“, ktorých často sadistické hry končili bezvedomím Matúška alebo aspon nekonečnou hrozivou bolesťou, hoci sexu sa vyhýbali, aby tiež nedostali darček v podobe HIV.
Strýček zariadil pre svojho synovca domáceho učiteľa, ktorý (značne podplatený) robil, že nič nevidí a učil ho. Chlapec sa takmer nedostal von, uzavretý ako v pasci. Podobne na tom začali byť jeho rodičia, izolovaní od okolného sveta, navyše so zakázaným prístupom k vlastnému potomkovi.
Matúšok už pomaly prestával byť vzhľadovo dieťa, už mu bolo štrnásť rokov, keď si strýko uvedomil, že detskú pornografiu s štrnásťročným vyzerajúcim na viac nikto chcieť nebude. A ani jeho „kolegovia“ už o radovánky s mladým chlapcom nestáli.
Samozrejme, že ho stále týral, napadlo ho ale – a jedného dňa mu to tak aj povedal – že z neho vychová ďalšieho „dokonalého pedofila“. Nútil ho pozerať sa na nahrávky s detskou pornografiou, nútil ho pri tom masturbovať. A tak docielil toho, že Matúšovi začalo pripadať, že sa mu to páči a masturboval u nej rád.
Keď bolo Matúšovi šestnásť, stalo sa hneď niekoľko vecí. Jeho strýka zatkli a dali do väzenia, mal za sebou trestných činov viac ako dosť. Rodina bola voľná. Po mnohých rokoch.
Pre matku bolo adaptovať sa znovu do života ťažké, ale po pár mesiacoch to zvládla. S manželom, ktorý bol na vozíku a synom sa snažili žiť normálne. Vyzeralo to, že sa darí. A darilo až na jednu výnimku – Matúša. Ten to totiž nezvládol, a môžem konštatovať, že to nezvládol poriadne dodnes.
Chlapec si plne uvedomil, že ho skutočne priťahujú chlapci, zhruba tak od desať až do svojho veku. Až po tak dlhej dobe zistil, ako veľmi bolo to, čo mu robil strýko, v skutočnosti zlé. Aj teraz, aj potom všetkom, svojho strýka nadovšetko miloval. Snažil sa ísť na normálnu školu, ale zistil ďalšiu vec – neskutočne, neskutočne moc sa bál dospelých ľudí.
V ich blízkosti sa cítil nesvoj, obléval ho studený pot a nezvládnuteľne sa roztriasol alebo rozplakal. Stačil jediný ich chybný pohyb alebo zlý dotyk a dostával záchvaty desu a hnevu. A najväčšiu hrôzu mal z mužov do štyridsiatich piatich rokov. (A dodnes má.)
Odlišoval sa toľkých vecami, bol divný a nikam nezapadal. Všetci ho mali za čudáka a triedu atrakciu. Keď už sa našiel nejaký dobrovoľník, ktorý sa k Matúšovi snažil nájsť cestu, chlapec ho/ju vždy odohnal, pretože sa ho/jej bál.
Návštevy u psychiatra ani prášky nezaberali. Cítil sa zúfalo. Všetkého sa bál, všade videl tiene ľudí, strýčkových „kolegov“, počul je kričať, mal ich v hlave. Neustále mal flashbacky. Psychiater mu zvýšil dávky liekov, preto začal trpieť až miernymi halucináciami a strašnými nočnými morami.
Stálo by za zmienku, že bol aj po strýkove odchode veľmi závislý na detskej pornografii, sťahoval ju z internetu, pretože bola jedinou vecou, nad ktorou dokázal vyvrcholiť.
Zároveň ale deti miloval. Detí sa nebál, s nimi bol pokojný a dokázal sa dokonca aj smiať. Psychiater totiž určil, že sám sa pravdepodobne mentálne zabrzdil už asi rok späť, a že je pravdepodobné, že už navždy zostane „mentálnym 15-ročným puberťákom“, nech mu bude, koľko mu bude.
Zistil si všetko o svojej chorobe, zistil, že je smrteľná (čo mu predtým nikto nemal ako oznámiť). A bolo toho na neho strašne, strašne veľa.
Psychicky bol na dne, často váhal nad samovraždou, preto sa předávkovával ešte viac prášky a opíjal alkoholom, až bol tak mimo, že nevedel o svete. A práve v takom stave urobil jednu šialenú blbosť, ktorú si vyčíta a bude vyčítať až dokonca svojho života (hoci je akokoľvek krátky).
Zneužil bezbranného malého desaťročného chlapca. Jeho malého kamaráta Dávida zo susedstva, s ktorým si tak často rád rozprával a hral. Prišiel ho navštíviť a Matúš urobil toto… Znásilnil ho a nakazil vírusom HIV.
Keď sa Dávid nevrátil domov, prišli si pre neho jeho rodičia (Matúšovi vtedy neboli doma). A našli ich na posteli už po styku. Zavolali na Matúša políciu, tá ho zatkla a riešilo sa to. Nalepil na seba nálepku „zneužívač detí“, ktorú nikdy nesloupne.
Bol síce v dobe zneužitia Davida mimo, ale podplatený sudca a porota rozhodli tak, že bol v danej chvíli plne svojprávny. Teda ho ešte ako mladšieho 18-tich rokov poslali na necelé dva roky do nápravného zariadenia pre mladistvých delikventov a následne ešte na pôvodne dva roky do väzenia – neskôr sa rozsudok zmenil na jeden rok.
Nastúpil najprv do nápravného zariadenia, kde ho každý oslovoval „Hej, pedofil!“ alebo „Hej, ty hajzel!“. Nesprávali sa tam k nemu milo, celkom ho týrali. Ale poviem to narovinu – horšie než zažil to byť nemohlo, takže si na to postupne aj zvykol. Horšie to bolo s jeho strachom z dospelých osôb, strašne tým trpel a ostatní z neho mali strašnú srandu.
Dochádzal k sexuoložce a psychológovi, ktorí neboli zrovna príjemní a slúžili skôr k vytahávání vecí z neho, aby sa mu prípadne mohlo ešte viac uškodiť. Navyše mu hneď naparili antikoncepciu, ktorú následne bral ako v nápravnom zariadení, tak aj vo väzení a aj na slobode.
Ale všetko bola slabota oproti tomu, čo zažil, keď s hrôzou v očiach v osemnástich rokoch nastúpil do väzenia. Tam ho spoluväzni doslova mučili ako „človeka, ktorý ubližuje deťom“. Dozorcovia boli hrozní. Všetkého tam sa bál, bál sa ľudí, stien, poschodové postele, aj sám seba a svojho tieňa. Rozprávala si sám so sebou a čo bolo horšie, psychicky v neporiadku si začal vytvárať v mysli deti, s ktorými hovoril. Boli to také živé obrazy, že aj teraz si niekedy hovorí, ako tie žiariace modré oči vždy u jeho postele nemohli byť pravé.
Keď bol jeho trest znížený na jeden rok vo väzení (s tým, že potom bude ešte dvojročná podmienka), radoval sa. Pretože vtedy zostávalo len pár mesiacov. A bol voľný. Dostal sa von.
Nemohol uveriť tomu, že ich to za ním. Že už nebude musieť znášať to, čo doteraz, že sa pozrie na známe miesta z minulosti. Vyšiel von s pár vecami a svojou kreditnou kartou, ktorá sa vďaka Bohu za celé roky nestratila ani neukradla. Bolo na nej veľa peňazí, čo kedysi vložili ešte vtedy bohatí rodičia a neskôr strýko. A Matúš ich potreboval, pretože keď dorazil stopom domov – nebol to už jeho domov.
Noví obyvatelia mu s nevôľou povedali, že jeho rodičia sa odsťahovali. A že nevedia kam. Preto zničený a sklamaný strávil prvých pár nocí v azylovom dome pre ľudí bez domova, než si za tie peniaze na účte kúpil byt. V tom spal pár dní len na zemi v spacáku, než si obstaral aj vybavenie, mobil a notebook a podobné vymoženosti dnešnej zvláštnej doby.
Našiel si brigádu v supermarkete a vtedy si uvedomil, že zvyšok peňazí už nechce. Tristo tisíc venoval deťom v detských domovoch. A päťdesiat tisíc… päťdesiat tisíc využil inak. Jedného dňa sa vrátil späť k domu, kde predtým býval a zaklopal na dvere toho susedného. Kľakol si na kolená a počkal, než žena otvorila.
Dlho, strašne dlho ju s prosbou na kolenách prehováral, aby svojho syna zavolala, než to zkutečně urobila a objavil sa vystrašený Dávid. Asi desať minút tam Matúš len pred teraz už trinásťročným Dávidom kľačal, plakal a ospravedlňoval sa mu. A následne jemu a jeho rodine venoval päťdesiat tisíc na lieky, ktoré predĺžia Dávidovi život. A sľúbil, že už sa tam nikdy neobjaví.
Až neskoro mu došlo, že na chlapčeka myslel a na seba nie. Preto pravdepodobne podľa lekárov do dvoch rokov umrie. Iným by to možno pripadalo tragické a nevedeli by sa s tým vyrovnať, ale on sa za celý život mal za úlohu vyrovnať s mnohými vecami. A hoci sa s nimi popasovať často nedokázal, s touto to zvládol. Pre neho to bolo a je času dosť, pretože je to prvý čas, kedy sa cíti skutočne… voľný. Fyzicky aj duševne.
Život ho naučil byť odolným, ukričané netrpezlivé predavačky v supermarkete boli nič proti šialeným dozorcom v base. Ich posmechu a nedôvery si nevšímal, robil, čo robiť mal. Učil sa rýchlo a čoskoro v práci dosahoval rýchlosť u kasy, akú by mal.
Záujmy si nedokázal narobiť, hoci to skúšal. Zisťoval, že to nie je nič pravé orechové práve pre neho – ani písanie, ani čítanie, ani hudba, ani kreslenie … a ani nič iné. Miesto hľadania záujmov sa tak uchýlil k hľadaniu si iného sexuológa (čo musel, pretože to mal nariadené, len to dlhú dobu odkladal) a nakoniec aj psychológa. Natrafil na dobrých ľudí, ktorí ho pochopili, konečne.
Potom prišla pre Matúša ďalšia rana. Jedného dňa ho zastavila žena a on v nej spoznal po chvíli jednu z bývalých maminých kamarátok. Moc sa s ním do reči nedávala, bola opatrná, ale dala mu telefónne číslo jeho matky, ktoré už veľmi dávno zabudol.
A tak ešte v ten deň Matúš na číslo zavolal. Chvíľku to vyzváňalo, než to klaplo a ozval sa známy ženský hlas: „Haló? Kto volá?“
Nevedel, čo povedať, tak sa trochu zakoktal. „Ja … Ja … Ahoj, mama.“ Na druhej strane sa rozhostilo mrazivé ticho. „Mama?“
„Matúš?“ Zašepkala žena.
„Áno…“ odpovedal. A potom to znova klaplo a jeho matka mu zavesila.
Najprv to nechcel vzdať, tak zasadol za počítač a vyhľadával si ju. Podľa fotky a mená našiel jej účet na facebooku. A čo bola ďalšia rana: mal maličkého brata, u fotky napísané rok a pol starého. Na fotkách vyzerali šťastní. Spokojní. Aj s otcom.
Báli sa, že budem ako strýko, prebehlo mu hlavou. A práve vtedy sa rozhodol, že na dané číslo už nikdy nezavolá. Zvyšok života bude už sám.
Na partnera si nádeje nerobil a ani nerobí. Dospelí ľudia zhruba nad šestnásť rokov sú mu čo sa týka telesného (aj duševného) hľadiska odporní. Navyše, kto by chcel chlapca s HIV, ktorý onedlho umrie.
Matúš nemal dobrý život. Neužil si ho, ako by si želal. Stal sa obeťou a potom zrúdou. Kladie si otázku: „Kde sa stala chyba?“, Ale vie, že na ňu nedostane odpoveď. Prečo bol strýko taký, aký bol?
Keď dočítal Matúš to, čo napísal, oprel sa o operadlo stoličky. Pár kliknutiami to uložil, obliekol sa, a šiel na smenu, aby to, až sa vráti, mohol poslať na stránky jednej pedofilnej komunity, ktorú objavil.
Ťažko povedať, čo od toho očakáva. Ťažko povedať, prečo to odoslal. Možno len preto, že už to nechcel dusiť v sebe.
Ďakujem, že táto komunita existuje, určite pomôžete mnohým ľuďom. Všetkým vám želám nádherný a dlhý, správne prežitý život. Užívajte si ho aj za mňa. 
Matúš
